VŠIMLI SME SI
Ivan BROŽÍK
Náš slovenský mediálny svet objavil „nového“ Fica. A ako sa už dávno v tomto prostredí stalo písaným zvykom, okamžite túto novinu začali zaraďovať všetci novinári do svojich zaručených správ, poznámok a komentárov. Akosi iba náhodou si popri tejto top téme nevšimli vyjadrenie gorilieho guru Toma Nicholsona, že prípadná prítomnosť Roberta Fica v konšpiračnom byte a popíjanie istého nápoja s Haščákom bola s najväčšou pravdepodobnosťou kohosi vopred pripravovaná diskreditačná akcia.
„Nový“ Fico je zaujímavejší – trhák; navyše, je to trápny pokus o reštart vzťahov zo strany mediálnej obce s budúcim predsedom vlády. Lenže tie vlečky hnoja, ktoré na neho úslužne nakydali v minulosti, nemožno tak rýchlo zameniť za – opäť úslužné – „novoficovanie“. Strápňovali sa predtým a trápne pôsobia aj teraz v prostredí novej politickej moci a aj novej politickej kultúry na Slovensku. Tú pôvodnú ešte stále v priamom prenose reprezentujú trosky pravice, ktorá sa nevie dohodnúť na tom, komu aká korisť z dôležitých postov v parlamente a v kontrolných orgánoch štátu pripadne.
Poznám Roberta Fica od roku 1992. Je to stále ten istý Fico. Stále má rád svojich blízkych, stále si rád zašportuje, stále zle znáša mediálne podlosti, stále zastáva sociálno-demokratický postoj, je stále obklopený ľuďmi, s ktorými má kamarátske vzťahy založené na vzájomnej dôvere. „Nad médiami sa nedá vyhrať, možno s nimi akurát remizovať,“ tvrdí odľahčene Robert Fico. Ten istý Fico, s ktorým je predsa len lepšie byť zadobre ako v zlom, povedali si zrejme pokryteckí zástupcovia nášho mediálneho vesmíru a priľahlých galaxií. Preto ho nazvali „novým“. Z ich strany je to však iba nové strápňovanie sa. Napokon, absolútne nič nové.