POZNÁMKA
Eva ZELENAYOVÁ
Jednou z najdôležitejších požiadaviek protestujúcich proti Gorile je zmena volebného systému. Žiadajú jeho nastavenie tak, aby boli poslanci bližšie k občanom, aby boli ľahšie kontrolovateľní. Od zmeny režimu v roku 1989 sa vo voľbách do parlamentu uplatňuje pomerný volebný systém. Volič si môže vybrať politickú stranu a na jej kandidátke krúžkovaním odovzdať preferenčné hlasy najviac štyrom kandidátom.
Výhodu z preferenčných hlasov môžu mať najmä známe osobnosti, ktoré majú šancu prekrúžkovať sa na lepšiu pozíciu na kandidátke. Zatiaľ sa to najmarkantnejšie prejavilo v minulých voľbách na kandidátke strany Slobody a Solidarity. Tá získala 22 poslaneckých miest, na ktoré sa prekrúžkovali štyria kandidáti z platformy Obyčajní ľudia, umiestnení až na posledných miestach. Na svoju kampaň však mali k dispozícii masívne vydávané celoštátne inzertné noviny. Samozrejme, že ich presun na kandidátke sa nedotkol lídrov strany. Odsunuli len posledných štyroch z prvej dvadsaťdvojky. Reálne nemožno krúžkovaním vypudiť politikov kandidujúcich na prvých štyroch miestach, na ktorých sa zvyčajne nachádzajú tie mená, ktorých odchod z politiky si želajú protestujúci občania na námestiach.
Alternatívou k pomernému volebnému systému je väčšinový alebo zmiešaný. Väčšinový predpokladá vytvorenie toľko samostatných volebných obvodov, koľko je kandidátov do parlamentu. Ak teda máme 150 poslancov, mali by sme mať 150 volebných obvodov, v ktorých by si občania zvolili najlepšieho z kandidátov. Strany by to nútilo vybrať takého kandidáta, ktorý má najlepšie vyhliadky obstáť v konkurencii s kandidátmi iných strán. Väčšinový systém nedáva žiadnej strane záruku, koľkých poslancov bude napokon v parlamente mať. Aj preto sa menšie strany dosiaľ nestavali ústretovo k väčšinovému systému parlamentných volieb. Zmiešaný systém by predpokladal polovicu poslancov voliť systémom pomerným, teda doterajším, a polovicu väčšinovým.
Na Slovensku boli v minulosti pokusy o zmenu volebného systému, ale zatiaľ vždy stroskotali na odpore malých strán. Napríklad v rokoch 1994 až 1998 s návrhom na zmenu pomerného volebného systému prišlo HZDS, ale nenašlo podporu medzi ostatnými politickými stranami. Na zmenu zákona o voľbách do parlamentu je potrebná ústavná väčšina. HZDS nedisponovalo potrebným počtom hlasov a ostatné malé strany vyjadrovali obavy z vlády jednej strany a samozrejme z toho, že väčšinový systém ich vylúči z parlamentného života.
Po roku 1998 disponovala vládna koalícia ústavnou väčšinou v parlamente, ale k zmene volebného zákona napriek tomu nedošlo.
Zmenou volebného systému sa neskôr zaoberala strana Smer a opäť ako silná strana nedostala podporu od ostatných menšín strán. Takže okrem Smeru žiadna zo súčasných kandidujúcich strán, ktoré už prešli parlamentnou skúsenosťou, neboli naklonené zmene volebného systému, ba dokonca ho odmietali. Ak teda v predvolebnej kampani pripúšťajú zmenu, nemožno za tým vidieť iné, len prázdne gesto vynútené ulicou.
Pomerný volebný systém dospel na Slovensku do štádia, keď do budúcna je už neakceptovateľný. Vytvoril priestor pre partokraciu, kde si politická špička počína elitársky, autoritatívne, autonómne voči členskej základni. Korupčné a klientelistické správanie sa politických oligarchov je verejným tajomstvom. Voliči pri pomernom volebnom systéme nemajú možnosť ovplyvniť zloženie parlamentu, o kandidátnych listinách rozhodujú stranícke grémiá. Zmena volebného systému je nevyhnutná, možností je viac. Politici sa však dobrovoľne nevzdajú systému, ktorý im dlhodobo zabezpečuje luxusný život. Občania však majú možnosť vytvoriť tlak na politikov aj po voľbách, aby sa ich požiadavkami zaoberali. Protestné akcie dokazujú, že to ide.