Slovensko si pretrpelo a zaplatilo ďalšie zbytočné referendum. Opozičné. Ak nerátame tie „zmarené“, tak s najnižšou účasťou. S miliónovými nákladmi. Aj keď, vzhľadom na výdavky súčasnej vlády v čase konsolidácie, je to len kvapka v mori. Vláda to označila za politický marketing. Čo sú však potom napríklad náklady spojené s výjazdovými rokovaniami vlády, ktoré opozícia označuje za formu štátneho populizmu plateného z daní? Podľa oficiálnej stránky Ministerstva financií SR štátny rozpočet Slovenska dosiahol ku koncu marca 2026 hotovostný schodok 1,868 miliardy eur. V medziročnom porovnaní to znamená zhoršenie hospodárenia o 420,6 milióna eur, teda o 29,1 percenta.
V referende šlo vlastne len o pár vecí, ktoré sa občanov ani tak netýkajú. Zrušenie premiérskej renty ‒ v podstate aj dôchodok je renta, o obnovenie Úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry. Teda zákony, ktoré by súčasná opozícia mohla po voľbách, ktoré tak túži vyhrať, zrušiť do týždňa. Tak načo je potom referendum, na ktorom sa musí zúčastniť nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a rozhodnutie musí podporiť nadpolovičná väčšina účastníkov? Politickí komentátori to pomenovali správne. Aj marginálna stranička, ktorá vyzbiera dostatok podpisov, donúti štát urobiť referendum. Ten sa iba usmeje a urobí to. Treba ich zosmiešniť. Lebo je jasné, že sa to nepodarí.
Úspešné a platné referendum má podľa judikatúry Ústavného súdu SR právnu silu ústavného zákona. Ale napríklad v roku 2004 predseda Ústavného súdu SR Ján Mazák verejne pre denník Sme povedal, že referendum, ktoré má len poradný charakter, nezaväzuje žiadny orgán verejnej moci alebo človeka (možno aj politika), aby konal podľa jeho výsledku. V praxi by to znamenalo, že poslanci parlamentu môžu ignorovať aj výsledok referenda, v ktorom by ľudia hlasovali za predčasné voľby.
Aj vtedajší predseda NR SR Pavol Hrušovský v januári 2004 pre Tlačovú agentúru SR povedal, čo uverejnili Hospodárske noviny: „Rešpektuje a súhlasí so stanoviskom predsedu Ústavného súdu SR Jána Mazáka, podľa ktorého výsledok referenda o predčasných voľbách nie je pre poslancov právne záväzný.“
To všetko však nie je podstatné. Podstatné je vysoké kvórum účasti voličov, ktoré je nesplniteľné. Isteže, jedno bolo úspešné. Referendum v máji 2003 o vstupe do Európskej únie. Vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda sa pre Pravdu vyjadril: „Horúčkovito som telefonoval starostom, aby apelovali na ľudí. Nech idú hlasovať. Starostovia mali napríklad možnosť upozorňovať z reproduktorov v obchodných domoch, že je dôležité referendum. Nehanbím sa priznať, že som trpel až do poslednej minúty, ako hlasovanie dopadne.“ Ani to mu nebránilo, aby vyhlásil, že referendum je úspešné už pred zatvorením volebných miestností.
To, že platnosť spochybnil napríklad predseda vtedy mimoparlamentnej strany HZD Ivan Gašparovič, ktorý v tom čase kandidoval na prezidenta, a to že na vstup do Únie Slovensko vtedy ekonomicky nemalo, nikoho už potom nezaujímalo. Pritom aj stránka Central European Digital priznala, že po medializovaných informáciách z piatkového večera, že sa účasť pohybovala medzi 15 ‒ 20 percentami, sa uskutočnilo stretnutie predsedov politických strán. Traja najvyšší ústavní činitelia ‒ prezident Schuster, premiér Dzurinda a predseda parlamentu Hrušovský, vyzvali, napriek moratóriu, na účasť aj počas volebného dňa. Ešte dve hodiny pred zatvorením miestností však odhady hovorili len o 48,4-percentnej účasti. Kto vlastne nastavil takého vysoké kvórum? Nijaká vláda. Musíme sa vrátiť do hlbokej minulosti.
Táto podmienka bola priamo zakotvená v Ústave Slovenskej republiky z roka 1992. Je uvedená v Ústave SR, podľa ktorej sú výsledky referenda platné, ak by sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Vtedajší ústavný text pripravovala komisia pod vedením vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara z Hnutia za demokratické Slovensko so sedemdesiatimi štyrmi mandátmi ešte v čase pred rozpadom Česko-Slovenska. Sekundovala mu aj Strana demokratickej ľavice s dvadsiatimi deviatimi mandátmi, Kresťanskodemokratické hnutie s osemnástimi, Slovenská národná strana s pätnástimi a MKM – Spolužitie, teda Koalícia maďarských strán, so štrnástimi mandátmi.
Aj keď sa sporadicky objavovali návrhy v Národnej rade SR, ktoré chceli toto 50-percentné kvórum znížiť alebo úplne zrušiť, aby bolo referendum reálne sfunkčnené, žiadna zmena ústavy v tomto bode nikdy v parlamente nezískala potrebnú 90-percentnú ústavnú väčšinu. Ak sa počet percent nezmenší, nemá referendum nijakú nádej na jeho nadpolovičný výsledok a pretavenie na zákon. A to politickým stranám vyhovuje. V každom čase.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto Internet
