Neslávne známym znakom slovenského národa je nízka úroveň jeho vlastného sebauvedomenia. Oproti našim najbližším susedom akosi stále nedokážeme objektívne zhodnotiť vlastné dejiny a seba bičujeme za veci, za ktoré dnes ani v najmenšom nenesieme ako spoločnosť žiadnu zodpovednosť. Či už hovoríme o období devätnásteho alebo dvadsiateho storočia, alebo novodobých dejín. Úlohou tohto skresleného naratívu je neustále vštepovanie kolektívnemu vedomiu pocit vlastnej viny, že sme si ako národ vôbec dovolili postupnými krokmi budovať našu vlastnú štátnosť. Podľa niektorých slovenských verejných osobností by možno asi bolo lepšie, ak by sme zostali súčasťou Maďarska alebo Československa.
To isté platí aj pri hodnotení našich najvýznamnejších dejateľov. Azda okrem Štefánika a Štúra nedokáže naša spoločnosť ako celok dodnes objektívne zhodnotiť historický prínos pre Slovensko a Slovákov osobností, ako boli Andrej Hlinka, Alexander Dubček, Gustáv Husák alebo Vladimír Mečiar. Práve posledný menovaný pred pár dňami cez Vydavateľstvo Matice slovenskej vydal svoje svedectvo o vzniku súčasnej Slovenskej republiky.
Obsah tohto unikátneho diela tvorí séria rozhovorov, ktoré spracovala bývalá dlhoročná redaktorka Slovenských národných novín Eva Zelenayová. Je to naozaj symbolika, že zakladateľ nášho štátu vydal toto knižné vydanie práve v Matici slovenskej, ktorá ako najstaršia celonárodná ustanovizeň po nežnej revolúcii bez okolkov bojovala za samostatnosť Slovenska. I napriek niektorým ľudským a politickým chybám „otca vlasti“ by už dnes každý z nás mal v prvom rade vnímať jeho historický prínos pri zavŕšení národno-emancipačného zápasu Slovákov o vlastnú štátnosť. Až následne môžeme objektívnym zrkadlom hodnotiť všetky jeho politické a osobné rozhodnutia.
Pravda je však taká, že jeho negatívne stránky najviac hodnotia ľudia patriaci do skupiny hlasnej menšiny, ktorí sa dodnes nezmierili so vznikom samostatného Slovenska. Vďaka silnej mediálnej podpore dokážu neustále vštepovať svoje mylné a bludné názory viac ako tretine našej spoločnosti, ktorá je v tomto smere ľahko ovplyvniteľná. Okrem skalných voličov KDH patrí do tejto skupiny aj časť voličov opozície, ale aj koalície. Niektorí voliči Smeru ‒ SSD a Hlasu ‒ SD, ktorí v minulosti podporovali Stranu demokratickej ľavice, dodnes vnímajú zánik ČSFR ako vlastizradu. Časť starších voličov Progresívneho Slovenska, SaS a Demokratov zase nostalgicky vyplakáva za tatíčkom Masarykom, ktorý ako prezident nedokázal uznať Slovákov ako národ.
Vyzerá to tak, že objektívnym spôsobom zhodnotí slovenská spoločnosť ako celok prínos Vladimíra Mečiara pri vzniku štátu až príchodom novej generácie, ktorá už nebude nijakým spôsobom zaťažená dodnes stále neutíchajúcimi spormi medzi jeho prívržencami a odporcami. Je však dobré, že historicky prvý premiér druhej Slovenskej republiky sa podelil so svojimi spomienkami o tom, ako sa v prvých rokoch jej existencie zo svojej pozície snažil upevňovať jej medzinárodné postavenie. Nastal čas, aby sme si všetci z nás vážili, že máme vlastný štát, ktorý je naším národným štátom. Ako Slováci sme sa týmto spôsobom plne etablovali nielen v samotnej Európe, ale aj po celom svete. Vďačiť tomuto môžeme iba „otcovi vlasti“, ktorého si so všetkými pozitívnymi a negatívnymi stránkami bude história pamätať ako človeka, ktorý sa nebál založiť samostatný slovenský štát.
Text: Matej MINDÁR – Foto: Internet
Autor je asistent poslanca NR SR
