Zabudnuté Slovenské národné výbory
Peter SOKOLOVIČ ‒ Foto: Internet (SHO)
V roku 1938, v čase, keď Slováci prvýkrát získali autonómiu, vznikali dnes už takmer zabudnuté Slovenské národné výbory ‒ orgány, ktoré mali v zložitom období pomôcť k pozvoľnému prechodu moci do slovenských rúk. Ich formovanie prebehlo už v prvých dňoch po 6. októbri 1938 s prvoradým akcentom na úsilie o nápravu krívd, ktoré sa mali Slovákom diať za posledných dvadsať rokov. Bolo to sčasti opodstatnené, keďže na úradoch, v školách i v iných štátnych i neštátnych inštitúciách bol v tomto čase totiž stále relatívne veľký počet – dobovým slovníkom – „nespoľahlivých neslovenských elementov“. Skutočne, českí zamestnanci boli preferovaní nielen v rozhodujúcich verejných funkciách, ale často aj v povolaniach, kde mohli byť nahradení domácimi zamestnancami prakticky hneď od vytvorenia Československa, čo sa na mnohých miestach v predvečer vyhlásenia autonómnej Slovenskej krajiny ešte znásobilo.
Po novom rozdelení moci po 6. októbri sa ukázala potreba zmeniť dovtedajší stav na prospech slovenských zamestnancov. Zákonitý proces poslovenčenia štátneho aparátu však bol veľmi citlivou záležitosťou. Na jednej strane by nepremyslená akcia mohla viesť k radikalizácii nálad v spoločnosti, na strane druhej hrozila roztržka s Prahou. Bolo preto nutné zabezpečiť poriadok a nepodľahnúť vášňam, ktoré mohli prepuknúť pri nekontrolovanom odsune českých zamestnancov, najmä časťou horkokrvných gardistov, ktorí sa v tomto čase čoraz viac usilovali tlačiť do popredia.
■ NOVÝ ORGÁN
Nová slovenská vláda si nielen z týchto dôvodov dala za cieľ vytvoriť právne akceptovateľný typ organizácie, ktorá by v „revolučných časoch“ bola schopná udržať Slovensko v želateľných medziach. Podľa členov Hlinkovej gardy si toto poverenie zaslúžili práve oni. V prvých dňoch po vyhlásení autonómie však ešte nebola garda natoľko akceptovaná, aby bola schopná zaručiť plnenie požadovaných funkcií. Do popredia sa preto dostal názor o potrebe vytvorenia národných výborov, ktoré by dočasne preklenuli priepasť medzi slovenskou vládou a ešte stále právne fungujúcimi orgánmi vtedajšej štátnej moci.
Aj keď bol prvý výbor vytvorený v Bratislave údajne už 7. októbra, oficiálne začali pod názvom Slovenské národné výbory vznikať až o dva dni neskôr. Ich vytvoreniu predchádzala výzva rozširovaná tlačou i rozhlasom, v ktorej stálo: „Vyzývame všetkých našich osvedčených, aby vzali do ruky iniciatívu tvorenia Dočasných slovenských národných výborov. Nech ich zostavia z osvedčených slovenských národovcov a hlavne nech dbajú o to, aby sa udržal dobrý styk s inojazyčným obyvateľstvom. Dočasné slovenské národné výbory nech budú na pomoci obecným radám a obecným zastupiteľstvám, aby tak zo vzájomnosti vznikla jedna slovenská vôľa udržať poriadok a zachovať slovenský národný majetok, čo znamená súčasne faktické prevzatie moci po všetkých slovenských obciach a mestách.“
Predsedom Slovenského národného výboru povereným organizovaním jeho zložiek sa stal Karol Sidor, ktorého v tom čase zamestnávala i funkcia hlavného veliteľa Hlinkovej gardy. Zo svojej funkcie síce priamo neagitoval za tvorenie gárd, predsa však obe organizácie na mnohých miestach vznikali fakticky popri sebe. Úlohou výborov mala byť najmä pomoc pri upokojovaní obyvateľstva a poradné funkcie úradom, ich mienka však pre úrady nebola záväzná, aj keď podľa vládnych nariadení na ňu mali brať zreteľ. Aj preto im prišlo vhod práve prepojenie na Hlinkovu gardu, znalú miestnych pomerov, s ktorou mohli mať väčší dosah na zavádzanie či kontrolu navrhovaných opatrení.
■ PRÍKLAD Z TRNAVY
Za všetky príklady výborov, ktoré v tomto čase vznikali po celom Slovensku, hodno spomenúť aspoň jeden. V Trnave vznikol Národný výbor až 12. októbra 1938. Ako ostatné jemu podobné inštitúcie však nemal právomoci výkonného orgánu, bol skôr poradným zborom vlády v regionálnych, najmä personálnych otázkach, kde podľa dobovej spisby upozorňoval na „osoby, ktoré Slovensku, ktoré Trnave škodili a mal najväčší podiel na tom, že na tieto miesta boli menovaní naši ľudia“. Prax však ukázala, že rýchlemu riešeniu sporov nevyhovujú byrokratické a ťažkopádne smernice vlády, podľa ktorých mal byť výbor síce „na stráži“, všetky svoje pripomienky však musel adresovať ústrediu, ktoré jediné ich bolo oprávnené posunúť vláde. Trnavský výbor preto nariadenia obchádzal a v spolupráci s gardou konal často na vlastnú päsť.
Širší Národný výbor tvorilo v Trnave štyridsať členov, ktorí sa pravidelne stretávali v miestnostiach Matice slovenskej v hoteli Pannonia, kde sa konali prakticky všetky väčšie akcie HSĽS, HG či Deutsche Partei. Z nich bol zvolený užší výbor pozostávajúci z pätnástich osobností, ktorými boli takmer výlučne ľudia lojálni novej vláde. A to aj napriek tomu, že Sidor často deklaroval rovnoprávnosť členstva i príslušníkom ostatných bývalých politických strán, čo mu jeho spolustraníci často vyčítali a obviňovali ho, že prostredníctvom výborov si zakladá akúsi bočnú vládu. Dokonca i Jozef Tiso nebol z ich fungovania nadšený a tvrdil, že po tom, ako ostatné strany prijali v Žiline program ľudovej strany, stratili opodstatnenie a mali byť nahradené jej miestnymi organizáciami.
■ NAVIAZANOSŤ NA GARDU
Okrem politických oponentov spôsobovala výborom problémy v prvom rade naviazanosť na Hlinkovu gardu. V Trnave boli totiž do užšieho výboru zvolení viacerí význační gardisti, ako trebárs obľúbený trnavský advokát a miestny veliteľ HG Dr. Vendelín Šuran či jeden zo zakladateľov gardy v meste Jozef Baxa. Bolo to sčasti spôsobené i tým, že organizácia HG vznikla v Trnave ako prvá na Slovensku, oveľa skôr ako pred 6. októbrom, a mnohí významní funkcionári zastávali vysoké pozície i v miestnej organizácii HSĽS. Garda tým získala zákonnejší podklad na svoju činnosť; predstavitelia Národného výboru mohli byť na druhej strane radi, že získali akúsi „predĺženú ruku“, ktorá mohla aplikovať ich myšlienky do spoločnosti.
Gardisti v súvislosti so svojou ideou strážcov pokoja, majetku a bezpečnosti však často, podobne ako v nasledujúcom období, prekračovali svoje právomoci patriace primárne do kompetencií výkonných orgánov. Sčasti sa tak stávalo z prílišnej horlivosti, charakteristickej pre množstvo jej akcií, sčasti však akoby z pomsty najmä voči Čechom či iným „nepriateľom Slovenska“. Službukonajúci členovia Národného výboru, ktorými boli poväčšine gardisti, neváhali dokonca, často s úmyslom vyslovenej provokácie, kontrolovať aj vojenské osoby, čo bolo chápané z armádnej strany ako vyslovená drzosť.
O to viac boli tieto tendencie silné v Trnave, kde sídlila silná posádka s nie bezvýznamným percentom vojakov českej národnosti. Trnavskí gardisti ich v tomto čase radi provokovali pochodmi popod múry kasární, často i za provokatívneho volania „Na stráž!“ a rozbíjaním okien na kasárenských budovách. Jeden gardista dokonca ako službukonajúci člen výboru nechal predvolať podporučíka delostreleckého pluku a protiprávne prehliadol jeho auto, na čo posádkové veliteľstvo vznieslo na obe organizácie ostrú kritiku.
Svojvoľné akcie gardy sa v súčinnosti s prácou pre národný výbor natoľko rozmnožili, že muselo zasiahnuť samotné predsedníctvo slovenskej vlády. Gardistom pripomenulo, že sa nesmú miešať do právomocí úradov a bezpečnostných orgánov a majú byť len pripravení pomôcť na ich požiadanie. Vláda sa týmto spôsobom usilovala oslabiť neustále sa rozpínajúcu moc a svojvôľu organizácie, ktorá sa v spolupráci s Národným výborom chopila svojej príležitosti. Neprístojnosti gardistov však napriek tomu neprestávali…
■ PROTI ČECHOM
Vážnosť trnavského Národného výboru, a tým i gardy, stúpla najmä po rozpustení starého obecného zastupiteľstva. Novým vládnym komisárom bol vymenovaný dovtedajší miestostarosta Dr. František Orlický, ktorého zástupcom sa stal predseda Národného výboru František Ondruš. Obaja boli okrem funkcií v strane a vo výbore napojení aj na miestnu organizáciu HG. V Trnave teda nastala žiadaná jednota všetkých organizácií možno ešte skôr ako v iných mestách na Slovensku. Ako inak, nová moc sa usilovala udržať svojich podporovateľov, aj preto sa vládny komisár mesta rozhodol hneď po nástupe „priklepnúť“ na tú dobu slušnú sumu päťtisíc korún z rozpočtu mesta priamo Národnému výboru. Ani Hlinkova garda však neobišla naprázdno a v krátkom čase získala z rovnakých zdrojov takmer desaťtisíc korún…
Svoju moc sa gardisti usilovali prezentovať najmä na miestnych Čechoch a židovských spoluobčanoch. Podľa už uvedeného zhrnutia práce mal totiž výbor v spolupráci s HG upozorňovať na „osoby, ktoré Slovensku a Trnave škodili“. A tých sa podľa vtedajších kritérií našlo v Trnave dostatok. V otázke Čechov rezonoval u gardistov najmä počet českých zamestnancov v meste. Exemplárny je prípad úradníka, ktorý snahy o zbavenie českých zamestnancov a ich nahradenie Slovákmi dokumentuje veľmi jasne. V polovici decembra sa v jeho veci trnavský výbor obrátil priamo na vládneho komisára (inak tiež jeho člena) listom s týmto znením: „Slovenský národný výbor v Trnave dostal správu, že Václav Hamerník, účtovník mestskej plynárne, verejne nadával na nášho najexponovanejšieho ministra Karola Sidora a na slovenskú vládu, o ktorej tvrdil, že je len priechodná a že sa neudrží… Keďže naša slovenská Trnava nemôže trpieť v kruhu svojich zamestnancov takýchto nespoľahlivcov, keďže menovaný je v zmluvnom pomere s mestom, Národný výbor navrhuje, aby sa menovanému ako Čechovi dala výpoveď, čím by sa uprázdnilo miesto pre spoľahlivého Slováka“. Treba podotknúť, že jeho prípad nebol zďaleka jediný…
■ ANTISEMITIZMUS V PRAXI
Nielen miestni Česi, z ktorých nezanedbateľná časť prišla do mesta už pred rokmi a mnohí nesporne splynuli s trnavským prostredím, však boli tými, na ktorých sa zamerali pozorné oči trnavských „výborníkov“. Podobne sa hľadelo i na komunistov, ktorí boli pre HSĽS politickým nepriateľom číslo jeden. Široké pole pôsobnosti však nachádzali najmä v snahe o riešenie židovskej otázky. Keď boli v Trnave vypálené začiatkom decembra židovské synagógy a rozbité výklady na viacerých domoch židovských majiteľov, nemohol slovom zostať bokom ani Národný výbor. Jeho funkcionári zaujali k násilnostiam síce odmietavé stanovisko a oznámili, že proti výtržníkom bude prísne zakročené, antisemitizmus však neodsúdili a poukázali najmä na to, že „vybíjaním oblokov, krádežou tovaru a podpaľačstvom židovská otázka sa nevyrieši, ale ničí sa národný majetok a poškodzuje sa i prestíž nového Slovenska“.
Výbor sa tiež aktivizoval pri organizovaní prednášok známeho protižidovského aktivistu Jozefa Bílika-Záhorského, ktorý v nich kritizoval najmä „židovstvo, boľševizmus a slobodomurárstvo“. Predsa len, jeho práca sa diala v prvom rade v intenciách doby a popri spomínaných prešľapoch sa jeho činnosť dá hodnotiť nesporne aj pozitívne. Postaral sa napríklad o to, aby bol v Trnave zavedený nedeľný pokoj, založil družstvo, ktoré začalo vydávať týždenník Trnavské noviny, vychádzajúci na relatívne slušnej úrovni. Usiloval sa tiež riešiť sociálne a kultúrne otázky a podľa dobových novín „viacráz s úspechom riešil robotnícku otázku, usporiadal verejnú národnú manifestáciu za zjednotenie politických strán, intervenoval za priaznivé riešenie všetkých otázok kultúrnych, sociálnych, čím vykonal veľký kus práce“.
Trnavský Národný výbor sa stal minulosťou krátko po novom roku 10. januára 1939. O rozpustení výborov pritom rozhodlo prezídium Krajinského úradu už 28. novembra 1938 a vláda Slovenskej krajiny 19. decembra. V novej situácii na prelome rokov už totiž organizácia nenašla opodstatnenie a stratila sa v minulosti.
„Ďakujeme Národnému výboru za vykonanú prácu a história nášho mesta ukáže, že pracoval tak, ako mal,“ napísali miestne noviny pred takmer sedemdesiatimi rokmi. Treba dodať, že pracoval, no nie vždy tak, ako to bolo načrtnuté slovenskou vládou. Často totiž prekračoval v súčinnosti s Hlinkovou gardou svoje právomoci. Garda však na rozdiel od Národného výboru zostala zachovaná a v ďalšom období veľmi výrazne zasiahla do slovenskej histórie…
