SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Keď zomrel autor formujúci preambulu slovenskej ústavy, zmeškal som posledný deň jeho života, návštevu, a tým aj rozlúčku. Povedal som si preto, že kyticu musím priniesť osobnú, nie za nejakú inštitúciu, ktorá by mi ju preplatila. Mám niekoľko spoľahlivých kvetinárskych adries. Keď som bol nedávno kamarátovi na veľkolepo dôstojnom civilno-vojenskom pohrebe, pôsobivú kyticu s francúzskou trikolórou mi pripravili bez veľkých problémov.
Tak som tentoraz požiadal o slovenskú trikolóru. Predavačka sa na mňa ospravedlňujúco pozrela: „Nemám, nemám, čo narobím.“ Keďže sa poznáme, rázne som odvetil: „Ak teda nemáte biela, modrá, červená, máte aspoň biela, červená, zelená – fehér, pirosz, zöld!?“ – „To mám,“ potvrdila. „A to už ako?“ – „Lebo to každú chvíľu pýtajú. A nielen na pohreby ako vy...“
Bolo mi, ako keby mi nasypali hrachu pod nohy, obrazne som sa pošmykol a nohy mi vyleteli do vzduchu ako Jánošíkovi v povestnej filmovej scéne, keď zbojníckeho kapitána lapali pandúri. Prešiel som aj kvetinárstvo priamo pri krematóriu, aj do kancelárie ma poslali, a nakoniec som si musel pomôcť inak a sám. Po pohrebe som sa spýtal rodiny, prečo to nebol úradný, vlastne štátny pohreb alebo ministerský. Nikomu to nezišlo na um. Je to len zdanlivo neuveriteľné. Ani s tou trikolórou mi to nejde do hlavy. Mala by sa používať čo najčastejšie, takpovediac všade a na celom území bez výnimky. Nemali by sme si sami sypať hrach nevšímavosti pod nohy.
Keď som tiahol s priateľkami a priateľmi Tokajom (píšem to tak preto, lebo teraz sa to akosi patrí, je to náležité, korektné, nemohol som predsa tiahnuť s priateľmi, keď tam neboli len samí muži), samozrejme sme boli nielen pod zemou, ale dosť často aj nad ňou. Môj návrh ísť do Borše všetci uvítali s nadšením – kedy sa našinec zo západu dostane tak ďaleko na východ. Kaštieľ v Borši, kde kedysi zarezával ako mladý archeológ terajší minister školstva a športu Čaplovič, nie je síce dokončený, je hotová len časť, ale zato na dverách visí číslo mobilu a ten naozaj funguje. Nesmierne milý a ochotný sprievodca nám robil s potešením spoločnosť, a tak sme sa mohli vyfotografovať aj pri údajnej kolíske, kde sa v marci 1676 narodil sedmohradský veľmož Rákoci, ktorý sa až v dospelosti naučil po maďarsky, ako tam hlása pamätný panel dodaný z Národného múzea v Budapešti. Kaštieľ bol plný drobných venčekov s bielo-červeno-zelenou trikolórou. „Nosia to sem deti na konci každého školského roku alebo na začiatku sem chodia celé triedy, tie to sem kladú,“ povedal ochotný kastelán, „ja to tu nechávam, opatrujem z piety.“
Nasledujúce dni som sa zahanbil. Tokaj sme prebrázdili statočne, ojojój, statočne. Ale keď som prišiel na miesta, kde v meste Tokaj bol a o ktorých skvele napísal Kollár, veru som nemal nijakú trikolóru. Keď sme sa pustili ďalej do Šárošpataku, aby sme vzdali hold Komenskému, ktorý tam vyučoval, znova som nemal trikolóru biela-modrá-červená, aby som ju pripol k pamätným tabuliam, z ktorých len jedna mala popri maďarskom aj slovenský text. Potešil som sa len vtedy, keď som zistil, koľko podnikov a podnikateľov na maďarskej strane hranice kedysi nášho územia, má internetové stránky po slovensky ako samozrejmosť. Už som sa necítil, ako keby mi sypali hrach pod nohy. Najmä necítil som sa, ako keby som si hrach nevšímavosti sypal pod nohy ja sám. Ale stud ma neopúšťal najmä po tom, keď som si opäť prečítal, čo naši klasici napísali na tému Tokaj a tokajské.