Skip to content

Dnešný dátum:

piatok, 14 februára, 2025
Menu

Významom sa vyrovnáva veľkosti Štefánika

21 septembra, 2020
Menej ako minúta čítania minút čítania

Štefan Boleslav ROMAN bol veľký hráč nielen na poli ekonomickom, ale aj politickom. Hlavným cieľom slovenského politického exilu po druhej svetovej vojne spolu s bojom s komunistickou totalitou bolo aj obnovenie slovenskej štátnosti na demokratických princípoch. Viac o téme prezradila historička ÚPN doktorka Beáta KATREBOVÁ BLEHOVÁ.

  • Aké osobnosti boli súčasťou povojnového politického exilu?

Podstatnú časť slovenského povojnového exilu tvorili prívrženci HSĽS, čo bolo svojím spôsobom vzhľadom na revolučné zmeny v politickom systéme, ktoré po roku 1945 na Slovensku nastali, prirodzené. HSĽS ako jediná vládnuca strana v období prvej Slovenskej republiky bola zakázaná. Začali sa prvé perzekúcie Katolíckej cirkvi a katolíckej inteligencie ako takej, ktoré vyvrcholili na jeseň 1947 počas tzv. protištátneho sprisahania. Treba však zdôrazniť, že prvá povojnová exilová vlna vznikla najmä následkom straty štátnej samostatnosti Slovenska, s ktorou sa mnohí – najmä mladí ľudia, študenti, ktorí radšej volili dobrovoľný exil, pretože v obnovenom Československu nevideli pre seba budúcnosť – nedokázali zmieriť. Podobne obeťou nového povojnového poriadku sa stala aj prakticky celá vtedajšia elita Matice slovenskej na čele s Jozefom Cígerom Hronským, ktorý vskutku nebol politickým človekom a zo Slovenska utekal, pretože sa obával súdneho procesu. Čiže hlavným popudom na odchod do exilu boli nielen obavy z perzekúcií, ale aj odhodlanie bojovať v zahraničí za obnovenie slovenskej štátnosti.

  • Aké aktivity vykonávali vtedajší exiloví pracovníci pred vznikom Svetového kongresu Slovákov?

Aktivity slovenského štátotvorného exilu boli širokospektrálne. Spomeniem len tie najdôležitejšie – memorandá Ferdinanda Ďurčanského a ním založeného Slovenského akčného výboru pre Parížsku mierovú konferenciu na jeseň 1946. Ďalej vznik Slovenskej národnej rady v zahraničí na jeseň 1948 s programom antikomunizmu a slovenskej štátnosti, uznanej najvplyvnejšou krajanskou organizáciou v USA – Slovenskou ligou v Amerike. V početných memorandách najmä v päťdesiatych rokoch poukazovala Slovenská národná rada v zahraničí na potláčanie základných práv slovenského národa a programovo bojovala aj proti koncepcii politického čechoslovakizmu. Ona a jej čelní predstavitelia (Matúš Černák v Mníchove, Jozef Cieker v Madride, Jozef Mikuš najprv v Paríži neskôr vo Washingtone, Karol Sidor v Ríme a v Montreali, podobne Jozef Kirschbaum, Emanuel Böhm, Štefan Blaško atď.) dokázali v päťdesiatych rokoch vybudovať v prostredí vlád slobodného sveta určité pozície v prospech slovenskej otázky, dôkazom čoho boli tvrdé perzekúcie zo strany československého režimu voči stúpencom exilu na Slovensku a aktivity Štátnej bezpečnosti na eliminovanie čelných exilných predstaviteľov, vyvrcholením ktorých bol nepochybne atentát na Matúša Černáka v júli 1955.

  • Do akej miery dokázal Svetový kongres Slovákov svojimi aktivitami ovplyvniť vtedajšiu svetovú verejnosť?

Vznikom Svetového kongresu Slovákov sa nezjednotil len slovenský exil ako taký, ale prakticky všetci Slováci žijúci v zahraničí, čiže aj slovenské krajanské organizácie v celom slobodnom svete. Vznikol teda ako strešná organizácia nielen slovenských organizácií vo svete, ale aj jednotlivcov slovenského pôvodu v zahraničí, čo bol v histórii slovenského exilu bezprecedentný jav. Na tejto širokej báze bolo možné rozvíjať významné aktivity vychádzajúce programovo zo zápasu proti komunistickému režimu v Československu a za samourčovacie právo Slovákov. Medzi aktivity patrili najmä reprezentatívne generálne zhromaždenia (v rokoch 1970 – 1990 celkovo deväť) v metropolách západného sveta aj za účasti čelných predstaviteľov západných vlád, svetové festivaly slovenskej mládeže (posledný sa konal v júli 1989 v rakúskom Semmeringu v blízkosti slovenských hraníc), ľudskoprávna agenda v súvislosti s helsinským procesom, s čím súviselo sústavné poukazovanie na porušovanie základných práv na Slovensku, udeľovanie národných cien, vedecké konferencie, publikačná činnosť a napokon mnohé memorandá, listy a ohlasy, ktoré istým spôsobom suplovali neexistujúcu slovenskú diplomaciu.

  • Ako by ste charakterizovali dlhoročného predsedu Svetového kongresu Slovákov Štefana Boleslava Romana?

    Štefan B. Roman, rodák z Veľkého Ruskova, gréckokatolík, bol veľkým hráčom nielen na poli ekonomickom, ale aj politickom a v neposlednom rade aj náboženskom. Jeho nepochybné ekonomické úspechy ako vlastníka najväčších uránových baní na svete, v zahraničnej politike ako člena delegácií kanadskej vlády na rokovaniach o NATO v Paríži či v Moskve v prítomnosti Chruščova a jeho kresťanský svetonázor, ako aj kontakty na Svätú stolicu a pápežov Pavla VI. a Jána Pavla II. (v období Druhého vatikánskeho koncilu bol laickým pozorovateľom koncilu) ho priam predestinovali do úlohy zjednotiteľa všetkých Slovákov v zahraničí. Jeho význam pre slovenské dejiny by sa dal azda porovnať s významom generála Milana Rastislava Štefánika.

  • Aký podiel majú na vzniku samostatnej a demokratickej Slovenskej republiky zahraniční Slováci po roku 1989?

Žiaľ, Štefan B. Roman zomrel predčasne dva dni pred Sviečkovou manifestáciou 23. marca 1988 a jeho predčasnou smrťou program štátnej samostatnosti Slovenska po páde komunistického režimu stratil na medzinárodnej scéne svojho veľkého podporovateľa. V prostredí Slovenského kongresu Slovákov sa po jeho smrti presadila myšlienka, aby si Slováci svoj pomer s Čechmi riešili sami doma – čo sa aj stalo – a koncepcia federácie Česko-Slovenska sa aj po roku 1989 vnímala ako jedna z možných riešení.

  • Prečo sa podľa vás tejto časti našej histórie doteraz nevenuje primeraná pozornosť?

Slovenský povojnový exil bol v období komunistickej totality dlhodobo tabuizovaný, ba čo viac kriminalizovaný, a stúpenci slovenskej štátnosti tvrdo prenasledovaní. Následky tohto mnohoročného ostrakizmu pociťujeme v podstate dodnes, i keď príčiny súčasnej nedostatočnej reflexie fenoménu exil sú rôznorodé a súvisia skôr s povestnou „stratou historickej pamäti či  „stratou identity“, ktorú možno u európskych národov vo všeobecnosti v poslednom období pozorovať.

Zhováral sa Matej MINDÁR – Foto: internet