Slovo o Slovensku
Emil SEMANCO
Bývam v petržalskom paneláku vyše tri desaťročia a s každým, kto o tomto treťom najväčšom meste na Slovensku hovorí ako o betónovej džungli, vrelo nesúhlasím. Mne sa vidia mnohé jeho časti na bývanie, ale aj usporiadaním, životným prostredím, ba i vybavenosťou celkom súce, dokonca na závisť ďalším častiam hlavného mesta a iným slovenským sídliskám. Nevravím, že je tu všetko ideálne, či ako má byť, to zďaleka nie, ale nemienim obmedzeným rozsahom tohto úvodníčka plytvať na polemiku, či má aglomeráciou s vyše stotisícovým osídlením viesť perspektívna dopravná tepna alebo sa majú kedysi dávno naplánovaným veľkorysým koridorom premávať nanajvýš ak cyklisti a inak má slúžiť len na venčenie psíkov – ako to eskalovalo v minulých dňoch. A problém sa takto (ne)rieši, odsúva už vyše dvadsať rokov...
Ako čerstvý starý otec krútim hlavou nad tým, že niet dosť predškolských zariadení. Od čias, keď na Námestí hraničiarov položili základný kameň, sa v Petržalke, ale aj inde vymenili generácie. A my hneď, len čo tie prvé petržalčatá podrástli na školákov, zrušili sme všetko, čo im a rodičom slúžilo na tréning nosenia aktoviek. Teraz už rušíme aj školy... Ale nie preto nás naše detné deti nútia opakovať si pedagogiku. Robia tak z nedostatku škôlok. O jasliach už nechyrovať. Niet dedka ani babky, čo by to pre svojich dobou a kariérou stíhaných „už tiež rodičov“ neurobili. Najmä ak si spomenú, ako dobre to padlo im samým, keď bolo treba v čase núdze povarovať alebo inak sa o potomkov postarať.
Zrátal ktosi, koľko objektov po predškolákoch je v tomto najväčšom sídlisku (a opäť nielen tu) „zakonšpirovaných“ alebo vôbec nevyužitých. V našom – pod oknami na Starhradskej – bola istý čas schovaná vojenská kontrarozviedka. Teraz dlho nič! A len vo vchode na „dvojke“ máme troje dojčiat, párik dvojčiat a moja špionáž mi hlási ešte ďalšie dva dvojnásobné prírastky...