Ako ďalej vo finančnej konsolidácii?

Text: Marián TKÁČ – Foto: TASR 

 Odkedy je Slovensko samostatný štát, teda od roka 1993, ani v jednom roku nevykázalo vyrovnané rozpočtové hospodárenie. Odpoveď na otázku „prečo?“ je jednoduchá: chýbajú, a zrejme aj ďalej nám budú chýbať príjmy, takže objektívne povedané ‒ vyrovnané štátnorozpočtové hospodárenie nám nehrozí. A príjmy nám budú chýbať dovtedy, pokiaľ do rozpočtu nebudú plynúť dane (a odvody) z bývalých štátnych podnikov, ktorých sme sa lacno zbavili v rámci privatizácie vo „veľkých časoch budovania demokracie a trhovej ekonomiky“. Zrejme veci najlepšie objasnia fakty, čísla.

Na webovej stránke ministerstva financií sú dostupné všetky štátne záverečné účty, teda ročné bilancovanie príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu od roka 2000. To, ako to bolo predtým, sa dá zistiť z dostupných zákonov o štátnych rozpočtoch na ten-ktorý rok po roku 1992. Napriek vykázanému schodku v štátnom rozpočte za posledný „federálny“ rok 1992 vo výške 7,9 miliardy korún pripravilo ministerstvo financií na rok 1993 prvý, a posledný raz vyrovnaný štátny rozpočet. Výdavky a príjmy boli naplánované na rovnakej úrovni – po 158,2 miliardy vtedajších slovenských korún.

Pokiaľ ide o štruktúru príjmov, jedna pätina ‒ 20,6 percenta – ich mala prísť z dane z príjmov právnických osôb (32,4 miliardy korún) a takmer jedna tretina – 32 percent – z dvoch daní, ktoré popri dani z príjmov fyzických osôb (5,4 miliardy, teda 3,4 percenta príjmov) platili občania. Išlo o daň z pridanej hodnoty vo výške 30,5 miliardy korún a spotrebné dane vo výške 20,1 miliardy korún. Odvtedy sa už podiel príjmov z dane právnických osôb na celkových príjmoch štátu znižoval tak, ako postupovala privatizácia. V roku 1994 na 19,9 percenta, v roku 1998 na 16,5 percenta, v roku 2001 už len na 10,3 percenta. A v tých istých rokoch „sa živil“ štát najmä z dane pridanej hodnoty a zo spotrebných daní, ktoré v tých istých rokoch dosiahli postupne 45,6 percenta, potom 70,1 percenta a v roku 2001 dokonca 80,9 percenta všetkých rozpočtových príjmov. Teda, zjednodušene povedané, náš štát živia fyzické osoby, živí ľudia, občania, a nie firmy.

■ DRAMATICKÁ ZMENA

V časoch pred privatizáciou štát ako vlastník podnikov inkasoval aj „dividendy“, a tak rozpočtové hospodárenie mohlo byť vyrovnané. Žiadne zadlžovanie. Neboli sme odkázaní na vôľu či nevôľu rôznych ratingových agentúr, takmer výlučne západnej, priamo americkej proveniencie. Ale potom sa to všetko dramaticky zmenilo.

Po prvé: Po 17. novembri sme sa lacno „zbavili“ v podstate všetkých výnosných podnikov, teda „kureniec, ktoré znášali zlaté vajcia“, lebo „štát  je najhorší možný vlastník“ (iba slovenský, všakže, Ivan Mikloš?). V dňoch krátko po Novembri sme hovorili výlučne o privatizácii stratových podnikov. To sme však vtedy ešte netušili, že keď naši západní priatelia prišli o africké kolónie v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, vybrali si za kolónie nás, bývalé štáty socialistického bloku. My sme čakali krajšie zajtrajšky, zhrnuté do vety o „švajčiarskych dôchodkoch“. Kadečo nám v tej súvislosti prisľúbil, ale nesplnil, vtedy nový prezident Václav Havel.

■ VÝ/C/HODNÉ KOLÓNIE

A druhá príčina večného nedostatku peňazí v štátnom rozpočte? Toto je vyjadrenie nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza: Štáty východnej Európy sú v koloniálnom postavení, sú vykupované miestne monopoly, obchodné reťazce, uzatvárajú sa nerentabilné dlhodobé kontrakty, ktoré sa nedajú zmeniť pri zmene vlády. „Eurofondy a vysoko platené miesta v EÚ pre hŕstku úradníkov sú ‚úplatkom‘ pre elitu.

Trh príslušného štátu je ‚podojený‘ v prospech západných korporácií. Deje sa tak cez západný tovar monopolizovaný v obchodných reťazcoch, cez ďaleko väčšie a pre miestne podnikanie nedosiahnuteľné rozpočty na reklamu, marketing, cez nákup médií atď. Pomer medzi fondmi a vyčerpanými trhmi je horší ako 1 : 10… Západ podpláca miestnu elitu cez európske fondy. Elita mení členstvo v EÚ na absolútne náboženstvo vrátane represie proti tomu, kto je proti nej. Odchod z EÚ sa stáva herézou či kacírstvom.“ Stiglitz povedal aj toto: „Ak východná Európa vystúpi z EÚ a zastaví túto obrovskú dotáciu, ktorú vypláca Západu, mohla by byť dvakrát bohatšia. Minimálne!“

■ DOMINANCIA INVESTOROV

Podľa francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho európska integrácia východných štátov spôsobila, že zisky z nich „z veľkej časti odchádzajú na Západ“. Takto sa systematicky zvyšuje bohatstvo a životná úroveň západných štátov na úkor domácich. Zahraničné investície neprinášajú len „nové pracovné miesta“, ale aj čoraz vyššiu mieru odkázanosti na dobrú vôľu či nevôľu investorov. Piketty vyhodnotil finančné transfery medzi štátmi V4 a „starými štátmi“ a zistil, že priemerný ročný odliv ziskov z majetku európskych firiem zo Slovenska predstavoval 4,2 percenta HDP, zatiaľ čo opačným smerom prichádzalo v rokoch 2011 – 2016 na Slovensko len 2,2 percenta nášho HDP.

■ MODLA EUROFONDOV

Oficiálne sa rešpektuje propaganda: Slovensko (rovnako ako ostatné východné štáty EÚ) môže čerpať pomerne významné finančné zdroje z európskych fondov. Až máme pocit, že by sme bez eurofondov zahynuli. Ak sa – zase využitím dostupných informácií na stránkach ministerstva financií – pozrieme na finančné vzťahy s EÚ, ale aj s ostatným svetom, zistíme, že v rokoch 2021 – 2027 „príde“ nám (ak príde, lebo tie peniaze nechodia automaticky) 13,5 miliardy eur z eurofondov, čo znamená približne 2 miliardy ročne, a k tomu ešte 6,3 miliardy eur v rámci Plánu obnovy a odolnosti, teda na jeden rok asi 700 miliónov eur.

Tešíme sa spolu s predsedom vlády, že tie peniaze „k nám pritekajú“ napriek kostrbatému úsiliu opozície zabrániť tomu. Lenže my našej „matke“ EÚ tiež peniaze posielame, a to „na dosku“. V rokoch 2021, 2022 a 2023 sme Európe odviedli postupne 1,1; 1,2 a 1,3 miliardy eur, ktoré „matka“ použije, ako bude chcieť, trebárs aj na podporu vojny na Ukrajine. Pokiaľ však ide o čerpanie peňazí z EÚ, mali sme napríklad v roku 2022 možnosť čerpať 2,0 miliardy z eurofondov a 0,7 miliardy z fondu obnovy, reálne sme však vyčerpali v tom roku len 1,2 miliardy. Podľa dostupných údajov čerpáme európske peniaze len zhruba na 85 percent.

■ VYUŽITIE EUROZDROJOV

Pokúsime sa teda zhrnúť: Počas nášho členstva v EÚ (od 1. mája 2004) získali sme vyše 20 miliárd eur, ktorých použitie bolo prísne určené. Zväčša na nákup tovarov či služieb, ktoré nám ponúkajú štáty západnej Európy, takže použitím týchto peňazí ich vlastne vraciame „Západu“. Ale okrem neefektívneho čerpania časť z týchto dotácií sme použili aj na financovanie úradov, úradníkov i firiem, ktoré nám „organizujú“ čerpanie eurozdrojov. Ide o 5 – 10 percent z týchto peňazí. Veľmi zjednodušene prídeme k záveru, že to, čo z Európy dostaneme, to Európe aj „pošleme“, resp. si to u nej kúpime a zaplatíme.

■ KOPENIE DLHU

Okrem toho do zahraničia odchádzajú aj dividendy vlastníkom našich bývalých štátnych podnikov. V roku 2000 to bolo 565 miliónov eur, v roku 2005 1,8 miliardy eur, v roku 2010 2,4 miliardy, v roku 2015 3,0 miliardy, v roku 2020 2,4 miliardy, v roku 2023 3,8 miliardy eur. Tieto peniaze, minimálne časť z nich, nám chýba medzi príjmami štátneho rozpočtu. A tak nám rastie štátny dlh: z 2,5 miliardy v roku 1993 poskočil na 63,9 miliardy eur v roku 2022.

Na jeho krytie si požičiavame od západných bánk a platíme nemalé úroky. V rokoch 2021 a 2022 po 1,2 miliardy eur. A paradoxne, tie peniaze, čo si zrejme neuvedomujeme, pochádzajú aj z nášho druhého dôchodkového piliera, ktorý „nám“ obhospodarujú fondy sídliace na Západe. Už je ich 15 – 16 miliárd eur.

A západné banky nám ich rady požičajú na krytie štátneho dlhu za veľké úroky. Takto to vyzerá vo faktoch za rok 2022: Slovensko dostalo, resp. reálne vyčerpalo z európskych zdrojov 1,2 miliardy, na úrokoch „poslalo západným smerom“ 1,0 miliardy, rovnakým smerom od nás odišli dividendy vo výške 1,2 miliardy a náš poplatok EÚ bol tiež 1,2 miliardy eur. Teda k nám prišlo 1,2 miliardy a od nás  odišlo 3,4 miliardy eur.

■ NEREÁLNY SEN

Nuž, ekonómovia Stiglitz i Piketty majú pravdu. Ak sa „nič nezmení“, nebude, lebo prakticky nemôže byť náš štátny rozpočet nikdy vyrovnaný. Budeme každoročne produkovať dlhy. Akékoľvek masívne uťahovanie opaskov v záujme nereálneho sna urobí z nás európskych bedárov. Lebo dôvody „večného rozpočtového schodku“ sú systémové.

A ak sa nič nezmení v štruktúre vlastníkov slovenských ziskotvorných podnikov, zrejme vyrovnaný rozpočet nikdy mať nebudeme. A úsporné rozpočtové hospodárenie či konsolidácia bude tu večne. Lebo z peňazí vyprodukovaných v bývalých našich podnikoch sa systematicky zvyšuje bohatstvo a životná úroveň v štátoch  investorov na úkor nás. Svedčia o tom čísla, ktoré sme uviedli.

■ VÝDAVKOVÉ BRZDY

Možno tento „systém“ zmeniť? Podľa našej ústavy je možné poštátnenie (znárodnenie) podnikov za odplatu. Lenže – na rozdiel od našich susedov z Vyšehradskej štvorky – sme členmi eurozóny, a tak musíme dodržiavať tzv. maastrichtské kritériá. Jedným z nich je limitovanie rozpočtového deficitu, ktorý nesmie prekročiť tri percentá HDP. Ak sa „tri percentá“ prekročia, čakajú vinníka nemalé sankcie. Nech nás nemýli fakt, že „veľkým“ členom EÚ napriek nedodržaniu kritérií sankcie neudeľujú: veľkí sú veľkí. Ale zo všetkého, samozrejme, sú aj výnimky. Počas pandémie (či „plandémie“?) akoby výdavkové limity neplatili a teraz sa rovnako na úrovni vedenia EÚ hovorí o tom, že výdavkové limity sa budú môcť prekročiť pri výdavkoch na zbrojenie (akoby sa aj tým potvrdzovalo, že z mierumilovnej EÚ sa stáva akýsi spolok militantných zbrojárov).

A ďalšou nevýhodou je existencia druhého dôchodkového piliera, ktorý ostatné vyšehradské štáty (Poľsko, Česko, Maďarsko) buď vôbec nezaviedli, alebo sa ho zbavili. Tá nevýhoda je v tom, že časť odvodov na sociálne zabezpečenie neostáva „doma“, ale sústreďuje sa na účtoch správcovských dôchodkových spoločností. Podľa Asociácie dôchodkových správcovských spoločností na dôchodok v druhom pilieri sporilo vlani 1,908 milióna ľudí a objem úspor v druhom pilieri bol vyše 15 miliárd eur. Toto je suma peňazí, ktorá by uľahčovala „starostlivosť o štátny dlh“ minimálne vtedy, keby nebola na účtoch v podstate tých bánk, ktoré nám „pomáhajú“ aj týmito peniazmi kryť náš štátny dlh. Draho nám ich predávajú…

■ ZMENY NEHROZIA

Pokiaľ ide o konsolidáciu, teda znižovanie záporného salda štátneho rozpočtu, ktoré tak výrazne vzrástlo za matovičovsko-hegerovsko-ódorovských vlád, Slovensko čaká aj na budúci rok. Pôjde o ďalší balík peňazí – ministerstvo financií predstaví konsolidačné opatrenia počas jesene. Dovtedy sa zaiste nezmení štruktúra vlastníkov našich výnosných podnikov (štát vôbec nemá v úmysle ich odkúpenie v súlade s našou ústavou). „Našou menou“ ostane euro so všetkými obmedzeniami (prínosy z nášho členstva v eurozóne vidia iba optimizmom sršiaci politici). Isté zmeny sa črtajú na základe zákona, ktorý umožňuje dobrovoľné využívanie fondov druhého dôchodkového piliera na investície na Slovensku.

Vládni predstavitelia však nehovoria o znárodnení druhého dôchodkového piliera, a tobôž už o jeho zrušení. Zásadné režimové zmeny, ktoré by natrvalo „vyriešili“ problém nazývaný konsolidácia, teda „nehrozia“. A tá bude, lebo musí byť. Už pred konsolidáciou prijímanou vlani sme z úst premiéra počuli, že „prudká konsolidácia je nevyhnutná preto, že … sme dobrovoľne vstupovali do eurozóny, a keďže sme jej súčasťou, musíme reagovať na určité pravidlá, ktoré v tomto prostredí existujú“. Ak by vláda „neupratala“ verejné financie, výsledkom by mohlo byť zdraženie pôžičiek či zhoršenie medzinárodného hodnotenia SR.

■ KONSOLIDAČNÉ ČASY

Konsolidovať teda v danej situácii musíme. Ako však? V princípe treba konsolidovať nielen na strane príjmov (teda zvyšovať dane), ale aj šetriť na výdavkoch štátu i samospráv. Pretože konsolidácia na strane výdavkov menej „brzdí ekonomiku“ ako zvyšovanie daní. Typickým príkladom „škodlivosti“ zvyšovania daní sú následky konsolidácie na tento rok. Zvýšenie DPH na 23 percent a zavedenie transakčnej dane – čosi na spôsob bývalej dane z obratu, ktorá „zdražuje“ každý „obrat“, posun výrobku, v prípade transakčnej dane každé „použitie peňazí“. V médiách sa objavila veta, že „populistické konsolidačné riešenia sa minuli a vláda buď okreše silný sociálny štát, alebo už tretí rok po sebe zvýši dane“. Tade cesta zrejme nevedie, a dúfajme, že ani nepovedie.

■ PONUKA VÝCHODÍSK

Čo – okrem odvahy – by nám malo bránilo urobiť v rámci konsolidácie napríklad toto: Začať s trestným stíhaním zodpovedných členov bývalých vlád a ich pomocníkov za nemalú sekeru súvisiacu s covidom, ale aj za vlastizradné zbavenie sa vojenskej techniky ‒ vrátane „znárodnenia“ príslušnej časti ich majetku. Výraznejšie zdaniť zahraničné korporácie, ktoré si z nášho štátu každý rok vyvážajú miliardy eur cez dividendy. Mohlo by medzi ne patriť aj zoštátnenie druhého dôchodkového piliera ako lacného zdroja krytia štátneho dlhu.  Zdaniť príjmy mediálnych domov, pochádzajúce zo všadeprítomnej reklamy, vrátane vlastníkov oných veľkých bilbordov pri cestách, a to sadzbou najmenej 50 percent. A zdaniť aj hazard.

Nezvýšiť, ale naopak znížiť, minimálne ponechať na súčasnej úrovni výdavky na zbrojenie/obranu (ktoré podľa údajov NATO rástli u nás medzi rokmi 2014 až 2022 štvrtým najvyšším tempom zo všetkých členských štátov Aliancie) a presiahli už dve percentá HDP. Prehodnotiť a obmedziť nákupy vojenskej techniky len na úroveň potrebnú pre obranu Slovenska. Pristúpiť k racionalizácii ústrednej aj regionálnej štátnej správy. Náš štát ‒ menší ako trebárs Londýn ‒ má košatejšiu administratívnu štruktúru, ktorá má dovedna takmer trištvrte milióna draho platených zamestnancov.

Potrebujeme štvorstupňový systém riadenia (vláda, kraje, okresy, mestá a obce)? Potrebujeme miestne úrady v každej, i malej obci? Zvážiť štedrosť nášho štátu voči „núdznym“ spoza hraníc, ktorá je vyššia ako štedrosť voči domácim. A napokon zrušiť minimálne dva štátne sviatky, čo by malo doniesť dvakrát 250 miliónov eur. Ide napríklad o sviatok práce 1. máj s tým, že prácu treba oslavovať prácou. Sviatok práce, ktorý vznikol na pripomenutie založenia rádu iluminátov 1. mája 1776, napríklad nemajú ani v USA. A zrušiť aj štátny sviatok 17. novembra – postačí pamätný deň boja za skutočnú slobodu a demokraciu. A to aj vzhľadom na hoaxovú podstatu udalosti 17. novembra 1989 – nijaký študent Šmíd predsa nebol mŕtvy…