Milan POLÁK, divadelný kritik
Slovensko a Slováci, teda tí Slováci, ktorí sa so svojím štátom a s jeho vznikom 1. 1. 1993 úprimne, nezištne a z presvedčenia stotožnili, a je ich väčšina, právom očakávajú, ako tento štát, jeho najvyššie orgány a naša spoločnosť oslávia blížiace sa dvadsaťročné výročie, ako sa s ním vyrovnajú. Pýtame sa, čím a ako sa s týmto sviatkom vyrovnajú najmä naše vrcholné kultúrne ustanovizne.
Je ich pomerne dosť a všetky dostávajú podstatnú časť financií na svoju činnosť z našich daní. Je to z ich úctyhodného počtu trebárs Slovenská národná galéria, Slovenská filharmónia, Literárne centrum, Slovenský filmový ústav, Slovenské národné divadlo... A mohli by sme vymenovať aspoň desiatku ďalších. Nebudeme skúmať plány všetkých celonárodných ustanovizní na oslavu dvadsiateho výročia vzniku našej republiky, ale na jednu z nich sa predsa len pozrime. Na jednu z tých, ktorá má vo svojom názve slová s l o v e n s k é a n á r o d n é – teda na Slovenské národné divadlo.
Možno to bude znieť pre svetobežníkov, kozmopolitov či novodobých internacionalistov ako anachronizmus, ale okrem iného sme očakávali, že toto okrúhle a vonkoncom nie bezvýznamné jubileum bude pre SND príležitosťou uviesť v tejto sezóne na svojom javisku aspoň jednu pôvodnú, súčasnú slovenskú hru. Pohľad na činoherný, ale aj operný repertoár tejto sezóny pôsobí však ako ľadová sprcha. Ani jedna slovenská pôvodná hra, ani klasická a tobôž nie súčasná. Dramatizáciu poviedok menej známeho Ivana Horvátha (1904) Bratia Jurgovci v malom Štúdiu za uvedenie pôvodnej hry nemôžeme považovať. A za oslavu významného výročia našej štátnosti nemôžeme považovať ani Silvestrovský koncert, na ktorom nezaznie ani jedno dielo slovenského skladateľa. Uskutoční sa popoludní, pretože večer je na programe Netopier! Prvého januára 2013 je Slovenské národné divadlo zatvorené. A čo ostatné centrálne, slovenské a národné kultúrne inštitúcie?