Kremeľ hľadá mechanizmy a ochranu proti vlnám povolebnej občianskej nespokojnosti
Karol GORALSKÝ
Už druhý mesiac môžeme v Rusku pozorovať zaujímavé spoločensko-politické procesy. Ich spúšťacím mechanizmom boli parlamentné voľby v decembri 2011, v ktorých tesnú nadpolovičnú väčšinu v Dolnej komore získala dominantná kremeľská strana Jednotné Rusko doplnená o Putinom vytvorené hnutie Všeruský národný front.
Napriek tomu, že etablované opozičné strany si výrazne posilnili postavenie v parlamente, využili množiace sa indície o porušovaní volebnej legislatívy na spochybnenie konečných výsledkov. Po voľbách zorganizovali niekoľko masových mítingov a demonštrácií s hlavným heslom, aby sa vyšetrili údajné podvody a zabezpečili čestné a transparentné prezidentské voľby v marci 2012. Tento proces má viacero skrytých dimenzií a nemá lineárny charakter.
■ OBČIANSKA NESPOKOJNOSŤ
Vlnu občianskej nespokojnosti sa pokúsili využiť na vlastné zviditeľnenie aj známi predstavitelia tzv. nesystémovej opozície a niektoré radikálne skupiny. To vyvolalo okamžitú reakciu Kremľa, ktorý pohrozil možnými následkami „oranžovej revolúcie“, a priamo či nepriamo prevzal nad celým procesom kontrolu. Pomohla mu aj vnútorná rezistencia tzv. mlčiacej väčšiny v Rusku a jej reakcia na nedávne prevraty na Ukrajine, v Kirgizsku a Gruzínsku, spojená s obavami z nekontrolovaného vývoja a návratu chaosu spred viac ako dvanástich rokov.
Po voľbách predložili nespokojenci na prešetrenie vyše 170 obrazových nahrávok o falšovaní hlasovania. Ruskí kriminálni experti však zistili, že drvivú väčšinu z nich umelo zmontovali a zavesili na internet zo servera so sídlom v Kalifornii. Znie to vierohodne najmä v kontexte vyhlásenia H. Clintonovej, ktorá hneď po hlasovaní, nečakajúc ani na zverejnenie aspoň predbežnej správy pozorovateľskej misie OBSE, označila voľby za nelegitímne.
■ PROTI DESTABILIZÁCI
Nesporným pozitívom daného stavu je oživenie verejnej diskusie o ďalšom smerovaní súčasného Ruska, ktorá sa preniesla z 
internetového prostredia aj na televízne obrazovky. Medzi kľúčových ruských intelektuálov, aktívne pôsobiacich v tomto procese, možno zaradiť Sergeja Kurgyňana, ktorý v populárnej relácii Historický proces z ľavicových a patriotických pozícií faktografickou argumentáciou pravidelne „bojuje“ s predstaviteľmi neoliberálnych myšlienkových prúdov koreniacich ešte v 90. rokoch a na ich počudovanie si získal mimoriadnu divácku podporu. Príznačnou občianskou iniciatívou z jeho strany bolo zorganizovanie mítingu nie na podporu terajšej moci, ktorú vo svojich vystúpeniach kritizuje, ale výlučne proti destabilizácii a umelo vyvolávaným revolučným náladám, na ktorý prišlo takmer 140 tisíc ľudí. V ten istý deň na otvorenie volebnej kampane (4. 2.) zorganizovali svoje mítingy nielen opoziční prezidentskí kandidáti, ale aj radikálna opozícia. Pravda s oveľa skromnejšou účasťou.
■ BODY PRE PUTINA
Po splnení hlavného cieľa v parlamentných voľbách, Kremeľ obratne využil občiansky pohyb na svoj prospech. V médiách prevládla téma nevyhnutnosti udržať politickú stabilitu, nedopustiť revolučný scenár a kritika všetkých predstaviteľov marginálnej opozície združenej okolo Kasparova, Nemcova, Kasianova a im podobných. Kremeľ úspešne presmeroval predvolebnú diskusiu z riešenia konkrétnych sociálnych, ekonomických a iných problémov spoločnosti na tému zabezpečenia transparentných prezidentských volieb. Prezident aj premiér tak aspoň dočasne a čiastočne eliminovali nepríjemné otázky o nesplnení viacerých doterajších sľubov. V. Putin však zároveň okamžite vstúpil do voľného priestoru a vo viacerých celoštátnych denníkoch publikoval päť rozsiahlych programových článkov s pomenovaním existujúcich problémov, výziev v Rusku s predložením návrhov konkrétnych riešení. Tým prevzal iniciatívu od ostatných prezidentských kandidátov a zároveň vyhovel spoločenskej objednávke a výzve na obnovenie priamej komunikácie Kremľa s občanmi. V podstate ide o pokračovanie trendu nastúpeného vytvorením už spomínaného Všeruského národného frontu. Diskusie, ktoré sa odohrávajú medzi Putinovými súpermi v médiách, sú zatiaľ vedené spôsobom, ktorý neumožňuje korektnú a pragmatickú prezentáciu ich programov. Putin sa pritom so súpermi priamo nekonfrontuje a vedome sa tak stavia do pozície akoby nadpolitickej osobnosti, ktorá sa nepotrebuje a nechce dostať do ich hašteriaceho sa klbka. Paradoxne, využil pochybenia pri parlamentných voľbách na posilnenie svojej pozície aj tým, že flexibilne a takticky vydal striktné pokyny na zabezpečenie transparentných prezidentských volieb napr. umiestnením kamier do všetkých volebných miestností a začal vťahovať do kontrolného procesu rôzne občianske zoskupenia (študenti, inteligencia, tretí sektor).
■ VOLEBNÉ ŠACHY
Aj prezident D. Medvedev, ktorého možno označiť skôr za vykonávateľa Putinovej vôle, paralelne urobil viacero legislatívnych iniciatív napr. obnovením priamych volieb hláv ruských regiónov, zjednodušením pôsobenia politických strán a ich účasti vo voľbách. Samozrejme, situácia sa od decembra diametrálne zmenila. Kým v parlamentných voľbách dominantné Jednotné Rusko nemalo podľa prieskumov istotu, že získa nadpolovičnú väčšinu mandátov, v prezidentských voľbách verejná mienka i reálna podpora zaisťuje V. Putinovi pohodlné víťazstvo. Aké budú reakcie na výsledky prvého kola prezidentských volieb? Ak V. Putin, ktorého podpora sa v prieskumoch pohybuje na hranici 50 percent, vyhrá v prvom kole, aspoň časť opozície automaticky spochybní ich výsledky. Druhé kolo postaví V. Putina do novej situácie a bude musieť ešte viac mobilizovať svojich voličov. Zároveň sa zrejme nevyhne priamej konfrontácii s druhým kandidátom, ktorým podľa terajších prieskumov môže byť líder komunistov G. Ziuganov. Umelé zviditeľňovanie pravicového kandidáta, predstaviteľa mladých oligarchických kruhov M. Prochorova v zahraničí, vrátane slovenských médií, vyvoláva isté otázky. Najmä keď si pozrieme prieskumy verejnej mienky v Rusku. Môže to signalizovať nielen zaujímavé prepojenia, ale aj to, koho by na prezidentskom poste v Rusku naši slovenskí liberáli videli najradšej. Stále existujú názory, že nasadenie výrazne pravicovo orientovaného M. Prochorova do parlamentných aj prezidentských volieb je kremeľský projekt. V kontraste s programom spomínaného oligarchu má za cieľ zmäkčiť vo vnímaní spoločnosti v skutočnosti mnohé liberálne prvky pôsobenia tandemu Putin – Medvedev.
■ SLOVENSKÉ OČAKÁVANIA
Pre nás je skôr dôležitá pravdivá odpoveď na otázku, ktorá osobnosť na čele Ruska by bola z pohľadu slovenských záujmov najprijateľnejšia. Pri jej hľadaní musíme vychádzať najmä z potreby udržania pozitívneho vývoja vo východnom priestore. Sociálny zmier, ekonomická obnova a rozvoj u našich východných partnerov otvára stále väčšie možnosti aj pre našich exportérov. Zároveň je základným predpokladom udržania bezpečnostnej stability na obrovskom priestore, ktorý v sebe skrýva nejedno konfliktné ohnisko. Iná otázka je, do akej miery dokážeme rozširujúce sa možnosti spolupráce s Ruskom využiť a zbaviť sa niektorých ideologických predsudkov, ktoré u časti našej politickej elity stále prevládajú. Príklad z pragmatického správania sa najmä v hospodárskej oblasti si môžeme zobrať u nejedného nášho suseda. Netreba pritom zabúdať, že na rozdiel od iných aj európskych štátov si Moskva dnes už môže dovoliť dostatočne rázne eliminovať pokusy zvonku ovplyvňovať domáci vnútropolitický vývoj.
V Rusku, rovnako ako na Slovensku, vyrástla a začína aktívne vstupovať do spoločenského a politického života nová porevolučná generácia. Zreteľne to vidno aj na jej angažovanosti vo volebných procesoch. Na rozdiel od Slovenska je však naprieč celým ruským mocenským spektrom, vrátane dominantných opozičných strán, jedným z kľúčových prvkov ich programov pestovanie vlasteneckých hodnôt a historických tradícií štátnosti. Aj prostredníctvom volebných kampaní, kde to zreteľne demonštruje, vedie k tomu cieľavedome aj mladú generáciu. Neznie to inšpiratívne?