KOMENTÁR
Richard Sulík forever ? (navždy?)
Roman MICHELKO
Ako sme už viackrát konštatovali, naša pravica sa nám v poslednom roku utešene drobí na stále menšie a menšie segmenty. Hlavným dôvodom tohto delenia je jednak absencia sebareflexie starej generácie pravicových politikov, najmä však do tohto trendu prehovárajú nezvládnuté egá samotných pravicových protagonistov. V prípade SaS je to kombinácia oboch faktorov.
Richard Sulík je totiž aj v pravej časti politického spektra vnímaný ako veľmi kontroverzná osoba. Na jednej strane mu nemožno uprieť, že pravicovú scénu v roku 2010 výrazne oživil. Najmä pre razantný vstup SaS na politickú scénu ľavica stratila svoju väčšinu. Bol to práve Sulík, ktorý vytvoril SaS ako úspešnú protestnú stranu a zároveň prišiel aj s ľahko zapamätateľnými heslami typu: odvodový bonus. Dobrým marketingovým ťahom bolo aj to, že si strana do svojho názvu dala slovo solidarita. Keďže strana samotná bola tabula rasa (nepopísaný list), mnoho ľudí nepoznajúc povahu Richarda Sulíka naivne uverilo, že SaS bude aj stranou, v ktorej budú solidaritu vnímať ako veľmi dôležitú hodnotu. Ako vieme, opak sa stal pravdou. SaS sa nakoniec profilovala ako liberálna strana, v ktorej sa redistribúcia statkov či vynucovaná solidarita v rámci spoločnosti vnímajú ako ťažké ideové úchylky. Aj preto sa veľmi rýchlo po voľbách ukázalo, že čaro novej tváre skoro vyprchalo. Ak sa ešte začiatkom roka 2010 zdalo, že Sulík je oproti neskutočne ošumelým tváram slovenskej pravice (Dzurinda, Mikloš, Hrušovský a spol.) priam zjavenie, konkrétny výkon politiky ukázal, že v osobnostných chybách si Sulík s odpisovanými lídrami v ničom nezadá.
Richard Sulík sa veľmi skoro prejavil ako politický solitér. Nepotreboval sa s nikým radiť, často absentoval na koaličných radách, predovšetkým sa však ukázal ako politik, ktorý nedokáže prijať ťažké a nepopulárne rozhodnutia. V kauze euroval si naivne myslel, že možno takéto rozhodnutie beztrestne preniesť na svojich koaličných partnerov a on, resp. jeho strana by potom len poberali dividendy z neúčasti na takomto rozhodovaní. Paradoxne teda z účasti Sulíka vo vláde najviac profitovala vtedajšia opozícia, keďže vďaka synergii dvoch okolností – pádu vlády a kauze Gorila – sa pravica ocitla na samotnom dne svojej dôveryhodnosti a vplyvu.
Prvé náznaky štiepenia SaS bolo možné vnímať už v septembri 2011, keď sa na povestnom stretnutí koaličných poslancov v Častej-Papierničke jasne začali formovať dva prúdy v samotnej SaS. Skupina okolo Kollára, Krajcera a Miškova do poslednej chvíle chcela nájsť v otázke eurovalu kompromis, predseda Sulík všetky kompromisné návrhy zmietol zo stola, čím otvoril cestu k predčasným voľbám a fatálnemu debaklu pravice v nich. Viacero poslancov SaS si veľmi dobre uvedomovalo, čo takýto zaťatý a nerealistický postoj predsedu môže pre stranu spôsobiť. Vo vnútri poslaneckého klubu sa ozývali hlasy, aby SaS podporilo euroval. Ako reakciu na takéto hlasy Sulík vyhlásil, že ak takto rozmýšľajú, nech si hľadajú nového predsedu. Od jesene 2011 bola teda SaS vnútorne rozdelená a len pud politickej sebazáchovy zabránil tomu, aby sa nerozpadla pred voľbami.
Ako vieme, výsledky volieb boli pre SaS viac než tristné. Z politického skokana v roku 2010 sa stala najmenšou parlamentnou politickou stranou s ťažko poškodeným imidžom, v značnej miere odsunutá ostatnými opozičnými stranami, a navyše aj s veľmi problematickým predsedom. Z tohto pohľadu bola iniciatíva Jozefa Kollára uchádzať sa o post predsedu SaS logická. Kollár síce nedisponuje nejakou veľkou charizmou, je však typom pracovitého, konštruktívneho a vypočitateľného politika. Nečudo teda, že väčšina politických partnerov prijala jeho kandidatúru s veľkými očakávaniami dúfajúc, že pod jeho vedením sa zo SaS stane štandardná a akceptovateľná strana. Nestalo sa. Pre SaS aj celú slovenskú pravicu to nie je dobrá správa. Naopak, pre Smer nemohla byť správa z kongresu SaS lepšia.