Prieskum vzdelanosti žiakov na Slovensku glosuje spisovateľ Ján Beňo
Nie tak dávno zverejnené výsledky reprezentatívneho prieskumu vzdelanostnej úrovne pätnásťročných žiakov v šesťdesiatich piatich krajinách potvrdili, že naši žiaci výrazne zaostávajú vo viacerých ukazovateľoch, vrátane čitateľ-skej gramotnosti. Čitateľská negramotnosť, ako písal stredoškolský učiteľ Vladimír Urban, je „nielen schopnosť čítať, ale textu aj rozumieť, dokázať ho interpretovať, uvažovať o ňom a v neposlednom rade ho dokázať aj hodnotiť.“
Je dôsledkom nielen poklesu vyučovania slovenčiny, ale aj príčin kotviacich v rodinnom a spoločenskom prostredí. Spisovateľ píšuci pre deti vie z vlastnej skúsenosti, že pravidelní a kvalitní čitatelia tvoria medzi žiakmi základných škôl výraznú menšinu. Presvedčuje sa o tom aj na autorských besedách, najmä ak ich „obecenstvo“ nie je vyberané, ale predstavuje ucelené triedy. Detský autor na Slovensku sa okrem svojich individuálnych besied môže už dlhé roky stretávať so svojimi čitateľmi aj na Dňoch detskej knihy. Bratislavská Bibiana prostredníctvom svojej Slovenskej sekcie IBBY ich usporadúva každý rok v inom okrese. Tieto aktivity zasiahli dodnes skoro celé Slovensko. V prvom desaťročí nového tisícročia sa takto uskutočnilo počas troch aprílových dní vždy aj viac ako tridsať besied na mestských i dedinských školách v okresoch Michalovce, Komárno, Levice, Vranov, Košice, Rimavská Sobota, Rožňava, Prievidza, na Kysuciach i na Orave. Z množstva besied, ktoré autor textu absolvoval, mu niektoré vyskakujú pred oči ako jasné sklíčka. Je ich za desaťročia najmenej pätnásť a naposledy sa mu takto „zablysli“ Handlová a Udiča.
Úspech besedy...
Handlová... Mladá učiteľka Miriam Šebeňová a žiaci zo Školskej ulice sa stali autorovým najväčším zážitkom z besied v rokoch 2005 – 2010. Boli aj zvedaví na autora a jeho prácu, ale hneď na začiatku ohlásili: „Pán spisovateľ, vy nemusíte najprv hovoriť, najprv budeme hovoriť my.“ S tým sa ešte nestretol. A potom striedavo a s chuťou hovorili o skoro všetkých, nie vždy najľahších poviedkach pre vyspelejších čitateľov, to je fakt. Nie je on náhodou tým otcom lyžiarom v poviedke Chlapec zo sedla? Chlapec hovorí, že áno, dievča zas, že to môže byť aj niekto iný alebo celkom vymyslený, v literatúre predsa býva často fantázia... Zaujal ich tajomnejší Anjel nad jazerom, poviedky o stromoch, zvláštne poviestky o vetroch, o studničnej vode, o najzabudnutejších na svete. Keď ktorýsi chlapec spomenul Stopy v snehu, ako echo spolužiakov zaznela prvá veta z poviedky: „Les, v ktorom náhle zmizne sneh, vyzerá ako vyplakané oči.“ Úspech besedy býva predovšetkým úspechom jej prípravy. Tá spočíva na učiteľke slovenčiny a na čitateľských dispozíciách žiakov. Áno, aj na knižniciach, tie nemožno vynechať. Ony bývajú zväčša organizátorkami, ktoré spisovateľa oslovia, zabezpečia preňho školu, pre školu knihy a vedia pomôcť aj pri vedení besedy.
Pre školu knihy... A tu sa treba pristaviť. Dvakrát skúsil poslať niekoľko svojich kníh do knižnice, aby si ich pred besedou mohlo prečítať viac žiakov. A dvakrát to zlyhalo. Knihy odoslané z vydavateľstva zostali ležať v knižnici. Výhovorky – nikto nám nepovedal, kde ich máme rozniesť. Besedy boli akože slušné, veď naši žiaci sa pýtať vedia, aj keď nečítali, zdôrazňuje potom pani riaditeľka knižnice. Áno, vedia sa šikovne chytať názvov autorových kníh, ktoré majú pripravené na letáčiku. Pred minulými Vianocami vyšla autorovi nová kniha poviedok pre deti. Na predvianočnom stretnutí s rodákmi boli aj deti a učiteľka zo školy, s ktorou mal pri besedách dobré skúsenosti. Dozvedeli sa o knihe a odnášali si aj dva exempláre z nej. A vedeli tiež, že autor necháva v knižnici balíček ďalších kníh, ktoré im doručia, aby sa pohli pripraviť na dohodnutú besedu.
Deti chcú povedať viac
A potom znovu sklamanie. V knižnici sedeli žiaci z inej školy a nikto z nich jeho knihu nepoznal, pretože zostali nerozbalené na sekretariáte knižnice. Ani veľmi dobrej moderátorke sa nepodarilo zachrániť úroveň besedy, keďže vôbec nepoznala knihu, o ktorej besedovali. A potom prišiel marec a obec Udiča pri priehrade neďaleko Považskej Bystrice. Jej základná škola má len málilinko viac ako dvesto žiakov. Nijaká knižnica, povedal si autor, a jeho knihy sa dostali bezpečne do rúk slovenčinárky Jany Belákovej – spisovateľ natrafil na skúsenú a oduševnenú pedagogičku, ktorej práca má systém. Začiatok besedy – pani učiteľka povie dve-tri vety, ostatok o autorovi a jeho tvorbe predstavia a povedia aj s komentárom svojho tvorcu ôsmaka zábery premietané na stenu.
Rozhovor o prv prečítaných knihách autora vyústi do žiackych hodnotení. Daniela Štefanková napísala výstižný krátky obsah Stôp v snehu z knihy Chlapec zo sedla a morský Vasko. Potom nasleduje výber personifikácie, metafory, prirovnania, citátu: „Ľudia prichádzajú a odchádzajú a zároveň sa vracajú. Jedni zo sveta odchádzajú, druhí sa doň rodia.“ Simonu Mikulášovú najviac zaujala poviedka U starkej sa neplače z knihy Šaľo a päť mudrlantov. Cituje: „To je strašné, kričí Jurko bez hlasu, v hlave mu to kričí. Rýchle vybehne na podstenie a volá z celej sily: Poďte sem niekto, rýchlo! Starká je na zemi, moja starká...“
Biela myška a Evička s poučením Romany Luhovej „Keď niečo sľúbim, tak to dodržím a som za to zodpovedný.“ Podľa Romany je Andrej z tejto poviedky „nie veľmi zodpovedný“, Mária Lamošová tvrdí, že je „múdry, pozorný, nesebecký“. Neobyčajné Stopy v snehu a Adrián Slávik: „Páčila sa mi veta, ktorú dedko povedal vnukovi: Sneh je ako sviatok. A pred sviatkom, chlapče, treba všetko upratať.“ Podľa Lukáša Vráblika je táto poviedka „o jedinečnosti zimy a prírody“. Žiacke čitateľské denníky visia na nástenke, vedľa toho krátke poviestky žiakov o tom, ako vznikli názvy častí obce Udiča, vrchov a prírodných úkazov okolo nej. Môže sa literárna beseda v takejto škole nevydariť? Beseda sa sústreďuje na podstatné a neznáme, deti chcú povedať čím viac. Táto beseda, uvažuje cestou domov autor, by mohla slúžiť ako poučenie. A to by sa malo dať na verejnú známosť.