GLOSA
Ak chceme my vykorisťovaná väčšina (vrátane intelektuálov nebulvárneho zamerania) od sociálnej demokracie, aby nám zabezpečila aspoň nejaké drobné, tzv. kozmetické úľavy v kapitalistickej krutovláde, musíme ju voliť. Musíme ju voliť napriek výhradám, ktoré voči nej máme, i napriek jej prípadným kolíziám. Ak ju nezvolíme v masovom meradle (veď tvoríme väčšinu ekonomicky zdevastovaných voličov!), ak jej nezabezpečíme výraznú prevahu hlasov v parlamente, nemôžeme očakávať ani len tie neprávom vysmievané kozmetické úpravy, ani len jemnučké zmiernenie baskervillského kapitalizmu. Na tento zásadný postoj zabudli vo vlaňajších parlamentných voľbách v Českej republike. Hodno sa nad tým zamyslieť, napokon, nepôjde len o tento štátny útvar a výhradne len o české špecifikum.
A priori: Prečo treba rezignovať na zásadné, viac ako kozmetické úpravy kapitalistického systému? Teda aspoň zatiaľ rezignovať? Nuž preto, že napriek postupujúcemu rozkladu je kapitalistický systém ešte stále dostatočne silný, aby si nedal siahnuť na svoje prioritné, podstatné štruktúry a zákonitosti. Nedajme sa pomýliť tým, že sa rád štylizuje do pózy humanistického systému a dovolí plytký mejkap pripomínajúci súcitné zaobchádzanie. Zásadnejšie zmeny si možno v ňom vynútiť len v mimoriadne komplikovaných, politicko-ekonomických situáciách, napríklad v čase vojny (čo by sme dozaista nechceli). Ale aj postupne dopĺňaná mozaika drobných úľav stojí za presadzovanie i naše občianske uznanie.
Lanské parlamentné voľby v Čechách, ale aj voľby u nás späté s nástupom Radičovej sú obrazom zvláštneho prieniku zvláštnych lídrov do popredia. Priveľa hlasov získavajú svojrázne typy šamanov a šoumenov. Naskrze výstredných jedincov. Celkom v duchu môjho epigramu s názvom Cesta nahor: „Lift, ktorý s hocikým až k hviezdam zamieri, volá sa výstrednosť. Vynáša priemery.“
Pravda, musí ísť o buržujských šoumenov, ktorí na svoje predvolebné karnevaly a guláše majú dostatok až nadbytok financií. Zvyčajne ide o veľkopodnikateľov, najnovšie v stovežatej matičke Prahe dokonca o miliardára. Spravidla nebývajú odkázaní len na vlastné finančné zdroje, ale podporujú ich aj iné veľkofirmy, očakávajúce budúcu vďačnosť v podobe lobingu, prípadne efekt z včasného prieskumu budúcich ekonomických trendov. Takíto šoumeni využívajú atraktívne, populárne znejúce slogany typu: „Potrebujeme odborníkov, a nie Jánošíkov.“ Ale správajú sa buď ako pandúri, alebo ako dvorskí šašovia.
Čím operujú takíto samozvaní mesiáši? Tým, čo tak radi počúvajú sklamaní a netrpezliví voliči: prísľubom odstránenia korupcie. Sľubovať vykynoženie korupcie v ére Zlatého teľaťa je vlastne aplikácia najvšeobecnejšieho populistického hesla a zároveň najťažšie kontrolovateľná aktivita. Pripomína volebný sľub mystifikujúcej a parodickej politickej strany klasika svetovej satiry Jaroslava Haška, povestnej Strany mierneho pokroku v medziach zákona zo začiatku 20. storočia, ktorá sľubovala svojim voličom, že zastaví zemetrasenia v Mexiku. Aj tieto prísľuby, aj táto stranícka mystifikácia mala svojich voličov, ktorí ju brali vážne!
Volebný úspech takýchto samozvaných „spasiteľov“ je dôsledkom fascinácie peniazmi, fascinácie bohatstvom. Šarapatí tu nereálny mýtus, že ten, kto je úspešný vo firemnom podnikaní, bude zákonite úspešný aj v riadení štátu. Asi ide o mylnú inšpiráciu z USA. Pravda, ak idú americkí boháči do politiky, nevstupujú do nej preto, aby tam primitívne a očividne kradli a tunelovali, ale preto, aby sofistikovane, rafinovane lobovali vo svoj prospech. My dnes môžeme byť hrdí na fakt, že v našich posledných parlamentných voľbách sme do značnej miery odolali fascinácii bohatstvom a mystifikáciám rozličných šoumenských politických kaukliarov.
Milan KENDA