Veršami dvoril mnohým pekným devám a ženám
Jozef SLIACKY – Foto:
Valentín BALAŠA prežil krátky, ale dobrodružný život. Veršoval nielen po maďarsky, ale i po turecky a po slovensky. Narodil sa 20. októbra 1554 v priestoroch Zvolenského zámku. Jeho otec Ján velil uhorským vojskám, ktoré bránili stredné Slovensko − a najmä jeho bohaté banské mestá − pred útokmi Turkov, ktorí v tom čase mali pod kontrolou Poiplie a podarilo sa im zmocniť i hradov Modrý Kameň a Divín. Centrom obrany proti ich expanzii bol práve Zvolenský zámok.
Horúcu dobrodružnú krv zdedil Valentín nielen po otcovi, ale i po príbuzných z matkinej strany, cez ktorú boli Balašovci spojení s hrdinským obrancom Jágra turkobijcom Štefanom Dobóom, so sedmohradskými Bočkaiovcami alebo s úspešnou rodinou Perényiovcov. Niektoré zdroje uvádzajú ako jeho rodisko hrad Modrý Kameň. Ide o zámenu s jeho menovcom, ktorý sa narodil v roku 1626 a okrem toho, že takisto bojoval proti Turkom (napríklad velil obrane rodného hradu i Krupiny), aj on mal básnický talent.
■ Básnické vlohy uňho objavil Peter Bornemisa
Valentín prežíval detstvo vo Zvolenskom zámku i v Liptovskom Hrádku, ktorý Balašovci získali v roku 1554. Hoci vraj bol nezbedným chlapcom, učitelia mu dokázali vštepiť kvalitné vedomosti. Rok ho učil evanjelický kňaz a uznávaný vychovávateľ Peter Bornemisa a je pravdepodobné, že to bol práve on, kto v ňom objavil básnické vlohy a zveľadil ich. Valentín údajne ovládal až osem alebo deväť jazykov, medzi ktoré patrila aj slovenčina, keďže vyrastal v slovenskom prostredí.
Poslali ho študovať na prestížne školy do Nemecka a Talianska. Zaujímala ho najmä literatúra. Cestu za vzdelaním mu však zatarasilo falošné obvinenie, ktoré voči jeho otcovi vzniesli na jeseň 1569. Pred väzením utiekol Ján Balaša do Poľska, kde žil na hrade Kamienec pri Krosne. Spor sa natiahol na tri roky a skončil sa očistením Balašovho mena, o čom svedčí jeho účasť na korunovácii Rudolfa za uhorského kráľa v roku 1572. Zúčastnil sa na nej aj osemnásťročný Valentín. Spoločnosť pobavil tancom, ktorý sa naučil od liptovských pastierov.
■ STAL SA VOJAKOM
Prednosť dostala vojenská škola v Jágri. V bojoch proti povstalcom Štefana Bátoriho sa dostal do zajatia, ale získal si náklonnosť sedmohradského vojvodu. Mohol sa voľne pohybovať na jeho dvore v meste Alba Iulia a neskôr ho vzal so sebou do Krakova, kde Bátorimu 1. mája 1576 položili na hlavu poľskú kráľovskú korunu.
Do Uhorska sa Valentín Balaša vrátil v roku 1577, aby sa postaral o hrad v Liptovskom Hrádku, ktorý mu po otcovej smrti (zomrel 6. mája 1577 na Považskom hrade) pripadol pri delení rodových majetkov. S mladším bratom Františkom vybudovali nové opevnenie a hrad celkovo zveľadili.
■ DEVÁM A ŽENÁM DVORIL BÁSŇAMI
Valentín Balaša vzplanul láskou k mnohým dievčatám a ženám, ktorým dvoril ľúbostnými veršami a piesňami vychádzajúcimi z uhorského folklóru, najmä z tzv. maďarských kvetinových piesní. Okolo roku 1578 sa po dlhom čase opäť stretol s Annou Losonczyovou, ktorú poznal už z detstva. Problémom bolo, že Anna bola vydatá za Krištofa Ungnáda, veliteľa Jágru. Napriek tomu jej poslal ľúbostné básne a sám požiadal o preloženie do jágerskej pevnosti. Preloženie si vymohol, ale medzitým Anna nasledovala manžela, ktorého preložili do Chorvátska. Sklamanie si liečil vínom, hýrením a nezmyslenými výpadmi svojich jazdcov proti Turkom.
Historické pramene však hovoria, že Valentín Balaša sa nesprával voči ženám vždy galantne. V čase, keď slúžil na rodnom Zvolenskom zámku, pokúsil sa znásilniť mladú vdovu, vracajúcu sa z jarmoku. Dostal sa tak do nemilosti zvolenských a banskoštiavnických mešťanov, navyše život si komplikoval početnými spormi so šľachtou, s mešťanmi i s príbuznými.
V roku 1584 počas krátkeho pobytu v Sárospataku sa zamiloval do sesternice Kristíny Dobóovej a počas vianočných sviatkov sa s ňou zosobášil. Keďže Sárospatak bol majetkom kráľa, ich medové týždne netrvali dlho. Napriek tomu, že prešiel z kalvínskej na kresťanskú vieru a začal podporovať jezuitov, aj napriek tomu, že mu Kristína porodila syna Jána, cirkevná vrchnosť vyhlásila ich manželstvo za neplatné a označila ho za incest. Celý proces sa natiahol na sedem rokov. Nakoniec bola príčinou rozchodu manželkina nevera…
■ PADOL V OSTRIHOME
Anna Losonczyová medzitým ovdovela a v novembri 1587 povedala Valentínovi svoje áno. Ani toto spolužitie nebolo šťastné a vyústilo do majetkových sporov. V čase mieru skúšal Balaša obchodovať s vínom v Sedmohradsku a Krakove. Keď sa opäť rozhorela vojna s Osmanmi, obliekol si dôstojnícku uniformu a so svojimi päťdesiatimi jazdcami slúžil v pevnosti Nové Zámky. Aj tu sa dostal do konfliktu s veliteľom pevnosti. Dôvod? Ako inak − veliteľova pekná žena…
Na začiatku tzv. pätnásťročnej vojny na jeseň 1593 sa v radoch vojska Mikuláša Pálfiho podieľal na opätovnom získaní hradov Divín a Modrý Kameň. Viedol ho zrejmý dôvod − išlo o rodové majetky Balašovcov. Boj proti Turkom sa mu však stal osudným. Pri pokuse získať Ostrihom sa cisárskym delostrelcom podarilo prelomiť opevnenie. K odvážnym bojovníkom, ktorých úlohou bolo prebiť sa otvorom v hradbách, sa pridal aj Valentín Balaša. Turci útočníkov privítali pekelnou paľbou. Zasiahli aj Balašove nohy. Aj keď sa ho felčiari usilovali zachrániť, 30. mája 1594 skonal na otravu krvi. Jeho telesné pozostatky uložili do rodinnej hrobky v kostole v Hybiach.
■ PIESEŇ PEKNEJ ŽENY
Nenašli sa dôkazy, žeby Balašove básne vyšli za jeho života tlačou. Zachovali sa však ich rukopisy, resp. odpisy. Veršoval najmä po maďarsky, ale i po turecky a v roku 1949 objavili v archívoch Národnej knižnice vo Viedni aj Balašovu báseň v slovenčine. Ide o Pieseň v mene peknej ženy − najstaršiu známu ľúbostnú báseň v slovenčine. Vzhľadom na priestor jeho lyrické verše tlmočíme v prozaickej podobe: „Tak ťažko mi je v cudzej krajine, cítim sa ako žobrák. V srdci sa mi vzňal smútok, bôľ a žiaľ, nemám sa kam pobrať. Keď si spomeniem na tú rodnú zem, na milého lásku, s ktorou žila som v svete prekrásnom − roním slzu ťažkú. Jak jelenček ten túži stále len za volaním laním, srdce mi tak mrie, na smrť choré je, že nemôže za ním.
Keď nie uvidieť, aspoň počuť hneď kiežby Boh mi doprial toho, s kým som raz žila lásky čas − hneď okrejem stokrát! Takto zriedka len o ňom počujem sporé správy zasa − ale tichá tak, netrúfam si však naňho opýtať sa: kvôli nemu tá moja nálada je jak slnko v daždi, ako vetvička, čo jar nevyčká, v zime zhynie navždy. Takto hrdlička ovdovelá lká ja biedna s ňou spolu − zlato nechcem mať, ani tancovať, na nič nemám vôľu. Žijem ako nik − ako pustovník, som so sebou sama, okolo je púšť, nemám z nej kam ujsť, duša opúšťa ma. Vrchy dokola, lesy, údolia, čo som často prešla − a v nich krotkú zver, zvučné vtáky ver počúvala neraz! Pán Boh žehnaj vás, nech má radosť zas, kiež ho potešíte, veď ma ľúbil tak − dnes je neborák, skrášlite mu žitie!“
■ LITERÁRNA POZOSTALOSŤ
Tajomný je zrod beletristického príbehu Eurialus a Lukrécia. Podľa niektorých literárnych historikov sa pod autorským menom „Pataki Anonymous“ skrýva práve Valentín Balaša, ktorý ho napísal asi v roku 1577 v altánku obklopenom ružami v Sárospataku. Vychádzal pritom z ľúbostnej poviedky talianskeho humanistu Aenea Sylvia Piccolominiho, neskoršieho pápeža Pia II.
V Balašovom diele vyniká autobiografická lyrika. V nej hrá hlavnú úlohu Anna Losonczyová, ktorá sa pod menom Júlia mení z obyčajnej ženy na bohyňu. Práve v týchto veršoch sa prejavila básnikova originalita, ktorá vošla do versologie ako Balašova strofa. Pozoruhodných je aj päť monostrofných básní, ktorých rukopis sa zachoval v kaštieli Batthyányovcov v Körmende. Tie venoval tajomnej Fulvii.
Balašu vnímame najmä ako básnika oslavujúceho lásku, ale v čase, keď prežíval kritické obdobie, písal aj verše náboženského charakteru, aj keď v nich vníma Boha renesančnými očami. Pokúšal sa i o dramatickú tvorbu. Príkladom je Krásna maďarská komédia, ktorá vyšla v prvej polovici 17. storočia tlačou, ale zachoval sa z nej iba zlomok. Vďaka tzv. Kódexu Jóba z Fanchalu sa však dostal v minulom storočí na svetlo sveta celý jej text.
Na miesto narodenia Valentína Balašu upozorňuje pamätná tabuľa pri vstupe do Zvolenského zámku. Je smutné, že pri nej nájdeme väčšinou iba kytice alebo vence s maďarskou trikolórou, keďže Maďari ho vnímajú ako svojho básnika pod menom Balassi Bálint. Slovenské kvety chýbajú a, žiaľ, aj pre väčšinu samotných Zvolenčanov je ich rodák Valentín Balaša neznámy.
