Otvorený list z Mníchova
O mínusovom národnom povedomí a dobrovoľných utopencoch v mori cudzoty
Vážený pán minister Čaplovič!
Často o tom rozmýšľam a v duchu si kladiem otázku, či má jedna spoločnosť, čo by sa v našom prípade mohlo nazvať národom, právo na vlastný štát, keď mnohí jeho príslušníci, najmä z vrstiev inteligencie, jeho vznik nielen ignorovali, ale proti jeho vzniku dokonca verejne bojovali?
Zaručene si poviete, že som naivný. Napriek tomu si myslím, že národ bez zdravého národného povedomia ani nemá právo sa nazývať národom, nieto žeby mal ešte svoj vlastný štát. Alebo to skúsme ináč. Poznáte v Európe aspoň jeden štát, ktorého občania boli proti jeho vzniku – o to viac, že oň nemuseli ani bojovať?
Nemusíme sa ani ďaleko obzerať. Stačí sa pozrieť na Írov a ich dlhoročný boj za nezávislosť. Veď čo by za to dali Severní Íri, Baskovia, Škóti, Kurdi a iní, keby im niečo podobné ako Slovákom spadlo takpovediac do lona? Čím to asi bude, že napriek tomu, že sme mali dokonca také šťastie, nám ako národu to podstatné chýba? To podstatné čo sa nazýva nie nacionalizmus a iné chorobné tendencie, ale zdravé, úplne samozrejmé, celkom obyčajné národné povedomie. Podľa mňa je to najmä tým, že vôbec nepoznáme vlastnú minulosť. Kto z nás vie, odkiaľ sme prišli, odkedy žijeme tu, kde žijeme, a na čo by sme mohli byť dokonca hrdí.
Žijem už vyše 40 rokov v Nemecku a už nespočetne ráz som sa stretol s hrdou výpoveďou Nemcov: „My máme už vyše 500 rokov preloženú Bibliu! Je to pravda, majú byť na čo hrdí! Keď som im na to povedal, že jazyk našich predkov už pred tisícsto rokmi uznal pápež Hadrián II. ako prvý európsky jazyk za jazyk liturgický, neveriacky vždy krútili hlavami. Kto to dnes v Európe vie? Ako je možné, že sme takýto neuveriteľný fakt jednoducho pred Európou zamlčali? A nielen to. Kto to má na svedomí? Komu to prekážalo, aby sa to stalo všeobecne známe? Všetko otázky, ktorých zodpovedanie z našej strany by sa ihneď vykladalo minimálne za prejav nacionalizmu.
Ako je možné, že naši susedia si mohli vymýšľať rôzne báchorky, mytologizovať si dejiny a nikomu to neprekáža. O to horšie, že medzičasom je to úplne samozrejme uznávaná súčasť ich dejín. Len nedajbože, aby sme my Slováci vyšli s akýmsi faktom z našich dejín a časť našej vlastnej inteligencie dostane ihneď záchvaty zúrivosti a vyjde na barikády. Čím to je?
Som presvedčený, že je to práve absolútnym deficitom poznania vlastných dejín a z toho vyplývajúcim nevysvetliteľným komplexom menejcennosti. Že sú na to aj historicky objektívne dané podmienky, to vôbec nechcem popierať. Veď kedy a kde sa to mali naučiť? Za Rakúsko-Uhorska to bolo absolútne nemysliteľné. Za prvej republiky tak isto, veď vtedy išlo v prvom rade o výchovu jednotného československého národa. A za prvého Slovenského štátu? Vtedy sme boli rozdelení. Brutálne by sa dalo povedať, katolíci sa snažili vládnuť a evanjelici väčšinou zarábali na arizovaných podnikoch. Viem, že je to pritiahnuté za vlasy, ale niečo pravdy predsa len na tom bude. Okrem toho, tých päť rokov – a to ešte vojnových – bol prikrátky čas na to, aby sa dobehlo to, čo sa zameškalo najmenej za jedno storočie.
Po druhej svetovej vojne to nebolo o nič lepšie. Vládnuca komunistická strana odsúdila svojich vlastných oddaných slovenských súdruhov dokonca na smrť a na desiatky rokov väzenia za buržoázny nacionalizmus.
Vtedy z Prahy viali tvrdé centralistické vetry a o výchove slovenskej identity sa nedalo slovo povedať, ani o nej čo len rozmýšľať. Opak bol skutočnosťou. Stovky slovenských chlapcov a dievčat študovali v Prahe a tisíce regrútov každý rok programovo nastúpilo na prezenčnú službu nie na Slovensku, ale v Čechách. Že sa tam z nich nestali vlastenci, to je viac ako samozrejmé, a skúsenosti potvrdzujú, že sa mnohí z nich už nevrátili na Slovensko. Stratili sa bez stopy v českom mori a Slovensko tak prišlo o najmenej milión svojich občanov. Je síce pravda, že ich nikto nenútil, aby sa z nich v krátkom čase stali Česi, ale to je tiež priamy dôsledok nedostatku národného povedomia Slovákov. To je asi v skratke a trochu plagátovo vykreslená smutná skutočnosť. Preto sa nemôžeme ani čudovať súčasnému stavu národného povedomia. Veď odkiaľ by ho mali aj mať? Odkiaľ sa mali dozvedieť, že máme byť na čosi hrdí, ak nemali to šťastie, že im to nedali takpovediac do vienka ich staré mamy alebo starí otcovia?
Ja som to šťastie mal, a preto si dovoľujem opýtať sa Vás ako jeden z tých „buta tóthov“ alebo „blbých Slovákov“, kedy sa začne na našich školách robiť to, čo je úplná samozrejmosť už najmenej sto rokov na českých školách. To, čo sa praktizuje na maďarských školách, to nám nemôže byť vzorom. Slováci zaručene nepotrebujú fanatických nacionalistov a gardy v čiernych uniformách! Slovákom by stačili len sebavedomí, tolerantní a napriek tomu na svoj pôvod hrdí občania. Pritom nám Slovákom by stačili na takú výchovu len fakty a nie povymýšľané báchorky. Serióznych dokladov a historických súvislostí máme viac ako dosť, len ich treba dostať do učebných plánov od serióznych historikov a nie odpisovať to, čo stojí v učebniciach pre maďarské školy na Slovensku. Skrátka, konečne začať vychovávať zdravo a reálne uvedomelých občanov svojho štátu a nie slepých extrémistov akéhokoľvek razenia.
V minulosti sme už boli svedkami viacerých školských reforiem nielen v republike, ktoré sa usilovali o výchovu doslovných „fachidiótov“, a tak sa to aj skončilo. To nemôže byť náš cieľ. Že na tomto poli doterajší ministri školstva neurobili nič alebo takmer nič, to máte vlastne šťastie. To je Vaša šanca! Pri troške odvahy a dobrej vôle sa môžete zapísať do národnej pamäti ako prvý minister školstva, ktorý pochopil, o čo ide, a ktorý sa o to aj usiloval.
Verte mi, že Vám by to mnoho slušných Slovákov nikdy nezabudlo a boli by veľmi vďační, keby ste sa ujali výchovy zdravého národného povedomia našej školskej mládeže. Viem, že to nebude ľahké, a zaručene nezožnete za to len potlesk, ale aj odsúdenie určitej časti inteligencie. Práve preto Vám na to prajem veľa odvahy, vytrvalosti, dobrej vôle a nakoniec azda aj úspechov.