POLEMIKA
AD.: Ešte k Tisovi, SNN 51 – 52/2012
Pán Haščák v SNN 51 – 52/2011 v závere svojho článku píšete: „Ak sa mýlim, prosím o prepáčenie.“ Vy to pán Haščák nemáte pomýlené, vy to máte popletené. Ja som bol liečený v Tatrách od 21. 7. 1939 do 7. 7. 1945 a prepustený som bol ešte s celou nohou v sadre. Tiež som začal vo vile Šafárik. Mám kruté spomienky na pobyt v tejto vile. No to nie je podstatné. Preložili ma do liečebne Červený kríž v Novom Smokovci. Neviem, ale asi máte bujnú fantáziu, lebo v tom čase zotavovňa Sibír, ktorá stála vedľa Červeného kríža, bola obsadená nemeckými deťmi z Hitlerjugend. Skadiaľ ste zobrali, že počas povstania? Veď v roku 1939 povstanie ešte nebolo.
Áno, v Červenom kríži boli židovskí lekári, na ktorých mám najlepšie spomienky, pretože ich prístup ku mne mi nahrádzal mojich rodičov. Preto keď ich nemeckí vojaci krutým spôsobom brali preč, bol to pre mňa veľký šok.
Do toho času bol primárom doktor Duhoň, ktorý údajne odišiel do Prešova. Primára začal robiť pán Kardoš, ktorý jedného dňa prišiel s nemeckým esesákom, prechádzali sa medzi deťmi a ja som bol medzi tromi deťmi, na ktoré ukázal prstom, a na druhý deň nás previezli do Dolného Smokovca, kde sa jedine nachádzali operačné sály. Duhoň tam už nebol. Akademik Šiška, ktorý prvý začal robiť transplantácie kostí, odišiel do Vyšných Hágov. Osudný bol pre mňa deň 3. 11. 1943, keď ma operovali. Pri narkóze som upadol do klinickej smrti. Čo som prežil počas klinickej smrti, to vy nikdy nepochopíte. To dokážu pochopiť len ľudia, ktorí ju prežili.
Opisujete, že na prvom poschodí bolo zopár privilegovaných pacientov. Áno, boli to privilegovaní pacienti, ktorí boli po operáciách vykonaných primárom Kardošom a nemeckým lekárom kapitánom Fehlerom. Ležal som tam aj ja, podľa Vás ako privilegovaný pacient! Ďakujem. Bol tam aj chlapec po operácii, ktorý bol z liečebne Detský raj a volal sa Janko Mlynár. S týmto som udržiaval kontakt i v dospelosti. Po operácii tam zomrel aj chlapec z Oravy, ktorý sa volal Kurek. Tu boli privážané deti z rôznych oblastí Slovenska. Deti z liečebne v Dolnom Smokovci neoperovali. Mnohí sa pýtali, prečo to Nemci robia. Vysvetlili to tým, že využívajú skúsenosti akademika Šišku, čo sa týkalo transplantácie kostí, lebo mali veľa ranených vojakov z frontu. Údajne mali záujem zobrať pre nich všetky liečebne v Tatrách. Po čiastočnom zotavení nás z prvého poschodia, podľa Vás privilegovaného, premiestnili do pľúcneho pavilónu na najvyššie poschodie. Neviem, či sa pamätáte na príchod 300 detí z východného Slovenska. Ja si to pamätám.
V článku uvádzate: „Hovorilo sa jeden či dva dni, že aj nás deti Nemci vyvezú, no neodviezli nás.“ Pán Haščák, obaja môžeme ďakovať práve Tisovi, že sme neskončili zaživa spálení v Osvienčime, čo bežne chorí ľudia z transportu išli rovno zaživa do spaľovne. Tú iróniu na Tisa ste si mohli odpustiť. Ako sa dostal do Tatier, to vám neviem dokázať. Môžem Vám však dokázať, že v Tatrách bol. Bolo to približne 5. 1. 1945. Presný dátum si môžete zistiť v archíve Slovenského rozhlasu. Včasné ráno sa prechádzal medzi nami na najvyššom poschodí pľúcneho pavilónu. Tam som ho prvý i posledný raz v živote videl živého a v živote mi ho nikto z pamäti nevymaže. Som ochotný isť aj na detektor lži, či hovorím pravdu.
V ranných hodinách nás zachraňoval, a aj Vás pán Haščák. Odpoludnia mal v Tatranskej Lomnici prejav vysielaný i Slovenským rozhlasom, kde verejne vystúpil proti mobilizácii od 16 do 65 rokov. Jeho postoj k vojne vyjadruje aj jeho historický výrok Hitlerovi: „Synov som Vám už dal, ale otcov Vám už nedám.“ V tom čase bolo už povstanie potlačené. Pamätáte sa na to, pán Haščák? Nemci, aby sa očistili, že prišli potlačiť povstanie, dali Tisovi dve
podmienky. Buď pôjde vyznamenať Wehrmacht do Banskej Bystrice, alebo budú zrovnané so zemou Banská Bystrica a Zvolen, tak ako zrovnali Varšavu. Pán Haščak, keby ste boli v jeho koži, ako by ste sa rozhodli? A teraz k tým 800 deťom. V dospelosti sme často s bývalým pacientom z Detského raja debatovali, čo s ďalším životom. Najviac nás trápila otázka, či keď si založíme rodinu, nebudú mať naše deti následky po našom zmrzačení. Spoločne sme boli za primárom Duhoňom a túto otázku sme mu položili. Povedal nám, že u žiadneho z osemsto detí sa to doposiaľ neprejavilo a že si spokojne môžeme založiť rodiny a mať deti. Že naše poškodenie nemá ani dedičný pôvod. Chvála Bohu, mám dve krásne, už dospelé deti a neprejavilo sa to ani na vnúčatách.
Doktora Tisu som obhajoval i počas socializmu, keď ho ohovárali na schôdzach. Vždy som verejne vystúpil a prehlásil, že mne a osemsto deťom zachránil životy. O veľa veciach sme vedeli preto, že s nami ležal aj chlapec menom Peniažko. Jeho otec bol veliteľom Hlinkovej gardy v Pezinku a môj krstný otec bol veliteľom gardy v Lendaku, mojej rodnej obci. I keď sa Hitlerovi nesmelo oponovať, i napriek tomu títo zachránili veľa ľudí, nielen židovských občanov. Veľmi ťažký život som prežíval najmä počas kolektivizácie. Môj otec sa s Červenou armádou zúčastnil na bojoch o Berlín. Ruskí vojaci ho informovali, ako to bude u nás, pričom zdôrazňovali: „Kolchoz necharašo, Sovchoz necharašo, kak fabrika.“ Preto otec nikdy nechcel vstúpiť do družstva. Doklady, ktoré mal od sovietov z vojny, aj o mne, nám zobrali údajne na preverenie do Bratislavy. Nikdy sme ich už nevideli, čím sme prišli o tzv. 255. Bolo to pôsobenie Biľaka ako krajského tajomníka KSS na východe. Nezabudnem nikdy na výrok predsedu obecného úradu Toporčáka vo Vlkovej, ktorý odpovedal otcovi na otázku, čo má dať deťom jesť : „Zober si povraz a choď sa obesiť.“ Takíto ľudia naďalej žijú v prepychu. V roku 1969 som prišiel pracovať na stavbu bavlnárskeho kombinátu do Levíc. Tu som zistil, že Kardoš je detským primárom v Leviciach. Pamätám si, že ráno pri príchode Červenej armády do Smokovca sme museli primára Kardoša na vizite ešte pozdraviť ,,Na stráž!“, poobede už primárom nebol. Údajne 5 rokov za trest dláždil ulice v Poprade. Ja som mu raz povedal „ Ak ste pomohli ďalším deťom tým, čo ste sa naučil na nás, nech Vám Pán Boh odpustí.“ Musím ale poznamenať, že v Leviciach bol ako primár pre svoju vysokú odbornosť veľmi obľúbený, bol veľmi pobožný, chodil do kostola a mal veľa svojich detí.
Pred odchodom do dôchodku som sa pokúšal v archíve v liečebni v Dolnom Smokovci nájsť materiály o mne. Na tretí deň hľadania prišiel k nám jeden pán a povedal nám, že zbytočne hľadáme, že všetky materiály po pokusných operáciách odviezli do Nemecka. Povedal nám, že ak si pamätáme dátum operácie, aby sme išli na operačnú sálu a tam v knihe denných výkonov pod naším dátumom nájdeme jediný záznam. Pod dátumom 3. 11. 1943 je zapísané: „Operovaný Ján Budzák, narodený r. 1933, prevedená resekcia ľavého kolena, previedol primár Kardoš a kapitán Fehler.“ I keď v tom čase niektorí obsluhujúci z personálu spolupracovali z Nemcami , dúfam že ju nezlikvidovali a že sa zachovala. Môžete si to, pán Haščák, osobne preveriť a neurážať ma, ako to robíte vo svojom príspevku. Ďalej som zistil, že v Ženeve je organizácia, ktorá sa zaoberá ľuďmi nežidovského pôvodu, Židia majú svoju vlastnú organizáciu, kde som požiadal, či by nenašli po mne materiály. Po roku som dostal odpoveď, že už nemusím dokladovať žiadne materiály, len aby som napísal, aké následky to na mne zanechalo, a že podľa toho ma odškodní nemecká vláda. Niekoľkokrát som dostal šek ako odškodné, posledný si Vám dovolím priložiť. Všimnite si, že som bol zaradený do prvej kategórie poškodenia.
V článku píšete, že ste Poštu pre teba počúvali povrchne. Ja som to záverom nerozprával, aby som získal popularitu. Cieľom bolo upozorniť ľudí, že ľutujem všetky deti, ktoré sú poškodené na zdraví z dôvodu vojen a teroristických akcií, pretože viem, ako budú do smrti trpieť. To bol môj cieľ. Som ochotný ísť na detektor lži, prípadne na akúkoľvek besedu alebo konfrontáciu. Nikto nevie, ako bude postihnutý napríklad už na druhý deň, preto by sme sa mali navzájom tolerovať. My dvaja sme sa nikdy nemohli stretnúť. Sú to dva rozdielne osudy aj časovo.