Poklad Ampansakabého – kráľa kráľov
Text a foto: Miroslav MUSIL
Chýlilo sa už k záveru mojej diplomatickej misie v Ženeve, keď ma pozvali na recepciu v rezidencii veľvyslanca Malgašskej republiky ‒ Madagaskaru. Rozmýšľal som, aké vhodné konverzačné témy s ním nadviazať. Veď taký Beňovský spadal ešte do obdobia, keď Madagaskar bol francúzskou kolóniou. V ústrety mi však vyšiel sám pán veľvyslanec: „Veď vy Slováci ste nám dali kráľa!“ Bol to ozaj šok o to viac, že Beňovského si bežne privlastňovali Maďari, poťažne Poliaci. Dalo to podnet na našu prvú výpravu s Františkom Kelem na Madagaskar…
Po prílete do hlavného mesta Antananarivo som poprosil, aby v Národnom archíve rozložili všetku dokumentáciu vo vzťahu k Beňovskému. Akoby v americkom happy-ende som na celkom poslednom stole natrafil na správu francúzskeho koloniálneho dôstojníka o jeho tragickom konci s nákresom miesta jeho hrobu! Nachádzal sa na najvýchodnejšom cípe Madagaskaru na myse Cap Est, kde Beňovský budoval svoje kráľovské sídlo.
■ BARÓNOV BROD
Po tom, ako si ho miestni králi severovýchodnej oblasti ostrova zvolili za ich Ampansakabé – veľkokráľa. Francúzom vtedy oznámil, že zakazuje obchod s otrokmi na ostrove. Preto za ním vyslali francúzsky trestný oddiel, ktorému sa podarilo Beňovského prekvapiť a zastreliť. Leteli sme do k nemu najbližšieho mesta Antalaha. Odtiaľ sme nemali inú voľbu než dlhý pochod naprieč polodžungľou. Konečne sme sa priblížili k osade Ambodirafia, položenej blízko k miestu posledného odpočinku veľkokráľa. Dalo sa k nej dostať iba cez úzku vratkú lávku, pod ktorou lačno striehli krokodíly, označenú ako „Barónov brod“. Beňovský, ktorý tam pôvodne prišiel ako barón, sa takto trvácne zakotvil v povedomí miestneho obyvateľstva.
Nad osadou je vŕšok, kde sme pátrali aj detektormi. Keď sme sa tam alebo na inej sľubnej lokalite pokúsili niečo zistiť týmto prístrojom a urobili si tam značku, malo to za následok vyhĺbenú jamu. Domorodci totiž prirodzene veria, že kráľ ako Beňovský bol pochovaný s pokladom. Je tam ešte? Napriek sklamaniu z pátrania po hrobe nášho veľkokráľa mi spomínaná správa koloniálneho dôstojníka dopomohla k radostnému objavu. Uvádzalo sa v nej totiž, že v meste Antalaha sú dve Beňovského delá, ktoré venoval miestnemu kmeňu, aby si ho získal za spojenca. Mali byť umiestnené v pôvodnej koloniálnej rezidencii. Zodpovedala tomu honosná budova miestneho prefekta. Vyšiel mi v ústrety záhradník, ktorý pohotovo ukazoval na delá zasypané lístím. Náš miestny spojenec zubár Bernd, ktorý za totality utiekol popod Berlínsky múr a oženil sa tu, sa potom o delá vzorne postaral.
■ TRVALÝ MIĹNIK
Kysučan Stanko Machovčák, ktorý sa vďaka našim objavom „zaľúbil“ do Beňovského, financoval pamätník, ktorý sme odhalili na nábreží mesta Antalaha a kam chce umiestniť aj mnou objavené delá. Bude to tak jeden z trvalých míľnikov, ktoré som si predsavzal po sebe zanechať ako diplomat aj cestovateľ. Z našej expedície s Františkom Kelem vzišla kniha Madagaskarský denník – s kráľom zo Slovenska cez tri oceány. Napĺňa nás zadosťučinením, že ju nahrali v audio verzii aj pre zrakovo hendikepovaných.
■ PRIVLASTNENÝ SVETOBEŽNÍK
Madagaskar sa vymanil spod francúzskej koloniálnej nadvlády v roku 1960 a stal sa nezávislou republikou. Zväčša potom odstránili názvy ulíc, námestí, lokalít, ktoré pripomínali kolonialistov. O to významnejšie je, že Beňovského ulicu ponechali v hlavnom meste krajiny v Antananarivo, ako aj v druhom najvýznamnejšom meste Antsirabé a do tretice tiež v meste Porto Suarez. Rozčarovaním pre nás však bolo, že popri francúzsky formulovanom označení „Rue Benyowsky“ si tam naši južní aj severní susedia umiestnili tabuľky, ktoré nášho hrdinu označujú ako Maďara alebo Poliaka. Moja už piata expedícia, tentoraz s manželkou Margarétkou, v roku 2023 priniesla aj slávnostne odhalila na Beňovského ulici pamätnú tabulu s nápisom francúzsky aj slovensky:
„Móric Beňovský (1746, Vrbové / Slovensko – 1786, Cap Est, Madagaskar). Slovensko-uhorský šľachtic, bojovník za slobodu národov v Európe a v USA a proti otrokárstvu na Madagaskare. Najväčší cestovateľ 18. storočia na 4 kontinentoch. Jeho kniha ‚Pamäti a cesty‘ je svetovým bestsellerom až do súčasnosti.“
■ PANOVNÍK NA FORMOSE?
Počas prezentácií o Beňovskom za mnou neraz prichádzajú účastníci z publika a nostalgicky vyjadrujú ľútosť, že sme prišli o kráľa na Madagaskare. Mohol však byť vladárom aj Taiwane. Po úteku z Kamčatky objavil na inak nehostinnom východnom pobreží Taiwanu vhodnú zátoku na vylodenie, kde sa v súčasnosti nachádza významný prístav a mesto Suao.
Ostrov vtedy označovali ako Formosa (znamená „krásna“) a dali mu ho portugalskí moreplavci. Beňovského po vylodení požiadal o pomoc miestny vladár alebo knieža. Jeho ozbrojená posádka a delá z lode rozhodli o víťazstve nad protivníkom podporovaným z Číny. Z vďaky ponúkol Beňovskému, aby sa tam usadil s vlastným územím a obdaroval zlatom a striebrom. Beňovský po návrate do Európy ponúkol francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XV. že mu na Formose založí kolóniu ako základňu na ovládanie Pacifiku. Bol tak vôbec prvým Európanom, ktorý poskytol reálny obraz Formosy (Taiwanu) ako prístupného úrodného ostrova bohatého na vzácne kovy. Je reálne predpokladať, že hoci by na ostrov prišiel s poverením založiť francúzsku kolóniu, mohol sa, podobne ako na Madagaskare, osamostatniť a stať sa zjednotiteľom. Tak sme aj tam prišli o panovníka.
Prirodzene, že ma tento príbeh podnietil, aby som sa pokúsil zanechať trvalý míľnik slávneho Vrbovčana aj na ázijskom kontinente. Taiwanské zastupiteľstvo na Slovensku mi pridelilo štipendium na výskumný pobyt na Taiwane. Predniesol som tam sériu prednášok o našom moreplavcovi a zasial tak prvé „semienka“. Keďže kritici spochybňovali Beňovského tvrdenie o množstve zlata na ostrove, zašiel som do oblasti, kde pristal a ktorá naozaj oplýva hojnými ložiskami zlata.
■ POCTENÝ AJ DOMA
Moja kniha Skutočný príbeh grófa Mórica Beňovského vyšla akoby telepaticky v roku 2017 súbežne s bestsellerom prestížneho francúzskeho spisovateľa. Jean-Christophe Rufin ho zvečnil románom Putovanie sobolieho kráľa okolo sveta, v ktorom ho nazval „najväčším cestovateľom osemnásteho storočia“ – čiže tým by predčil aj chýrneho francúzskeho moreplavca La Pérousa.
Po celý čas putovania po stopách našich velikánov naprieč kontinentami ma mrzelo, že Beňovský nenachádza patričné pocty aj v jeho domovine. Po návrate z prvej misie na Madagaskar v roku 1996 som oslovil guvernéra Národnej banky Slovenska Františka Masára. Keď ma prijal, predložil som mu návrh vydať pamätnú mincu Beňovského k 250. životnému jubileu. Guvernér zarazene namietol: „Pamätnú mincu tomu dobrodruhovi! To by ma Správna rada s takým návrhom odbila!“ Pohotovo som namietol: „Dodám do zajtra desať argumentov v prospech jeho pamätnej mince.“
Iniciatíva sa napokon zavŕšila úspechom. Guvernér mi potom pobavene komentoval: „Najviac zapôsobil tvoj prvý argument: Ak to neurobíme my, urobia to a predstihnú nás Maďari!“ Unikátna minca je na svete a dnes už má podstatne vyššiu zbierkovú hodnotu.
■ AMERICKÁ KAPITOLA
Najmenej povšimnutou ostáva kapitola Beňovského života, ktorá sa odohrávala v Amerike. Keď som nastúpil na naše veľvyslanectvo vo Washingtone, najprv som s manželkou smeroval do najväčšej knižnice sveta Library of Congress. Dopracovali sme sa k fascinujúcim objavom počínajúc rozsiahlou písomnou komunikáciu medzi vrchným veliteľom vojsk Armády Spojených štátov amerických Georgeom Washingtonom a grófom Beňovským! Gróf už vtedy mal hodnosť francúzskeho generála a preplavil sa cez Atlantik, aby ponúkol služby americkej revolučnej armáde. Washington ho prijal v hlavnom stane v meste Newark s poľutovaním, že veliteľské pozície už majú obsadené. Stratég a diplomat Beňovský to však vôbec nevzdal.
Za týždeň vypracoval a predložil Washingtonovi projekt Cudzineckej légie, ktorú by naverboval v Európe a priviedol do Ameriky za veľmi prijateľných finančných podmienok. Projekt sa vrchnému veliteľovi aj ministrovi vojny veľmi pozdával a odporučili ho Kongresu. Mierová dohoda medzi Spojenými štátmi americkými a Veľkou Britániou v roku 1782 však prekazila realizáciu plánu, vďaka ktorému by sa Beňovský, vtedy už poľský a francúzsky generál, stal aj americkým generálom.
Briti však dohodu porušili a opätovne zaútočili. Zvlášť strategickou bola pevnosť Fort Collins pri Baltimore. Vlajka Spojených štátov amerických, vlajúca nad pevnosťou, mala mnoho trhlín od šrapnelov. To bolo inšpiráciou, aby Francis Scott Key zložil báseň Vlajka posiata hviezdami. Stala sa potom hymnou Spojených štátov amerických.
Po pátraní v Library of Congress sme navštívili Múzeum amerických dejín na prestížnej promenáde Washington Mall. Dúfali sme objaviť aj tam niečo o našom hrdinovi. Bol to potom naozaj ako románový „happy end“, lenže celkom naruby ako „happy beginning“ – šťastný začiatok. V gigantickej vstupnej hale múzea vtedy dominoval originál spomínanej slávnej vlajky USA. Uprostred haly bol informačný pult s textom: Hymna USA „Vlajka posiata hviezdami“ bola uvedená spoločne s divadelnou hrou „Gróf Beniowski a sprisahanie na Kamčatke“ v Holliday Theater v Baltimore v roku 1812! Bola to ozajstná „bomba“, ktorá predčila všetky naše túžby a očakávania.
Diplomati, aj keď zo zdanlivo spriatelených krajín, naďalej medzi sebou súperia a usilujú sa získať maximálnu pozornosť v prospech ich domovskej krajiny. Napadlo mi preto, že aj Beňovský by mohol poslúžiť na utváranie akejsi spoločnej línie. Podarilo sa mi presvedčiť Library of Congress, aby sme tam mohli usporiadať medzinárodné sympózium o Beňovskom. Oslovil som potom veľvyslanectvá Francúzska, Maďarska, Poľska, Rakúska, ako aj Madagaskaru.
Kolegovia ma upozorňovali, že zvlášť u Maďarov to budem mať s Beňovským problematické, lebo si ho výlučne prisvojujú. Šťastnou zhodou okolnosti nedávno nastúpil nový maďarský veľvyslanec Gejza Jeszenszky, donedávna minister zahraničných veci, ktorý bol známy triezvymi postojmi v susedských vzťahoch. Keď som sa u neho ohlásil, vľúdne ma prijal. Potom pohotovo sformuloval jednotiacu líniu nášho sympózia: „Beňovský bol rovnako hrdý na svoje maďarské, poľské a slovenské korene!“
■ PRÍNOSNÉ SYMPÓZIUM
Sympózium naozaj prinieslo užitočné plody. Môj poľský diplomaticky partner úvodom konštatoval: „Nebyť tu Miroslava, tak by som sa nikdy nedozvedel, že Beňovský má čosi spoločné aj so Slovenskom!“
Najúžasnejší však bol úvodný výrok francúzskeho veľvyslanca de l’Estangea: „Jeho jedinečný osud nielenže prepojil viacero krajín Európy, ale vytvoril mosty medzi svetadielmi – Áziou, Afrikou, Európou a Amerikou.“
Nášho mnohorozmerného hrdinu a míľniky, ktoré mu zanechal, som priblížil širokej verejnosti už tretím vydaním knihy Skutočný príbeh grófa Mórica Beňovského. Vyvraciam ňou zároveň nepodložené kritiky jeho pochybovačov. Hreje ma na srdci, že do okruhu širokej verejnosti sa aj v tomto prípade zapojili aj zrakovo postihnutí. Ocenená bola Medzinárodnou cenou Egona Erwina Kischa. Zvlášť mi je clivo, že v tomto jubilejnom Beňovského roku s jeho významnými okrúhlymi výročiami na „6“ (1746 –… 1786) sme nútení spomínať aj na jeho tragický koniec 23. mája 1786, keď padol na Madagaskare francúzskou guľkou ako francúzsky generál!
