Určite prežijú na Dolnej zemi aj ďalšie storočia
Zhováral sa Vladimír MEZENCEV – Foto: autor
Prví Slováci prišli do Starej Pazovy v roku 1770. Aj keď odvtedy Dunajom pretieklo obrovské množstvo vody, ich potomkovia sa stále hrdo hlásia k svojmu pôvodu i tradíciám predkov. Presvedčili sme sa o tom aj pri stretnutí s členom Mestskej rady v Starej Pazove a Matice slovenskej v Srbsku Alexandrom BAKOM na dvadsiatom šiestom ročníku Púchovského jarmoku.
Ako sa Slovákom žije v Srbsku, konkrétne v mnohonárodnostnej autonómnej oblasti Vojvodina?
Rozhodne nie zle, veď v Starej Pazove sa k slovenskej národnosti hlási vyše päťtisíc ľudí, teda toľko ako pred storočím, konkrétne pri sčítaní obyvateľstva v roku 1921. Srbsko, ktoré je našou domovinou a sme teda občania tejto krajiny, nám poskytuje možnosti vzdelávania v rodnom jazyku i rozvíjať našu národnú kultúru.
Máme svoj Slovenský národný dom, organizujeme festivaly mladých interpretov slovenských ľudových piesní, prehliadky slovenskej ochotníckej a detskej divadelnej tvorby – a to všetko iba v Starej Pazove, pričom som nespomenul všetky tradičné podujatia, ktoré pripravujeme a organizujeme. Určitú pomoc pociťujeme aj od rôznych inštitúcií v Slovenskej republike. Samozrejme, za každú sme nesmierne vďační, ale pri všetkej skromnosti si myslíme, že by mohla byť výraznejšia. Presvedčujeme sa o tom najmä vtedy, keď máme možnosť vidieť, ako maďarská vláda a jej orgány pomáhajú v Srbsku svojej menšine.
Ako pracuje Matica slovenská v Srbsku, konkrétne vo Vojvodine?
Tu som sa dozvedel, že každý aktívny miestny odbor Matice zvyčajne pravidelne organizuje jedno svoje prioritné podujatie, napríklad v Štrbe je to Vatra zvrchovanosti. Naša Matica však celú svoju energiu sústreďuje a dáva na zachovávanie slovenčiny ako materinského jazyka v rodinách našincov, na spoluprácu so Slovenskou národnostnou radou, na kvalitnú výučbu slovenčiny a ostatných predmetov v školských zariadeniach i na koordinovanie činnosti so štátnymi a samosprávnymi orgánmi. Samozrejmosťou sú aj spoločné podujatia s kultúrnymi súbormi, veď iba tých, ktoré sa zameriavajú na divadelné ochotníctvo v slovenčine, je v Srbsku vyše dvadsať…
Stačí tu byť niekoľko minút vo vašej blízkosti a dotyčný veľmi rýchlo príde na to, že v Púchove máte veľa priateľov i známych. Vašu prítomnosť i prítomnosť ďalších krajanov zo Srbska domáci považujú za samozrejmosť. Prečo vás priťahuje práve toto jedno z centier Považia?
Pretože ide o dve partnerské mestá – oficiálne už od roka 1999. Nie tak dávno však v Starej Pazove sa podarilo nájsť fotografiu s najväčšou pravdepodobnosťou z rokov 1893 ‒ 1895, ktorej autorom je Vladimír Hurban starší, vtedajší evanjelický farár u nás. Často navštevoval Slovensko aj s cieľom nájsť si tu životnú družku. Pre zaujímavosť stala sa ňou Augusta Štúrová, dcéra Jána, vlastného brata Ľudovíta Štúra.
Vojvodinskí Hurbanovci radi cestovali na Slovensko aj neskôr už k rodinným príslušníkom a pri jednej z takýchto ciest sa ocitli aj v Púchove. Práve vtedy vznikla spomínaná fotografia evanjelického kostola. Škoda, že nemáme presný dátum tejto návštevy Púchova. Týmto kontaktom však predchádzali pravidelné priateľské styky dvoch ochotníckych divadelných súborov, konkrétne Makyty a nášho Divadla VHV (Vladimíra Hurbana Vladimírova).
Táto družba trvá už od roka 1979 a bola základom spolupráce oboch miest. Divadlá si recipročne vymieňali zájazdy, teda jeden rok Púchovčania účinkovali u nás, ďalší rok my v Púchove. Takto sa dokonale spoznali nielen ochotníci, ale aj ich celé rodiny. Veď kto dnes na Slovensku vie, že divadelný súbor Makyta sa v roku 1973 ako jediný z Československa predtým i potom zúčastnil na Svetovom festivale ochotníckych divadiel v Monaku? My to však vieme, dokonca niekoľko generácií našich divadelníkov vo Vojvodine…
Vaši hostitelia z mestského úradu nás ešte pred vaším príchodom do Púchova upozornili, že v deň otvorenia jarmoku si asi nenájdete na nás čas, pretože už približne o siedmej hodine ráno začnete variť polievku, ktorej konzumácia pomôže jednému chorému dieťaťu. Nakoniec ste si dokázali nájsť dlhé minúty na tento náš rozhovor i na uvarenie špeciality Slovákov z Vojvodiny – ako jeden z tímu kuchárov. O čo konkrétne ide?
V Púchove žije so svojimi rodičmi a štyrmi súrodencami päťročný chlapček Rafael, ktorému lekári v čase, keď mal iba pätnásť mesiacov, zistili vážne ochorenie, ktoré sa volá Duchennovova svalová dystrofia. Táto choroba je veľmi zriedkavá a praktiky neexistuje liečba, ktorá by ju spomalila.
Rafael v sprievode rodičov musí aspoň raz mesačne cestovať do Bratislavy na kontroly a vyšetrenia odbornými lekármi. Pre túto skromnú rodinu, ktorá by chorému chlapčekovi zniesla modré z neba, sú tieto cesty veľmi náročné na financie. Okrem toho rodičia potrebujú peniaze na nákup liekov, kompenzačných pomôcok a na chlapcove rehabilitácie. Mesto preto každoročne dáva možnosť rôznym spoločenským organizáciám a združeniam variť jarmočné polievky a príjem z ich predaja putuje do Zbierky pre Rafaela. My neurčujeme cenu tej svojej, každý konzument hodí do pokladničky ľubovoľnú sumu podľa vlastného uváženia.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
