Slovenský duchovný ostrov vo Večnom meste
Juraj HRADSKÝ ‒ Foto: archív SNN
Počas pobytu v Ríme sme po dohovore s rektorom SLLic. PaedDr. Pavlom Zvarom, PhD., navštívili Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda (PSÚSCM), ktorý má sídlo na predmestí Ríma na Via M. D. Brun Barbantini. Je to najvýznamnejšia katolícka, národná a kultúrna inštitúcia Slovákov v Ríme a v Taliansku. Táto ustanovizeň bola podľa kánonického práva schválená dekrétom kardinála Eugène Tisseranta 8. januára 1961. Jej pôvodný názov bol Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda (SÚSCM). Ústav bol vybudovaný na rímskom vidieku neďaleko Via Cassia v roku 1963. Pápež Ján Pavol II. ho 16. marca 1998 povýšil na pápežskú inštitúciu, vďaka čomu získal dnešný názov.
Počas socialistického obdobia a vlády Komunistickej strany v ČSSR bol ústav nápomocný pri udržiavaní a šírení katolíckej viery v slovenskom prostredí. Na Slovensko distribuoval vyše dva milióny výtlačkov kníh s kresťanskou tematikou. Dôležitým vkladom bol aj podiel ústavu na realizácii liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), pričom sa staral o duchovnú správu slovenských emigrantov v Ríme a Taliansku. Dnešnou úlohou ústavu je najmä starostlivosť o slovenských pútnikov v Ríme, vynímajúc ich ubytovanie. Rektor ústavu Dr. Zvara nám ukázal Kostol svätých Cyrila a Metoda, ktorý je súčasťou ústavného komplexu. Ústav má i ďalšie priority ‒ zabezpečuje zázemie pre Pápežské slovenské kolégium, vydáva publikácie a organizuje duchovné, spoločenské a vedecké podujatia pre slovenskú komunitu v Ríme a v Taliansku. Má rozvinutú spoluprácu s ďalšími slovenskými inštitúciami, keďže uchováva vzácne dokumenty slovenského (katolíckeho) exilu.
■ Slovenský exil
Koniec druhej svetovej vojny dal podnet na formovanie slovenskej emigrácie v Taliansku. V tomto čase sem emigrovalo viacero katolíckych osobností. Ignác Zelenka, ktorý pracoval vo Vatikánskej apoštolskej knižnici, sa v roku 1945 zaslúžil o vznik Ústredia slovenských emigrantov v Európe. V neskoršom období, po roku 1948, sa počet slovenských emigrantov, zvlášť kňazov, výrazne zvýšil, keďže moc v ČSR prevzali komunisti vystupujúci proti inštitucionalizovanému kresťanstvu ‒ osobitne proti Katolíckej cirkvi.
Slovenským kňazom a rehoľníkom bolo umožnené štúdium v Ríme. Založili Výbor pri Pápežskom pomocnom diele a neskôr Slovenskú katolícku kanceláriu, z ktorej sa v roku 1951 sformovalo Centrum Catholicorum Slovacorum, na čele ktorého stál kňaz Anton Botek. Práve tomuto kňazovi, ako aj ďalším pomáhal pri úteku cez hranicu Štefan Kiripolský, ktorého komunistický režim za túto činnosť odsúdil na dlhoročné väzenie. O tejto jeho tragickej životnej etape píšem v knihe Odsúdený č. 3359 ‒ Štefan Kiripolský (Slovart, 2015).
Centrum Catholicorum Slovacorum začalo vydávať časopis Hlasy z Ríma (neskôr Slovenské hlasy z Ríma). V roku 1955 vzniklo Vydavateľstvo svätých Cyrila a Metoda. Pri jeho vzniku stáli Ján Lach, Miloš Mlynarovič a Štefan Náhalka. Popri týchto aktivitách bola po roku 1959 vyvíjaná snaha o vybudovanie Slovenského domu v Ríme. K týmto slovenským aktivitám sa pridali saleziáni, ktorých hlavným cieľom bola starostlivosť o formovanie katolíckej mládeže a výchova budúcich kňazov. Počas vianočného stretnutia rímskeho exilu 26. decembra 1959 v byte Ing. Antona Bugana prišlo ku konečnému rozhodnutiu vybudovať Slovenský ústav. Jeho pôvodný názov mal byť Cyrillomethodianum. Tento úmysel sa podarilo zrealizovať najmä vďaka finančnej podpore amerických Slovákov, ktorú zabezpečoval biskup Andrew Grutka a benediktínsky opát Jozef Kojša z Clevelandu. Na postupnom dotvorení inštitútu sa postupne podieľali osobnosti, ako boli Jozef Tomko, Ľudovít Macák, Michal Lacko, Felix Litva a v neposlednom rade Štefan Náhalka, ktorý sa stal jeho prvým rektorom.
■ VZNIK ÚSTAVU
Už pri svojom vzniku sa ústav boril s istými komplikáciami, ktorých aktérmi boli predstavitelia českého exilu. Tí v Ríme dohliadali na chod Pápežskej koľaje Nepomucenum a na čele s vicerektorom Josefom Bezdíčkom sa usilovali u kardinála Alfreda Ottavianiho zabrániť povoleniu na vznik Slovenského ústavu. Český exil totiž slovenskú aktivitu vnímal ako prejav slovenského separatizmu. Slovenskí predstavitelia na čele so Štefanom Náhalkom a Jozefom Tomkom vyvinuli enormné úsilie pri vyvracaní argumentov a obžalôb, pričom vysvetľovali, že ich aktivita v skutočnosti Nepomucenum zachraňuje, keďže bez príchodu nových seminaristov by táto česká inštitúcia čoskoro nemala nových absolventov.
Biskup Andrew Grutka medzitým dostal povolenie od Kongregácie pre semináre zriadiť malý seminár v jeho diecéze v USA, čo však vôbec nepomohlo potrebám slovenského exilu v Európe. Kardinál Ottaviani dokonca ešte v októbri 1960 podporoval skôr zriadenie malého seminára v rámci Nepomucenumu. Po týchto psychicky vyčerpávajúcich argumentáciách, korešpondencii a stretnutiach sa nakoniec našlo východisko. Jozef Medový vybral vhodný pozemok na predmestí Ríma pri Via Cassia, na území suburbikárnej diecézy Porto e Santa Rufina, ktorú v tom čase spravoval kardinál Eugène Tisserant. Práve on udelil 1. septembra 1960 ústavu ako miestny biskup súhlas s vybudovaním sídla a súhlas neodvolal ani po nátlaku Štátneho sekretariátu. Zriadenie ústavu nakoniec podporil aj kardináli Giuseppe Pizzardo a Alfredo Ottaviani, keďže za Slovákov sa postavili významné osobnosti ako Anton Prešeren, kardinál Augustin Bea a americkí Slováci zoskupení okolo Jednoty.
V roku 1961 boli Katolíckou cirkvou i Talianskom schválené stanovy ústavu a v decembri 1962 sa začalo s výstavbou. Základný kameň posvätil na generálnej audiencii 13. mája 1963 pápež Ján XXIII. Pätnásteho septembra kardinál Eugène Tisserant vysvätil kaplnku ústavu a o rok v máji do prevádzky uviedli celý objekt.
■ PÔSOBENIE DO ROKA 1989
Počas vlády Komunistickej strany v ČSSR sa ústav podieľal na udržiavaní a šírení katolíckej viery v slovenskom exilovom i domácom prostredí. Do roka 1988 vydal 1004 publikácií a celkovo editoval vyše tri milióny výtlačkov kresťanských kníh, z ktorých veľká časť bola prepašovaná na Slovensko. Slovenský ústav sa podieľal na realizácii liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) a staral sa o duchovnú správu slovenských emigrantov a pútnikov v Ríme a v Taliansku.
Práve zo Slovenského ústavu bola pod vedením rektora a neskôr biskupa pre Slovákov v zahraničí Dominika Hrušovského koordinovaná aj činnosť slovenských katolíckych farností v Paríži, Londýne, Bruseli, Zürichu či Mníchove. Pomáhal tiež vo výchove katolíckych kňazov, pričom na jeho pôde pôsobili významní slovenskí duchovní a katolícki učenci.
Po založení ústavu v roku 1963 tu pôsobilo aj slovenské Gymnázium Antona Bernoláka, ktoré po roku 1989 ukončilo činnosť. Od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia pôsobili pri ústave sestry zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul (vincentky). Spočiatku sa venovali najmä vybavovaniu korešpondencie, keďže v čase politického odmäku koncom šesťdesiatych rokov dostával ústav veľké množstvo žiadostí o náboženskú literatúru. Boli nápomocné tiež vo vydavateľstve a študovali na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského. Neskôr pomáhali zabezpečovať zázemie pre slovenských pútnikov.
■ POVÝŠENIE ÚSTAVU
Ústav 16. marca 1998 povýšil pápež Ján Pavol II. na pápežskú inštitúciu a získal názov Pápežský slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda. Povýšenie sa uskutočnilo na základe návrhu vtedajšieho predsedu Konferencie biskupov Slovenska Rudolfa Baláža. Ústav sa stal v poradí druhou slovenskou ustanovizňou pápežského práva v Ríme, keďže prvou sa stalo s ním úzko prepojené Pápežské slovenské kolégium svätých Cyrila a Metoda, ktoré vzniklo v roku 1997.
■ SLOVENSKÉ CENTRUM V RÍME
Po páde komunistického režimu v ČSFSR v roku 1989 sa mnohé aktivity ústavu presunuli na Slovensko. Vydavateľskú činnosť duchovnej literatúry vo veľkej miere prevzali slovenské katolícke vydavateľstvá. Misijnú starostlivosť zabezpečuje Konferencia biskupov Slovenska a výchova slovenských kňazov prebieha v slovenských seminároch.
Z ústavu preto odišli saleziáni a zanikol Malý kňazský seminár. Hlavnými úlohami ústavu zostáva starostlivosť o kňazov a rehoľníkov počas ich vyšších štúdií v Ríme na pápežských univerzitách, sprevádzanie pútnikov a spolupráca s vedeckými inštitúciami skúmajúcimi (najmä) slovenský katolícky exil.
Od roka 1998 pôsobia pri ústave rehoľné sestry Kongregácie milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul (satmárky), ktoré sa venujú starostlivosti o kňazov a pútnikov, ako aj charitatívnej práci. Na pôde ústavu pôsobili viaceré významné osobnosti slovenského katolicizmu, ako napríklad Jozef Tomko, Štefan Náhalka, Dominik Hrušovský, Štefan Vrablec, Gorazd Zvonický, Ernest Macák či Jozef Medový.
„Dnes dom slúži naďalej ako slovenské centrum v Ríme. Zároveň je sídlom slovenského kolégia pre kňazov, ktorí prichádzajú do Ríma na postgraduálne štúdiá. Spolupracuje na rôznych vedeckých projektoch, organizuje krajanské stretnutia, zabezpečuje duchovné aktivity pre krajanov v žijúcich v Ríme a prijíma na prehliadku aj slovenské púte, ktoré do Ríma prichádzajú.“ (SLLic. Pavol Zvara PhD., rektor PSÚSCM) „Je to záslužné a veľkolepé dielo, za ktoré by sme mali byť vďační toľkým slovenským dobrodincom roztrúseným po celom svete, medzi ktorých sa počítajú aj tí skromní – všetci si svojou štedrosťou a obetavosťou zaslúžia našu chválu a Božiu odmenu.“ (pápež sv. Pavol VI.)
