Ministerstvo kultúry poukázalo na alarmujúci stav znalostí používateľov spisovnej slovenčiny
Ivan BROŽÍK - Foto: SNN
Denne sa presviedčame o tom, že v obrazových či zvukových médiách alebo na úradoch je mnoho nedostatkov v oblasti jazykovej kultúry. Týka sa to rovnako výslovnosti, pravopisu, gramatiky, slovnej zásoby aj štýlov. Málokto si uvedomuje, v akej jazykovej situácii sa nachádza a aké sú jazykové prostriedky, ktoré by mal v tejto situácii použiť. Jazykovej kultúre sa venuje málo pozornosti už v školstve najmä v čase, v ktorom mladý človek dozrieva nielen biologicky a mentálne, ale aj jazykovo.
Názor profesora Pavla Žigu, riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, nie je nový. Vyslovil ho už pred dvomi rokmi v rozhovore pre Literárne informačné centrum. Odvtedy sa, žiaľ, na strane ochrany spisovnej slovenčiny nič nezmenilo, no z druhej strany – zo strany jej „používateľov“ – dochádza denne k útokom na samotnú jej podstatu. Najnovšie vydalo Ministerstvo kultúry SR (MK) dokument s názvom Správa o stave používania štátneho jazyka na území Slovenskej republiky a predložilo ho vláde. Už samotná skutočnosť zverejnenia takejto správy by mala vyvolať záujem odbornej i laickej verejnosti. Na Slovensku je však o nej nielen mediálne (to nikoho neprekvapuje ), ale najmä odborné ticho.
■ PRIŠLA NESKORO
„Jazykový zákon“ nijako náš jazyk nechráni. Vie niekto o nejakej udelenej sankcii za jeho každodenné flagrantné porušovanie? V Slovenskej republike pôsobí v oblasti kultúry 29 inštitúcií, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva kultúry a sú napojené na štátny rozpočet Slovenskej republiky. Spoločným poslaním týchto inštitúcií je najmä šírenie kultúry a osveta spoločnosti, podpora vzdelanosti a zachovanie kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. Prostredníctvom týchto inštitúcií sa široká verejnosť oboznamuje s kultúrou a jej prvkami, pričom dôležitú úlohu komunikačného prostriedku tu zohráva práve štátny jazyk. Zároveň sa slovenský jazyk ako jedna z najvýznamnejších súčastí národného kultúrneho dedičstva stáva spolu s ďalšími konkrétnymi zložkami kultúrneho dedičstva predmetom ochrany a starostlivosti vo všetkých týchto inštitúciách. Áno, z času na čas niektorá z nich upozorní na časté porušovanie noriem spisovnej slovenčiny, trebárs nenáležitým používaním nespisovných slangových výrazov, používaním bohemizmov a výrazov prevzatých z anglického jazyka vo viacerých oblastiach verejného styku, ako aj na nedostatočnú úroveň používania štátneho jazyka v súkromných televíziách a dabingových štúdiách, s čím priamo súvisí rozširovanie nesprávnych návykov v používaní slovenského jazyka vo verejnosti. Ale vyše dvadsať rokov – okrem vášnivých politických diskusií či nikým nevypočutých varovaní jazykovedcov – „vďaka“ biednej úrovni výučby slovenčiny na školách a najmä „vďaka“ ostentatívnej ignorancii jej kodifikovanej podoby médiami, žiaľ, vrátane verejnoprávnych, slovenčina prestáva byť jazykom, ktorým sa dorozumievali nielen naši starí rodičia, ale aj rodičia či starší spoluobyvatelia tu na Slovensku. Obava, že správa ministerstva kultúry prišla pre samotnú ochranu spisovného jazyka už neskoro, je viac ako opodstatnená. A aj keď viacerí jazykovedci verejne uznávajú spontánne kultivovanie jazyka, v skutočnosti sme viac konfrontovaní jeho spontánnou a nerušenou devastáciou.
■ VÝKRIČNÍK – SLOVENSKÝ JUH
Ministerstvo kultúry sa však na druhej strane – a to treba oceniť – odhodlalo na dlho nevídanú konfrontáciu. Vo svojej správe zverejnilo nasledujúce konštatovanie: „Ďalší okruh problémov, s ktorými sa občania (v súvislosti s ochranou jazyka – pozn. red.) obracajú na ministerstvo kultúry, sa týka silnejúceho tlaku na občanov slovenskej národnosti ovládať a používať jazyk maďarskej národnostnej menšiny pri nástupe do zamestnania a pri súkromných podnikateľských aktivitách. Tlak na podnikateľov vyvíjajú nielen občianski aktivisti maďarskej národnosti, ale aj miestne samosprávne orgány, ktoré v rozpore so zákonom vyžadujú označovanie prevádzok a zverejňovanie informácií povinne aj v maďarskom jazyku. Konkrétne podnety sa najčastejšie vzťahovali na: zverejňovanie oznamov prostredníctvom obecného rozhlasu výlučne v maďarskom jazyku bez použitia slovenského jazyka, resp. zverejnenie neúplnej informácie v slovenskom jazyku, ktorá predtým odznela v širšom rozsahu iba v maďarskom jazyku, bohoslužby konané iba v maďarskom jazyku, úradnú korešpondenciu zaslanú občanovi z orgánu územnej samosprávy v maďarskom jazyku, vydávanie tlačového orgánu územnej samosprávy (obecných novín) v maďarskom jazyku bez zabezpečenia adekvátneho prekladu zverejňovaných informácií do štátneho jazyka, zverejňovanie písomných oznamov len v maďarskom jazyku, propagáciu kultúrnych podujatí len v maďarskom jazyku, vysielanie regionálnej televízie v maďarskom jazyku bez dôsledného zabezpečenia slovenskej jazykovej verzie (titulkov v slovenskom jazyku), distribuovanie reklamných materiálov do schránok obyvateľov len v maďarskom jazyku, nezabezpečenie tlmočenia do slovenského jazyka na rokovaniach obecných zastupiteľstiev, na ktorých sa používa maďarský jazyk, nedostatočné ovládanie štátneho jazyka zamestnancami verejnej správy patriacimi k maďarskej národnostnej menšine. Uvedené podnety boli ministerstvu kultúry doručené z obcí v okresoch Galanta, Dunajská Streda, Trebišov, Komárno, Veľký Krtíš, Rimavská Sobota, Nové Zámky a Levice, v ktorých žijú príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. V obciach, kde žijú príslušníci iných národností, na ktoré sa vzťahuje zákon o jazykoch menšín (ide o príslušníkov rusínskej, ukrajinskej, rómskej a nemeckej národnosti), sa podobné problémy s uplatňovaním zákona o štátnom jazyku nezaznamenali.“
■ ALARMUJÚCE VYSVEDČENIE
„Nízka jazyková kultúra v slovenských denníkoch, nadmerné preberanie cudzích slov, časté používanie bohemizmov a anglicizmov, nízka jazyková úroveň hovorenej slovenčiny v elektronických médiách, nesprávne použitie geografických názvov. Časté chyby sa vnímajú v štylistike, gramatike a výslovnosti.“ To je naozaj len stručné vysvedčenie našich médií z pohľadu aktuálnej správy ministerstva kultúry. Najmä odborníci (teoretici aj praktici) na žurnalistiku a masmediálnu komunikáciu upozorňujú na nepriaznivý trend, ktorý sa prejavuje v ostentatívnom ignorovaní základných pravidiel používania slovenského jazyka v niektorých médiách. Z tohto hľadiska najkritickejšie hodnotia jazyk internetových portálov (elektronických novín), ktoré svojím pravopisom a štylistikou „dosahujú“ požadovanú minimálnu úroveň znalostí slabšieho žiaka základnej školy. Zarážajúce je i to, že samých redaktorov opravujú ich vlastní čitatelia, blogujúci – a to najmä pravopis čísloviek, zámen, vybrané slová, predložkové väzby atď. Ako vyplýva z vyjadrení odborníkov, ani mnohé televízie a rádiá sa nevyhnú rôznym chybám. Ide najmä o fonetické nedostatky (mäkká výslovnosť, znelostná asimilácia, splývavá výslovnosť, melódia vety a podobne), lexikálne nedostatky (neúmerné množstvo anglicizmov, cudzích slov, bohemizmov, významových kontaminácií, slangových výrazov a podobne), nesprávne skloňovanie a ďalšie. Z pohľadu odborníkov sú svetlou výnimkou len niektoré (!) programy Slovenského rozhlasu, v ktorých sa dôsledne dbá o dodržiavanie jazykovej úrovne. Zriedkavo v nich však počuť aj mäkkú, ľubozvučnú slovenčinu.
■ CHÝBA IM VÝBAVA
Už legendárny športový komentátor Karol Polák v odpovedi na otázku, prečo nám chýbajú komentátorské osobnosti, povedal: „Chlapci za mikrofónom nevedia formulovať, majú problém dať dokopy súvislú vetu. Nevedia intonovať, netušia, čo je to prízvuk, spodobovanie, asimilácia. A priveľa hovoria. Opisujú všetko. Namiesto toho, aby glosovali, upozornili na niečo, čo fanúšik nepozná....“ Podľa správy ministerstva kultúry „jazykovedci venujúci sa danej problematike upozorňujú, že pri posudzovaní jazykovej úrovne v médiách treba mať na pamäti, že jazyk nemôže dobre fungovať, nemôže dobre plniť svoje úlohy, ak jeho používatelia neovládajú jeho systém, ale ani vtedy, keď ho pre akékoľvek príčiny porušujú, keď jednotlivci nerešpektujú systémovo zakotvené a aj v príručkách a učebniciach opísané jazykové normy. Vtedy totiž vznikajú medzi podávateľom a prijímateľom komunikačné poruchy: prijímateľ musí v procese dorozumievania ‚opravovať‘ prijatú formu, musí ju reinterpretovať do podoby podľa platnej a ním osvojenej normy alebo sa sám musí adaptovať na normu podávateľa. Úkony reinterpretácie však oslabujú pozornosť počúvajúceho (prijímateľa) voči pokračujúcemu signálovému toku, lebo hovoriaci svoje vybočenia z noriem obyčajne nevníma a v reči pokračuje. Prijímateľovou reinterpretáciou (opravovaním) sa prerušuje (hoci aj vo veľmi krátkych časových úsekoch) plynulosť komunikácie, lebo počúvajúci sa v procese reinterpretácie musí v pamäti vracať k práve počutému. Pri čítaní sa opakovane musí vracať k tej istej časti textu. Rozdeľuje a rozptyľuje sa jeho pozornosť. Proces prijímania sa spomaľuje. Dorozumievanie sa sťažuje. Vážne komunikačné ťažkosti vznikajú aj pre technické príčiny: pre zlú artikuláciu (najnovšie sa u nás rozširuje aj uvoľnená, ležérna artikulácia), neprimerané tempo, nevhodnú intenzitu a dynamiku reči, intonačné nejasnosti a podobne. Komunikácia je hladká a bezporuchová iba vtedy, keď je úplný súlad medzi odosielateľom a prijímateľom vo vzťahu k forme i obsahu správy. Vo verejných a oficiálnych prejavoch je na to predpokladom poznanie a rešpektovanie jazykových noriem spisovného prejavu“.
■ VŠADEPRÍTOMNÉ NEDOSTATKY
Správa ministerstva kultúry sa zamerala podrobne na všetky oblasti používania slovenského jazyka. Či už v úradnom styku alebo v dokumentoch štátnej správy a samospráv, ale aj vo vyučovacom procese.
„V niektorých materských školách s vyučovacím jazykom maďarským sa zistili viaceré nedostatky v realizácii integrovanej jazykovej prípravy zo slovenského jazyka. Učitelia v týchto materských školách nevytvárali dostatok príležitostí na používanie štátneho jazyka, prispôsobovali komunikáciu deťom, pomenúvali predmety, činnosti a situácie len v maďarskom jazyku. Nízka úroveň komunikácie niektorých učiteľov v štátnom jazyku a nevhodný rečový vzor negatívne ovplyvňovali nadobúdanie a ovládanie slovenského jazyka deťmi.
... Problémy s ovládaním štátneho jazyka a s celkovou úrovňou vyučovania predmetu slovenský jazyk a slovenská literatúra sa zistili v základných školách s vyučovacím jazykom maďarským. Keďže časť žiakov nerozumela slovenskému textu, učitelia častejšie kládli otázky a zadávali úlohy v materinskom jazyku žiakov. ... Na 2. stupni základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským sa dostatočne nevyužívala didaktická technika ani iné dostupné učebné pomôcky (výkladový, prekladový, malý synonymický a frazeologický slovník, pravidlá slovenského pravopisu, denná tlač, detské časopisy), čo malo negatívny vplyv na rozvíjanie verbálnej komunikácie žiakov. Absentovalo využívanie autentických zvukových nahrávok so slovenským textom na počúvanie s porozumením a na posilnenie správnej výslovnosti žiakov. ... Na základe testovania, ktoré sa uskutočnilo v 208 základných školách s vyučovacím jazykom maďarským a na ktorom sa zúčastnilo 4 538 žiakov, sa zistilo, že žiaci mali ťažkosti najmä s ovládaním gramatických štruktúr, s určovaním základných slovenských literárnych diel a žánrov. Vzdelávacie výsledky zo slovenského jazyka a slovenskej literatúry boli iba na úrovni 53,4 percenta.“
Ilustrácia: Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr (detail), olejomaľba, 1872. Prvý maľovaný portrét Ľ. Štúra, zhotovený na základe objednávky Matice slovenskej pre výzdobu matičnej dvorany. V súčasnosti je umiestnený v expozícií Slovenského národného literárneho múzea Matice slovenskej v Martine.