Ivan BROŽÍK
Za ničnerobenie sa v Európskej únii platí a dobre. Svoje o tom vedia poctiví gazdovia na farmách. Dotačná politika Bruselu v kapitole pôdohospodárstvo je totiž priam rozprávková. Nadelí tomu, kto, ako na slávnom obraze hostiny Hieronyma Boscha, nemusí nič robiť, iba „byť pri tom“. Napríklad také kúzelné čosi, skrývajúce sa pod skratkou TPP. Ide o trvale trávnaté porasty...
Existuje zákonná povinnosť pôdu obrábať. Ak som vlastníkom, zvolím radšej jej zatrávnenie. Ak ju aspoň raz do roka pomulčujem, spĺňam literu zákona. A preto, že na nej inak poľnohospodársky nepodnikám, dostanem dokonca subvenciu z Bruselu. Ide o pekné tisíce. Ak mám tej pôdy vyše 20 hektárov, potom celkovú výmeru rozpíšem do vlastníctva všetkých členov rodiny a raz ročne si v ich mene prevezmem násobok odmeny za dvadsať hektárov. To také družstvá, tie musia hospodáriť aj s dobytčími jednotkami, zamestnávať ľudí na ich chov. A nič z toho nemajú, pretože keďže podnikajú, nárok na dotáciu zo „spravodlivej“ Európy nemajú. Tak akosi v skratke sa dá opísať dotačný nezmysel, fungujúci medzi našimi niektorými „farmármi“ ako zlatá baňa. Nečudujme sa, že zo slovenských polí tisíckrát obrobených rukami našich predkov a bohatých na živiny sa stávajú iba trávnaté plochy.
Na Slovensku máme aj farmárov pracujúcich od svitu do mrku v pote tváre, zadlžených až po uši a vyrábajúcich na hranici straty. Zato poctivých, zanietených. Na druhej strane máme agropodnikateľov, ktorí si raz ročne v platobnej agentúre zinkasujú dotáciu na nový bavorák alebo luxusnú zámorskú dovolenku – hoci aj na mená ďalších čiernych duší, veď kto to už bude v tom Bruseli kontrolovať? Že to nie je práve motivujúce, netreba vari ani písať. A že je to do neba volajúca nespravodlivosť? Veď o tom v „branži“ vedia všetci. Stačilo by teda, aby niekto konečne začal konať. Dobrá a spravodlivá politika je práve o tom.