KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Poznám množstvo ľudí zo svojho okolia, ktorí sa nevedeli dočkať tohtoročných volieb. Ich výsledky mnohých príjemne prekvapili, neznamená to však, že si Smer dnešnú úroveň preferencií udrží po celé štyri roky. Je totiž oveľa jednoduchšie negatívne sa vymedzovať a na tom, že predchádzajúca vláda by mala čím skôr skončiť, sa skutočne nebolo ťažké zhodnúť. Nová vláda dostala veľmi silný mandát – tým na seba zobrala aj veľké očakávania, a práve tie možno budú kameňom úrazu.
Stret medzi očakávaniami a realitou môže byť veľmi bolestný.
Samozrejme, dnes už vieme, aké budú priority novej exekutívy. Padne dogma všetkých dogiem predchádzajúcej pravicovej garnitúry – rovná daň. Ak si uvedomíme, že to, čo zaviedli Mikloš´s boys na Slovensku, bolo skôr extrémom ako všeobecne akceptovanou normou, tak pohnutie s rovnou daňou bude len návratom k normálu. Podľa nových pravidiel sa ľuďom s príjmom nad 33 000 eur ročne zvýši daň z 19 percent na 22 či nebodaj 25 percent (pozor, takto bude zdanená len suma prevyšujúca túto hranicu) – teda nijaká revolúcia. Len pre porovnanie – francúzsky prezidentský kandidát François Holland navrhuje progresívne zdanenie až vo výške 75 percent (pri príjme nad 1 milión eur ročne) a nikto Francúzsko nevytláča z okruhu civilizovaných krajín.
Nová vláda iste pohne i so Zákonníkom práce. Ale aj v tomto prípade nemožno čakať nijaké revolučné zmeny. Určite nový Zákonník práce nebude zamestnancom garantovať právo na prácu, neprinesie istotu doživotného zamestnania. Bude sa hýbať len s parametrami výpovedných lehôt, odstupného, prípadne sa znova zavedie ich súbeh. Ľuďom v ťažkej životnej situácii (strata zamestnania) to iste pomôže a naopak, zamestnávateľom sa o niečo zvýšia náklady pri prepúšťaní, ale katastrofické hlasy o tom, že pri takýchto podmienkach zamestnávatelia odmietnu zamestnávať nových pracovníkov, je hrubá demagógia.
Ďalšou dobrou správou pre nižšie príjmové skupiny je, že výpadok príjmov štátneho rozpočtu sa nebude plátať zvyšovaním DPH, ktoré oveľa viac postihovalo tých najchudobnejších, pričom najvyššie príjmové vrstvy si to často ani nevšimli. Bohapustá demagógia, že zdanenie aktivity (rozumej vysokých príjmov) je oveľa nespravodlivejšie ako vyššie zdanenie spotreby (rozumej tovarov a služieb), síce patrí k obľúbeným evergreenom pravice, dnes však už takmer nikoho nepresvedčí.
Z hľadiska veľkých infraštruktúrnych projektov sa môžeme, zdá sa, tešiť na oživenie projektu širokorozchodnej. Celkom iste sa zmení aj dynamika výstavby diaľnic, ktoré mali takmer dvojročné stop. Verím, že o štyri roky bude diaľničné spojenie Bratislava – Košice (možno s výnimkou diaľničných tunelov) realitou, rovnako ako dostavanie R1 až do Rimavskej Soboty. Samozrejme, bude sa musieť ustrážiť cena týchto projektov a tzv. PPP projekty treba aplikovať skôr na projekty typu nultý okruh Bratislavy, kde o potrebe a vyťaženosti tohto úseku niet pochybností.
Veľký problém bude aj nastavenie dôchodkového systému. Dnes už takmer žiaden odborník nepochybuje o tom, že nastavenie druhého piliera v pomere 9 percent priebežný a 9 percent kapitalizačný je dlhodobo neudržateľné. Problém je v tom, že aj vďaka barnumskej reklame sa do druhého piliera prihlásilo podstatne viac ľudí, ako boli pôvodné odhady, nehovoriac o tom, že pri všetkých prepočtoch bol aj tento pomer zlý. Okrem toho, nový model nárokov bol postavený vyslovene zásluhovo na úkor solidarity, čoho dôsledkom je priepastný rozdiel medzi tzv. starodôchodcami a novodôchodcami. Vstup do tohto systému je politicky extrémne rizikový. Do druhého piliera totiž vstúpilo približne 1,4 milióna ľudí, takže pre novú vládu vznikne osudová dilema – ísť do ťažkej reformy aj s rizikom, že mnoho voličov to nepochopí, alebo robiť len kozmetické úpravy systému. Toto všetko sú veci, na ktoré si budeme musieť počkať. Už dnes však musíme vedieť, že napriek výmene garnitúr sa situácia ľudí zo dňa na deň nezmení. Trend je nastavený, ale na reálnu zmenu si ešte budeme musieť chvíľu počkať.
Roman MICHELKO