SLOVO O SLOVENSKU
Ján ČOMAJ
Odkedy u nás vyšla kniha Helmutha Swobodu Moderná štatistika, každý, kto si túto múdru, povedal by som až prevratnú, z nemčinu preloženú knihu pred takmer štyridsiatimi rokmi prečítal, či aspoň do nej trochu dlhšie nazrel, berie od tej chvíle všetky ponúkané štatistické údaje s veľkou rezervou. Príčinu uvediem na azda najznámejšom Swobodovom príklade, ktorý sa medzitým už stal bonmotom: Ak som mal na obed hus a sused nemal nič, tak sme štatisticky zjedli priemerne každý pol husi, čiže sme sa parádne najedli. Pričom pravda je taká, že susedovi škŕka v útrobách a ja sa nevládzem hýbať, taký som nadžganý.
Akosi podobne je to aj so štatistickými údajmi o raste produktivity práce alebo životnej úrovni. V čase novembrového prevratu sme dosahovali asi štyridsať percent priemernej produktivity v Európskej únii, dnes – podľa oficiálnych údajov – približne osemdesiat percent. Je síce pravda, že európsky priemer mohli čiastočne ovplyvniť niektoré nové zaostalejšie členské krajiny EÚ, najmä z Balkánu, na druhej strane ani vyspelé krajiny nespali a aj u nich produktivita práce podrástla. Ak to položíme na misky váh, mali by sme sa mať zhruba dvakrát lepšie, ako sme sa mali v roku 1990. V priemere. A je to presne tak ako s tou husou. Niektorí sa majú desaťkrát lepšie. Niektorí majú tisíckrát väčšie bohatstvo ako vtedy. A niektorí... Načo toľko slov!
Nedávno som mal v rukách zaujímavú úvahu Prima Lewiho, židovského mysliteľa a talianskeho spisovateľa, ktorý v živote všeličo skúsil a hoci sa priamej politike vyhýbal, aj tak si za duceho odtrpel koncentráky v Carpi Fassoli, Monowitzi a Osvienčime. Na jednom mieste sa akoby priamo obracia k nám, keď píše: „Každý štát je o to civilizovanejší, o čo viac jeho zákony bránia chudákovi padnúť do ešte väčšej biedy a mocnému stať sa mocnejším.“
Pokojne by som tieto slová vyryl do kamenného obloženia parlamentnej budovy a vytlačené ich pribaľoval k materiálom, ktoré dostávajú naši poslanci pred každou schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky.