Vodca posledného protihabsburského stavovského povstania
Text: Jozef SLIACKY – Foto: Emil SEMANCO
Gróf František II. Rákoci, sedmohradské knieža a šarišský župan, viedol posledné stavovské povstanie proti habsburskému absolutizmu začiatkom 18. storočia. Ak by sme chceli vymenovať všetky jeho tituly, zabralo by to niekoľko riadkov. Zostaňme pri tom, že sa narodil 27. marca 1676 v dedine Borša na východnom Slovensku na maďarskej hranici. Dnes je v jeho rodnom kaštieli muzeálna expozícia.
Rodové meno vychádza z názvu zemplínskej obce Rákoc (dnes Rakovec nad Ondavou). Otec mu zomrel štyri mesiace po jeho narodení a matka Helena Zrínska sa vydala za magnáta, slovenského alebo kuruckého „kráľa“ Imricha Tököliho. Spájal ich ‒ okrem iného ‒ odpor k Habsburgovcom, ktorí vládli Uhorsku absolutistickým spôsobom. Vzťah medzi mladým Františkom a otčimom nebol ideálny. Mladík ho dokonca nazval „hadom, ktorý sa votrel matke do postele“. Po potlačení Tököliho rebélie a dobytí Mukačeva, ktorý Helena urputne bránila, ho matke odňali a na cisársky príkaz ho vychovávali v nemeckom duchu v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a v Prahe.
Vrátil sa do Viedne, ale s matkou sa už nestretol. Ako osemnásťročný sa oženil s o tri roky mladšou kňažnou Šarlotou Amáliou. Žili v Šariši. Z troch synov, ktorých mali, sa dožili dospelosti iba dvaja, a aj oni zomreli predčasne ‒ Jozef ako tridsaťosemročný a Juraj ako päťdesiatpäťročný.
■ ZA VLASŤ A SLOBODU
Pre podozrenie z príprav povstania Rákociho internovali. Z väzenia vo Viedenskom Novom Meste (rakúsky Wiener Neustadt) sa mu za pomoci cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna podarilo ujsť do Poľska, odkiaľ sa začiatkom roka 1703 na čele početného vojska vrátil do Uhorska. Finančne ho podporil aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV.
Pod zástavou s heslom Cum Deo pro patria et libertate (S Bohom za vlasť a slobodu) sa ako prví nahrnuli jeho poddaní na panstvách Makovica a Mukačevo. Práve pri tomto meste však chabo vyzbrojené sedliacke oddiely utrpeli porážku. Rákoci poveril velením generála Mikuláša Berčéniho, ktorý naverboval šesťsto poľských žoldnierov. Patentom zo septembra 1703 Rákoci sľúbil poddaným, ktorí sa k nemu pridajú, oslobodenie od povinností a dávok. Roľníci tak videli v povstaní boj za vytúženú slobodu a zlepšenie svojho postavenia. Drobných zemanov a mešťanov si získal sľubmi o náboženskej slobode. Nakoniec sa k nemu pridala aj váhajúca šľachta, ktorá však nevidela v cieľoch sociálne zmeny, ale túžbu po osobných ziskoch.
■ REVOLÚCIA V UHORSKU
Po dobytí stredoslovenských banských miest dal v kremnickej mincovni raziť z banskobystrickej medi polturáky a libertáše, čo spôsobilo ekonomický chaos a ďalšie ožobračovanie obyvateľstva. Keď na jeho stranu prebehol cisársky generál Šimon Forgáč, mal v moci takmer celé Slovensko ‒ s výnimkou Bratislavy, Leopoldova a Trenčína. Na sneme v Sečanoch (dnes maďarské Szécsény) 20. septembra 1705 zvolili Rákociho za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Nie všetci toto postavenie tolerovali. Odpor nachádzal najmä u tekovskej, turčianskej a nitrianskej šľachty. Konflikt vyvrcholil na sneme v Ónode 6. júna 1707, keď zavraždili Melchiora Rakovského a popravili ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho, vyslancov Turčianskej stolice. Rákoci ich označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil ich z „ohrozenia uhorskej revolúcie“.
■ BITKA PRI TRENČÍNE
Rákoci odmietol mierové ponuky cisára Jozefa I. Po krátkom prímerí sa opäť rozhoreli boje. K rozhodujúcej bitke došlo začiatkom augusta 1708 pri Trenčíne, v ktorej sám Rákoci po páde z koňa takmer zahynul. Medzi kurucmi sa rozšírila zvesť, že padol, čo spôsobilo paniku. Aj toto posledné protihabsburské povstanie sa podarilo cisárovi potlačiť. Oficiálne sa skončilo podpísaním mieru v rumunskom meste Satu Mare 1. mája 1711. Rákociho podpis pod touto listinou by sme však márne hľadali. Už vo februári ušiel do Poľska, kde mu Ľudovít XIV. daroval Jaroslawské panstvo. Neúspešné bolo aj úsilie získať na svoju stranu ruského cára Petra I. Veľkého. Jeho jediným spojencom tak zostal francúzsky kráľ. Spolu s Berčénim odmietol cisárovu amnestiu. Pred hrozbou atentátu sa rok skrýval v Gdaňsku ako „gróf Sárosi“ a napokon sa usadil v Turecku, kde v Tekirdağu sa 8. apríla 1735 zavŕšila jeho dobrodružná životná púť. Z Chrámu sv. Benedikta v Istanbule, kde ho pochovali po boku matky Heleny, previezli v roku 1906 jeho telesné pozostatky do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.
■ BUSTA V RODISKU
Napriek tomu, že kuruci pri ústupe vypálili Zvolen, v tomto meste na námestí pod zámkom stála od roka 1907 Rákociho socha, dielo maďarského sochára Edyho Mayera. Údajne sa na ňu poskladali maďarskí železničiari. Po rozpade monarchie ju odstránili. Názory, aký bol jej ďalší osud, sa rôznia. Možno ju zachránil šofér, ktorý ju viezol ako šrot do železiarní v Podbrezovej, možno sa dostala do nejakej pivnice, kde zapadala prachom, možné je i spojenie oboch verzií. Po druhej svetovej vojne ju zakladateľ Vlastivedného múzea Gejza Balaša objavil vo vyrabovanom Zvolenskom zámku a dal ju postaviť v zámockej kaplnke. Odtiaľ sa v roku 1969 dostala do Rákociho rodiska v Borši, kde dodnes víta návštevníkov tamojšieho kaštieľa. Aj ďalší osud sochy bol však dobrodružný. Prvý marcový deň roku 2013 bustu s hmotnosťou stoosemdesiat kilogramov ukradli „zberači kovov“. Polícia ich však rýchlo vypátrala a sochu našli v garáži jedného z páchateľov priamo v Borši. Bola však už rozpílená na tri časti. Obec prijala ponuku maďarskej vlády a postarala sa o rekonštrukciu pamätníka…
