SLOVO O SLOVENSKU
Ivan BROŽÍK
Najmä tí zo strednej a staršej generácie sa pamätajú na krásne dovolenkové chvíle na dobrodružných cestách ku kedysi slovenskému moru v Bulharsku. Dnes je slovenské more v Chorvátsku a cesty sú nedobrodružné, skôr nudné, stávajú sa nutným zlom – stratou času v uponáhľanej už aj dovolenke. Kedysi sme si na tých cestách mávali – vidiac ešpézetku z Československa či nebodaj priam susedov zo Slovenska. Čosi naše nám tam kdesi viac ako tisícku kilometrov ďaleko od domova dávalo pocit istoty. Ale aj radosti.
Nedávno sa na obrazovkách televízií v hlavnom vysielacom čase mihlo niekoľko záberov na štátne symboly Slovenskej republiky na hlavnom námestí vo Vatikáne. Slovenské vlajky alebo rozmerovo práve nie štandardné zástavy pozdravili našincov doma asi viac ako pápeža. Sme tu, my Slováci, tu, medzi ľuďmi z celého sveta, pozrite sa. Nebola to výzva iba pre Svätého Otca, ktorého našinci išli pozdraviť. Možno to bola výzva pre nás všetkých, zvyknutých na tých obrazovkách vidieť už naozaj kadečo. Toto však bol pozdrav Slovákov Slovensku. Mnohí z nich držali v rukách aj symboly Matice slovenskej. A na tvárach im žiarila úprimná radosť.
Škoda, že sme už – dúfajme, iba akoby – zabudli na tie časy, keď sme sa za hranicami našej vlasti zdravili známi či neznámi spojení „iba“ tým, že pochádzame zo spoločného kúska zeme. V Amerike je vlajka symbol. Pravda, v tej istej Amerike si možno z vlajky ušiť hoci aj trenírky, tielko či natiahnuť čiapku. U nás sa čosi podobné vidí iba, a pri tej príležitosti sa aj akosi správne toleruje, počas hokejových majstrovstiev alebo semifinále nejakého šampionátu vo futbale. Vidieť však slovenský štátny symbol, ako s ním radostne mávajú našinci kdesi v Ríme na obrazovkách televízií, pre ktoré je všetko naše „slovenské“ malé a nehodné povšimnutia, však príjemne prekvapilo, ba naplnilo dobrým pocitom.
A možno aj radosťou, že sami k sebe nemáme až tak ďaleko, akoby ktosi chcel. A ani k nášmu Slovensku.