INTERVIEW
Ivan PAŠKA: Chceli sme vzbudiť hrdosť na našu národnú inštitúciu. Dvojica televíznych profesionálov vytvorila pozoruhodný dokument o jednej z prelomových udalostí, ktorá sa týka Matice slovenskej. Po rokoch sa vrátili k udalosti, ktorá mnohé zmenila v životoch jej aktérov aj inštitúcie, ktorá im bola viac než iba pracovisko. Vytvorili dokument o konflikte prezidenta štátu z Prahy a správcu Matice v Martine. Zaznamenáva ich ostrý osobný konflikt, pri ktorom slovenské argumenty sprevádzal český krik...
- Čo bolo podnetom a motiváciou na vytvorenie tohto filmu?
Na tvorbe dokumentárneho filmu Matičiar sa so mnou najväčšou mierou podieľal Vojto Baltay. Bol profesionálne dobre pripravený, ako kameraman pôsobil skoro päťdesiat rokov, ako novinár bol pri významných udalostiach druhej polovice storočia, pamätal sa aj na šesťdesiate roky v Martine. Pri finalizácii filmu nám však pomáhali aj ďalší kolegovia, prevažne známi novinári. Chceli sme vzbudiť hrdosť na udalosti, ktoré v rokoch 1963 – 1967 opäť preslávili Martin a v ňom našu najstaršiu a najvýznamnejšiu národnú inštitúciu Maticu slovenskú.
- Na čo ste sa pri koncipovaní snímky sústredili?
Zamerali sme sa na obdobie pred reformným rokom 1968, keď sa správcom MS stal Juraj Paška. Matica ožívala, opäť vstupovala do povedomia národa. S nárastom vlasteneckých aktivít rástli aj ostré kritiky i vyhrážky Prahy. Vyvrcholením sporov bola nečakaná návšteva prezidenta a najvyššieho straníckeho predstaviteľa ČSSR Antonína Novotného 7. augusta 1967. Prišiel do Matice, správal sa škandalózne, obvinil Maticu z nacionalizmu, neprijal pohostenie ani matičné dary. Toto správanie verejnosť rozhorčilo, všeobecne sa to považovalo za urážku celého národa, výrazne to ovplyvnilo verejnú mienku. Oficiálna tlač to zamlčiavala, akoby sa nič nestalo. Vo filme sme nepracovali s legendami, ale pripomenuli priebeh prelomových udalostí tak, ako sú uložené v archívnych materiáloch.
- Spomínate, že udalosť zmenila celkovú atmosféru na Slovensku...
Šesťdesiate roky minulého storočia boli rokmi politického uvoľňovania. Do Matice prišli noví vzdelaní a talentovaní ľudia – Mišo Kováč Adamov , Michal Fedor, Peter Liba, Štefan Hanakovič, Pavol Vongrej, Jaroslav Rezník, Alojz Kuruc, Ján Halienka a ďalší. To oni pripravili pre nového správcu Juraja Pašku z Bratislavy vlastenectvom presiaknutú pôdu. Formoval sa kolektív ľudí so spoločným cieľom. Takto vznikol Literárny ústav, Pamätník slovenskej literatúry a zrodila sa aj tradícia Martinských kultúrnych slávností. Dnes si myslím, že práve pre toto spoločné nadšenie by sa ten filmu nemal volať Matičiar, ale Matičiari. Mimoriadnou udalosťou boli oslavy stého výročia vzniku Matice slovenskej v roku 1963. Prezident chcel oslavy ututlať. Mali to byť nepatrné regionálne slávnosti, no nepodarilo sa mu to. Oslavy vyzneli veľkolepo. Zásluhu na tom mali všetci pracovníci, ale najmä Mišo Kováč Adamov. Bol hlavným organizátorom a pravou rukou správcu. Z tých pracovných vzťahov sa časom vyvinulo hodnotné priateľstvo, ktoré pretrvávalo celých štyridsať rokov. A Mišo Kováč Adamov stál pri správcovi, aj keď Maticu celkom neplánovane navštívil A. Novotný.
- Ten bol všeobecne známy svoju neoblomnou protislovenskou politikou...
V lete 1967 neprišiel do Matice na oficiálnu návštevu. Bol na oslavách storočnice Martinského gymnázia a do Matice si len tak „odskočil“, aby ju opäť pokarhal za prílišnú aktivitu. Prekážali mu jej kritické postoje v starostlivosti o slovenských krajanov. O tých sa v rámci centralizovaného riadenia staral Československý ústav zahraničný (ČÚZ) v Prahe. Slovensko sa o svojich krajanov starať nesmelo. A tak sa stávalo, že členov delegácií zahraničných Slovákov, ktorí prichádzali do vlasti, nemal v Prahe kto privítať v ich rodnej reči. Oficiálne presadzovaná centralizácia spôsobila, že takmer všetky krajanské tlačoviny v slovenčine sa archivovali v ČÚZ a matičiari sa k nim dostávali len sporadicky a s problémami. Počas takejto niekoľkoročnej „krajanskej starostlivosti“ sa v ČUZ niekde „stratilo“ štyridsaťtisíc kontaktných adries zahraničných Slovákov! A. Novotný nechcel prijať argumenty slovenskej strany, správcu obvinil z rozbíjačstva jednotnej československej kultúry, čo bol výplod vtedajšieho pražského čechoslovakizmu. Kritické argumenty správcu prezidenta rozhnevali natoľko, že začal na neho kričať. Atmosféra bola neznesiteľne dusná. A. Novotný sa odmietol podpísať do pamätnej knihy, odmietol aj pripravené dary. Zlostný opustil budovu, kde ho zastihla kamera Čs. televízie. Zo záberov zreteľne vidieť, v akom rozpoložení opúšťa Maticu. Matičiari potom dary poslali poštou na Pražský hrad. Tam ich však neprevzali, ale vrátili s odkazom: „Adresát zásielku neprijíma.“ Onedlho prišiel iný jasný odkaz: Juraj Paška musí byť z funkcie správcu Matice slovenskej odvolaný. Stalo sa tak tri mesiace po prezidentovej návšteve...
- Dokument ste vytvorili s odstupom desaťročí, ako ste to vnímali?
Keď v auguste 1963 na Slovensku prebiehali veľkolepé oslavy stého výročia založenia Matice slovenskej, bol som vojakom základnej služby a veľmi som nevnímal, čo dôležité sa v Martine dialo. Význam „Martinského predjaria 1968“, ako ho pomenoval slovenský spisovateľ, teatrológ, bibliograf a kulturológ docent Mišo Kováč Adamov, som plne pochopil až neskôr počas pri štúdia na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Na tej istej škole, kde si môj otec Juraj Paška prebral v máji 1972 výpoveď z trvalého pracovného pomeru. V zdôvodnení výpovede sa píše: „Dubčekove zásluhy o Maticu slovenskú ste nekriticky vyzdvihli aj v rozmnoženom rukopise Dejiny Matice slovenskej.“ Ten citát vo filme nie je, ale k jeho životopisu patrí.
- Na čo ste pri tvorbe dokumentu kládli dôraz?
Vždy sú najdôležitejšie fakty. Dokumenty z obdobia, o ktorom náš film hovorí, sú uložené v archívoch Matice slovenskej, Slovenskej národnej knižnice a Univerzitnej knižnice aj v archíve Slovenskej televízie. Najcennejším doplnkovým zdrojom boli autentické výpovede vtedajších matičiarov. Za svoj úprimný vzťah k národu a jeho kultúre prežili roky ponižovania, pritom ju tvrdošijne bránili a nasmerovali na cestu obnovy.
- Ako na dokumentárnu hodnotu snímky hľadíte dnes?
Dokumentárny film Matičiar mal premiéru vo Zvolenskej Slatine – v rodnej obci Juraja Pašku v roku 2015 pri príležitosti jeho nedožitého stého výročia. Miestny odbor Matice slovenskej mu odhalil Pamätnú tabuľu v strede obce, neďaleko Evanjelickej ľudovej školy, kde Juraj Paška v roku 1937 začínal pôsobiť ako učiteľ. V súčasnosti je dokument Matičiar uložený v archívoch Matice slovenskej a Slovenskej národnej knižnice. Bude prospešné, keď ho zverejníme aj na sociálnych sieťach, iste má čo povedať aj k dnešku.
TEXT POD FOTO:
Na fotografii odchádza prezident Novotný - viditeľne nervózny - z budovy MS, 1967
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív Ivana PAŠKU