Pred rokom 1989 som pracoval v strojárskom podniku. Bol tam jeden robotník ‒ vysoký, priamy a mĺkvy chlap. Všetci o ňom vedeli iba to, že je predseda odborov, kovaný komunista a člen ľudových milícií. Takže pred prvým májom nafasoval bledomodrú uniformu, samopal bez nábojov, aby sa, nedajbože, nič nestalo, a pochodoval s ostatnými pred tribúnou, kde mu trnavská verchuška nadšene tlieskala. Ja som však o ňom vedel aj viac. Bol poslancom Federálneho zhromaždenia Česko-Slovenska, čo boli zákonodarcovia vtedy najvyššieho orgánu štátnej moci. Dokonca s dvoma komorami ‒ Snemovňou ľudu a Snemovňou národov ‒ spolu mali tristopäťdesiat poslancov. On tam zastupoval odborárske práva robotníkov. Raz do mesiaca šiel vlakom do Prahy. Pravdaže, iba zdvihol ruku za to, čo mu vtedajší predsedovia zhromaždenia pripravili. Potom sa skromne vrátil v pondelok k svojmu sústruhu.
Prešli roky a nastala „demokracia“. Z poslaneckého mandátu sa stala celoživotná lukratívna práca okorenená benefitmi, ako sú asistenti, vládne autá, príplatky a podobne, hoci nemusia byť poslanci v parlamente celé dni. Z odborárov sa tiež stali v podstate biznismeni, napojení na vládne strany tak ako pred rokom 1989. Predošlí predsedovia odborov, dajme tomu Ivan Saktor bol aj robotníkom v strojárskej výrobe, Alojz Engliš hutný inžinier, bývalý predseda Konfederácie odborových zväzov (KOZ), Roman Kováč prezidentom Československej konfederácie odborových zväzov, Jozef Kollár pôsobil v Slovenskom odborovom zväze verejnej správy a kultúry, Miroslav Gazdík, predseda Odborového zväzu pracovníkov baní, geológie a naftového priemyslu, bol dokonca istý čas aj baníkom.
Súčasní kandidáti na odborárskeho šéfa museli v životopise prácne hľadať prepojenie s odbormi. Boli dvaja: terajšia prezidentka KOZ Monika Uhlerová a Branislav Ondruš. Obaja sú vzdelaním politológovia. Ťažko si predstaviť, či okrem akademických rozpráv dokážu pochopiť situáciu robotníkov, ale aj iných profesií. Europoslanec Branislav Ondruš, ktorý len nedávno kvôli kandidatúre vystúpil zo strany Hlas – SD, sa už pred časom vyjadril, že mandátu v Bruseli sa nemieni vzdať. Takže by sedel na dvoch stoličkách, jednej dokonca politickej.
Lekárski odborári upozornili na rušenie oddelenia dlhodobo chorých v nemocnici v Podunajských Biskupiciach. S transparentmi Chceme žiť, nie živoriť žiadali odbory o rešpektovanie už uzavretých kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, nesúhlasili so zmrazením či s rušením dohodnutej valorizácie platov pre zamestnancov v štátnej a vo verejnej službe a odmietli cicanie pracujúcich ako „bankomat“ pre štátny rozpočet. Policajní odborári protestovali v reakcii na vyhlásenie ministra financií o tom, že štát nepočíta s pôvodne dohodnutou päťpercentnou valorizáciou platov v štátnej správe. Federácia strojvodcov reagovala na vládne uznesenie o povinnom zavedení monitorovacích kamier do kabín rušňovodičov namiesto investícií do moderných bezpečnostných zariadení na tratiach. Zaujímavé je, že nič z tohto na sneme neodznelo. Prekvapilo tesné víťazstvo Moniky Uhlerovej iba o desať hlasov.
V oficiálnej správe sa uvádzalo, že snem Konfederácie odborových zväzov rozhodne aj o tom, či odbory naďalej pôjdu v aktuálne nastavenom apolitickom duchu, alebo sa do ich čela dostane človek, ktorý s politikou úzko súvisí. Nuž, nestalo sa tak.Viceprezidentom sa ale stal Milan Kuruc, ktorý pôvodne do volieb šiel ako náhrada za Branislava Ondruša. Ak by mu to nevyšlo. Nevyšlo. Ale… Teraz bude v KOZ jeho straníckou predĺženou rukou. Takže Hlas ‒ SD si evidentne presadil do odborov svojho človeka. A delegáti to umožnili. Politika zostala a bude sa stupňovať.
Delegáti dovolili vystúpiť s prejavom aj ministrovi práce a sociálnych vecí Erikovi Tomášovi. Pripomínal viaceré zmeny, ktoré jeho rezort presadil voči odborárom s tým, že ide o opatrenia súčasnej vlády. Vystupoval ako sociálny demokrat na strane pracujúcich. Časy, keď Konfederácia odborových zväzov nepodpísala kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre verejnú a štátnu službu na rok 2026, sú preč. Apolitickosť odborov skončila uplakaná v kúte. Politickej nálepky napojenia na vládne strany sa bude ťažké zbaviť.
Monika Uhlerová, terajšia prezidentka KOZ, v životopise uvádza, že do odborov vstúpila v roku 1999. To už vtedy nebolo povinné. Môže však preukázať prácu za uplynulé obdobie a snahu vymaniť sa z područia politických strán, ktoré sa na odbory, tak ako na Jednotu dôchodcov, napojili vo svoj prospech a volebné výsledky. Lenže toto predsavzatie naplniť bude po sneme pomerne ťažké.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
