Pripomíname si významné výročie našich civilizačných a kresťanských koreňov. Ktovie, kto to takto zariadil, ale prvý január je pre Slovákov veľmi významný deň. A najmä ten blížiaci sa, keď si pripomenieme 25. výročie vzniku druhej Slovenskej republiky a 1 150. výročie od prijatia staroslovenčiny za štvrtý liturgický jazyk pápežom Hadriánom II. Lenže – napočudovanie – ani jeden z týchto sviatkov nemá pripravený taký veľkolepý program osláv ako desiate výročie pristúpenia Slovenska do Schengenu.  Minister vnútra Robert Kaliňák predpokladá výdavky na program v SND vo výške okolo stodvadsaťtisíc eur a ďalšie financie za prenájom našej prvej scény. Keď sa ho kedysi novinári pýtali, kedy prišli solúnski bratia Cyril a Metod na naše územie, nevedel. Takže nemožno sa čudovať, že taká „zanedbateľná“ historická udalosť, akou bolo povýšenie nášho jazyka medzi tri svetové, ktorými sa smelo a mohlo kázať slovo Božie, nie je pre súčasných politikov dôvod na oslavy. V Matici slovenskej to vnímajú inak – pri Dome MS v Bratislave pôsobí Hlaholská akadémia. Hlaholike a všetkému, čo s ňou súvisí, sa už vyše desať rokov venuje Mgr. Elena ŠUBJAKOVÁ.

• Absolvovali ste odbor jadrová fyzika, akú súvislosť to má s historickými grafémami – s prvými písmenami slovanskej abecedy?

Spoločným menovateľom je túžba po poznaní. Istý novinár sa ma kedysi opýtal, ako je možné, že viacerí známi fyzici sú idealisti? Odpovedala som mu parafrázou jedného fyzika, ktorý vo svojej básni vyjadril myšlienku: Aj fyzik musí iba veriť, že za algebraickou formulkou skutočne existuje častica, ktorú opisuje svojím matematickým jazykom. A to vyžaduje silnú dávku idealizmu.

• Takže do hlaholiky ste sa pustili s výbavou jadrovej fyzičky exaktne, systémom analýzy – syntézy?

Asi tak. Fyzika ma naučila v prvom rade sa správne pýtať a abstraktne myslieť. V škole nás pripravovali na exaktné zvládnutie danej problematiky, všetko bolo nutné zdôvodniť a dokázať, jednoducho vedieť analyzovať problém a dospieť k reálne overiteľnému záveru.

• A napriek tomu vaša literárna tvorba má aj náboženský charakter. Prečo?

Pre kresťanskú vieru som sa rozhodla až počas štúdia na vysokej škole. Neskôr ma veľmi silne oslovilo mariánske pútnické miesto v Turzovke a začala som o ňom písať. Na túto tému som napísala viaceré knihy a nakrútila aj nejaké filmy. Ikonografia Panny Márie turzovskej ma nasmerovala k Cyrilovi a Metodovi a zatúžila som o nich vedieť viac. To ma priviedlo k štúdiu Života Konštantína a Života Metoda, čo sú naše najstaršie slovenské pramene…

• Nedá sa povedať, žeby dielo o živote Konštantína a Metoda bolo prijímané ako literatúra faktu. Čo sa dá o tom povedať?

Rozhodne to nie je mytológia ani legendy (panónsko-moravské), ako sa o nich zvyčajne hovorí. Život Konštantína napísal náš Kliment, etnický Slovák, a Život Metoda tiež napísal Slovák – Gorazd. Slavista Šimon Ondruš vo svojej knihe o Metodovom živote a diele z roku 1985 tvrdí, že Život Konštantína a Život Metoda sú prvé slovenské literatúry faktu. Dnes je už zrejmé, že nejde o legendy, ale o autentickú históriu Slovákov napísanú Slovákmi.

• Hlaholika je dnes mŕtve písmo. Čo vás motivovalo na jeho štúdium? Dokonca ste založili Hlaholskú akadémiu pri Dome MS v Bratislave…

Vôbec nemôžem súhlasiť s tvrdením, že hlaholika je mŕtve písmo. Je fakt, že na Slovensku bola hlaholská písomná kultúra zničená, ale samotné písmo nie je mŕtve. Napríklad v Chorvátsku sa hlaholika stala národným písmom a ešte dnes sa k nemu Chorváti hrdo hlásia. Glagoláši používajú na liturgické obrady knihy písané hlaholikou a aj v súčasnosti spievajú z nich na omšiach. Ja osobne som sa k záujmu o hlaholiku dostala pri čítaní Života Konštantína a Života Metoda. Tu som narazila na ťažko uveriteľnú vetu: „A tu Boh zjavil Filozofovi slovenské písmená,“ ktorá vo mne zanechala nezmazateľnú stopu. Táto myšlienka, opakujúca sa v rôznych obmenách takmer vo všetkých staroslovenských prameňoch z 9. storočia, sa stala akousi „rozbuškou“, ktorá ma nútila na hľadanie genézy hlaholiky a v konečnom dôsledku priviedla až k samotnému založeniu Hlaholskej akadémie.

• Vaša kniha Hlaholika, posvätné dedičstvo Slovákov vyšla už v dvoch vydaniach a je rozpredaná. Znamená to, že je o túto tému na Slovensku záujem. Knižka je faktograficky bohatá a najmä prístupným a zrozumiteľným spôsobom dáva udalosti tej doby do súvislostí. Čo ste v hlaholike hľadali?

Povedala som si, ak je pravda, že toto písmo je Bohom inšpirované, musí to byť na tej abecede vidieť. Ukázalo sa, že to nebola iba dobová teologická fráza. Toto písmo skutočne javí známky Božieho diela. Abeceda, ktorú k nám Konštantín priniesol, bola výsostne kresťanská. Od ostatných sa líšila nielen tvarom, ale predovšetkým symbolikou zobrazujúcou v majstrovskej skratke celú podstatu Kristovho evanjelia. Alfou a omegou tejto abecedy je symbol Kríža a Trojice, čiže svojím grafickým vyhotovením je obrazom Krista, ktorý je Počiatok i Koniec (Zj 1,8,17).

A možno tu vidieť aj ďalšie zaujímavé súvislosti. Slovenský národ ako prvý zo všetkých Slovanov dostal vlastné písmo a slovenčina sa už v 9. storočí konštituovala ako samostatný kultúrny jazyk. Stali sme sa predvojom a ohniskom duchovnej i svetskej kultúry všetkých Slovanov, a preto staroslovenčinu možno nazvať i „latinčinou Slovanov“.

Nezvyčajný začiatok kultúry nášho národa spočíva najmä v tom, že sa zrodil Božím slovom. Symbolicky aj doslova. Prvý písomný dokument slovenskej kultúry sa začína slovami Evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha …“ Aj preto možno hovoriť, že Slováci sú národom Slova. Zrod slovenskej písomnej kultúry je unikátny už tým, že poznáme presný dátum jej vzniku. Je to rok 863. To nemá nijaký iný národ. Navyše písmo pre Slovákov zostavil najväčší učenec a mystik stredoveku – Konštantín Filozof, zvaný Cyril. Vytvoril originálny ortografický systém pozostávajúci z tridsiatich ôsmich znakov, ktorý vystihuje všetky osobitosti slovanského jazyka. Fonologicky prevýšil gréčtinu i latinčinu. Jeho dokonalosť spočívala v dôslednom uplatnení zásady fonéma = graféma (čo hláska, to písmeno). V tom sa ukrýva originalita Konštantína Filozofa, lebo práve v tejto veci nemohol použiť ako predlohu grécke písmo, ktoré takúto zásadu nepozná. Neskôr aj cyrilika prevzala túto základnú myšlienku hlaholského písma. V tejto dokonalosti slovanských abecied žije veľkosť Konštantínovej myšlienky dodnes. Dokonca i latinka so slovenskou diakritikou dodržuje tento princíp – až na pár výnimiek (ch a dz).

• Nie je absurdné, že slovenské akademické kruhy nevenujú pozornosť hlaholike, keď vieme, že to písmo vzniklo pre Slovákov?

Ani nie. Takto nás dobieha čechoslovakizmus. Permanentne sa nám podsúva myšlienka, že byzantská misia prišla k akýmsi Slovienom. Toto pomenovanie však nemožno priradiť nijakému slovanskému národu. Jeden z našich najvýznamnejších slavistov Ján Stanislav ešte aj v sedemdesiatych rokoch poukazoval na to, že českí odborníci nedokázali nájsť na Slovensku žiadne stopy po účinkovaní Cyrila a Metoda. Ako keby Slovensko nemalo nijakú účasť na cyrilo-metodskej misii. V tom čase už Ján Stanislav sám presvedčivo dokázal, že najproduktívnejší cyrilo-metodský žiak – sv. Kliment Ochridský, bol Slovákom. Práve vyšla kniha Slováci – apoštoli Slovanov. V nej poukazujem na historický fakt, že Cyril a Metod účinkovali ako apoštoli iba Slovákov. U žiadneho iného slovanského národa nepôsobili. Až ich učeníci  Slováci sa stali apoštolmi Slovanov.

• Máte to doložené prameňmi?

Áno, práve pramene z 9. storočia aj jazykovedné výskumy potvrdzujú misiu bratov zo Solúna výlučne len u moravských Slovenov, dnes Slovákov a Moravanov. Život Konštantína, ktorý zaznamenáva celoživotné cesty Konštantína-Cyrila v rámci slovanského sveta, hovorí iba o misii u moravských Slovenov. Slovákom je adresovaná aj bula pápeža Hadriána z roku 869 Gloria in excelsis, s ktorou posiela Metoda do slovenských krajín, kde vládnu kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Práve vymenovanie konkrétnych vladárov, na ktorých sa pápež obracia, determinuje konkrétny národ Slovenov – Slovákov, a nie všetkých Slovanov.

To potvrdzuje aj letopis kyjevského mnícha Nestora z 11. storočia, keď hovorí: „Sloveni, ktorí sedeli pozdĺž Dunaja, ktorých si podrobili Uhri… Lebo týmto najprv preložené boli knihy … Písmom slovenským sa najprv nazývalo toto písmo…“ Záznamom o Uhroch Nestor jednoznačne určil konkrétny národ Slovenov – Slovákov, lebo iba tých si podrobili Maďari (Uhri), a nie všetkých Slovanov. Tento údaj je spoľahlivý a potvrdzuje ho aj dielo jazykovedca Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku. Dokonca tu máme zaznačené, že písmo, ktoré do „Slovenskej zeme“ priniesol Konštantín, sa vtedy nazývalo „slovenské písmo“

• Profesor Ján Stanislav vydal v roku 1978 knihu Starosloviensky jazyk. Neodporuje to všetkému, čo sme si doteraz povedali?

V tom čase by mu to jednoducho inak nedovolili publikovať. Veď Stanislav už v roku 1948 vedecky dokázal, že Panónia (dnešné Maďarsko) bola v stredoveku až po Drávu slovenská. Že tam žili Slováci a používali stredoslovenský dialekt. To nás oprávňuje hovoriť o Slovákoch v 9. storočí. Napríklad na území dnešného Česka žilo do 12. storočia okolo šestnásť rôznych slovanských kmeňov a Česi obývali len malý priestor okolo Prahy. Napriek tomu si dnes na historických mapách uvádzajú celé územie Boioemie pod názvom „Čechy“, ale zároveň Slovensko označujú všeobecne ako územie Slovanov. Dielo Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku sa po komunistickom prevrate dostalo na index zakázaných kníh. Nebolo možné ho citovať, bolo vyradené z knižníc a kompletne skartované. Z toho dôvodu dodnes nie je všeobecne známe, je však stále mimoriadne aktuálne. Stanislav na základe záverov svojich vedeckých výskumov napísal: „Poznanie, že Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny a národný význam. Preto bude potrebné opraviť nejeden omyl, tradovaný v historiografii i v slavistike, a od základu prestavať naše učenie.“

• Ako sa prejavila hlaholika v histórii Slovákov?

Vďaka činnosti sv. Cyrila a Metoda u Slovákov došlo v 9. storočí k vytvoreniu vlastného slovenského písma hlaholiky, a tým boli položené základy celej slovenskej kultúry. Bolo založené školstvo od základného až po akadémiu, a to v národnom jazyku, čo bolo na tú dobu unikátne. Staroslovenčina sa stala prvým spisovným jazykom Slovákov a bola povýšená na liturgický jazyk. Bula pápeža Hadriána II. z roku 869 patrí k najdôležitejším dokumentom v histórii Slovenska, pretože sa ním oficiálne Sloveni – Slováci už v 9. storočí zaradili ku kultúrnej i duchovnej špičke európskych národov ako Gréci a Rimania. Platnosť slovenského liturgického jazyka aj v 13. storočí znovu potvrdil pápež Inocent IV., odvolávajúc sa na bulu Hadriána II. Týmto neopakovateľným historickým cirkevno-právnym aktom medzinárodného dosahu bola legalizovaná naša cirkevná i národno-štátna suverenita. Ide teda o výsostne významnú udalosť v dejinách svojbytného úsilia Slovákov a slovenskej štátnosti.

• Kedy asi bola staroslovenčina uvedená ako štvrtý liturgický jazyk do bohoslužobnej praxe?

Schválenie nášho liturgického jazyka muselo nastať vo vianočnom období, keďže sa udialo na oltári rímskej Baziliky Panny Márie Snežnej, pod ktorým sú uložené relikvie pôvodných betlehemských jasličiek. To, že sa to stalo práve v tejto pápežskej bazilike, bolo pravdepodobne z dôvodu mariánskeho sviatku prvého januára 868. Jediný mariánsky sviatok vo vianočnom období je podľa liturgických kníh už od začiatku 8. storočia sviatok Bohorodičky, a ten sa už vtedy slávil prvého januára. Tento deň je pre Slovákov, mariánsky národ, veľmi symbolickým dátumom. Pripomína nám uznanie nášho jazyka za liturgický, mariánsku tradíciu aj vznik našej modernej štátnosti prvého januára 1993.

• Ako vidíte Slovákov v ich historickom kontexte? Kto sme, odkiaľ ideme a kam?

Na to nám dáva odpoveď naša prvá hlaholská písomná kultúra. Treba si uvedomiť všetky kultúrne aj duchovné unikáty, ktoré Slováci dostali práve v 9. storočí. Švajčiarsky historik F. Graus vo svojej publikácii o vzniku národov a štátov v strednej Európe vyjadril presvedčenie, že dejiny Slovenska a Slovákov tvoria „historický zázrak“ a prakticky nie sú porovnateľné s okolitými národmi. Pevné základy pre dejiny Slovákov, a to bez teritoriálnej, kultúrnej či politickej autonómie, boli podľa neho položené práve v období do 10. storočia A to sú základy cyrilo-metodské.

 Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív autorky a SNN