O mnohorozmernosti sveta hovoríme s jubilujúcim publicistom Miroslavom JANEKOM
Každému sa zíde dúšok triezveho optimizmu
Zhováral sa Pavol JANÍK – Foto: archív autora
Publicista, umelecký kritik, prekladateľ, politik a diplomat PhDr. Miroslav JANEK (1933, Palúdzka, dnes časť Liptovského Mikuláša) sa dožil významného životného jubilea. Slovenčinu a vedu o literatúre absolvoval v rokoch 1951 – 1956 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, neskôr postgraduálne študoval na Právnickej fakulte UK a na Fakulte obchodu VŠE. Kandidatúru vied, na ktorú sa pripravoval v Sociologickom ústave SAV, nemohol ukončiť z politických dôvodov vzhľadom na svoje postoje v roku 1968. Pôsobil v renomovaných médiách a kultúrnych inštitúciách, po roku 1989 aj v politickej sfére a po roku 1992 i v diplomatickej oblasti. Autor a spoluautor knižných publikácií, rozhlasových a televíznych programov, scenárov k výstavám a prekladov najmä z ruštiny a poľštiny.
● Už v roku 1954 ste boli tlačovým referentom Zväzu slovenských spisovateľov, ešte ako študent posledného ročníka Filozofickej fakulty i redaktorom týždenníka Život (1955 – 1960). Neskôr redaktorom Kultúrneho života (1961 – 1963), mesačníka MY (1964 – 1966) v Prahe, zástupcom šéfredaktora agentúry Tatrapress a šéfredaktorom jej časopisu Slovak News (1967 – 1970) i šéfredaktorom prvého slovenského encyklopedického časopisu, pre ktorý ste vypracovali koncepciu a ktorý vychádzal pod názvom Pyramída (1969 – 1970). Ako s odstupom času hodnotíte spoločenský a umelecký vývoj druhej polovice 50. rokov a nasledujúce legendárne desaťročie, ktorého nádeje ukončila vojenská invázia v auguste 1968?
Päťdesiate roky sú akoby príprava na nasledujúcu optimistickejšiu dekádu nášho života. Keď som ešte počas štúdia pracoval v Zväze slovenských spisovateľov pod vedením bývalého clementisovského diplomata V. Olerínyho, u ktorého som na fakulte absolvoval lektorát zo španielskeho jazyka, už sa črtali signály lepších čias. S českými spisovateľmi, z ktorých sa neskôr viacerí stali disidentmi, sme udržiavali veľmi priateľské vzťahy. Na zväze spisovateľov som mal možnosť zoznámiť sa s mnohými poprednými spisovateľmi, dnes by sme povedali legendami medzivojnovej a povojnovej literatúry. Bola to prvotriedna neformálna škola slovenskej literatúry a zostali na ňu trvalé spomienky.
Šesťdesiate roky tento progresívny prúd ešte zvýraznili. Zo spisovateľského zväzu prišiel za šéfredaktora Kultúrneho života C. Štítnický, vynikajúci organizátor a svojím uspôsobením vyslovene demokrat. Podarilo sa mu napríklad pozvať do redakcie svetovo uznávaného Francúza J. P. Sartra a jeho manželku S. de Beauvoire. Inicioval aj výstavy výtvarníkov v priestoroch redakcie na Štúrovej ulici a tu sa mi podarilo inštalovať súbor karikatúr vtedy len začínajúceho M. Vaneka, ktorý si pozrel ďalší Francúz pri svojej redakčnej návšteve, redaktor L´Humanité a vypýtal si fotokópie vystavených kresieb. Tie potom vyšli v tomto populárnom francúzskom denníku na celej strane a všetci výtvarníci závideli M. Vanekovi, že sa už pri štarte dostal na stránky svetového denníka. Boli to krásne časy.
● V nasledujúcej etape ste boli redaktorom Výtvarného života (1971 – 1975), Vydavateľstva Pallas (1971 – 1979, keď sa zlúčilo s vydavateľstvom Tatran) a redaktorom mesačníka Slovensko (1979 – 1991). Ako hodnotíte túto kapitolu?
Po roku 1968 nastúpila normalizácia. Často som musel meniť zamestnávateľa vzhľadom na moju činnosť v roku 1968, najmä však na výzvu medzinárodnému Russelovmu tribunálu, aby odsúdil vstup vojsk do Československa ako zločin proti ľudskosti. Výzva, ako mi potvrdili vtedajší politici, mala veľký medzinárodný ohlas a ja som bol zapísaný v príslušných kartotékach ako persona non grata. Iba zriedkavo som mohol publikovať pod vlastným menom, používal som rozličné pseudonymy i mená príbuzných. Napríklad vo Výtvarnom živote som nesmel byť uvedený v tiráži. Napätie sa čiastočne zmiernilo a po mojom nástupe do redakcie mesačníka Slovensko ako jeho bratislavský redaktor (vychádzal totiž v Martine) som už publikoval pod vlastným menom s niektorými výnimkami. Príslušné orgány nás však sledovali veľmi intenzívne, veď sme informovali zahraničných Slovákov o dianí u nás. Spomínam si, ako som dosť často sedával v pracovni vtedajšieho predsedu Matice (ktorá Slovensko vydávala) „baťka“ V. Mináča (odúčal sa fajčiť, a preto konzumoval denne nepredstaviteľné množstvo „piluliek“ Tic tac) a s plukovníkom tajnej služby, meno mi už vypadlo z pamäti, ktorý nás mal na starosti, riešili sme „otvorené otázky“ a farebnými ceruzkami v korektúrach vyznačovali, čo musí zmiznúť alebo čo treba opraviť.
● Publicisticky a kriticky ste reflektovali literatúru, výtvarníctvo, architektúru, film i televíziu. Ktorá sféra je vášmu srdcu i naturelu najbližšia?
Áno, venoval som sa umeleckej kritike v širšom zábere. Dokonca som bol tajomníkom filmovej zložky Zväzu slovenských dramatických umelcov. Rozhlasu som sa venoval viac autorsky ako kriticky. Po auguste 1968 ma vylúčili zo Zväzu slovenských novinárov i z umeleckých zväzov a mohol som pôsobiť len ako „evidovaný“ v príslušnom fonde. Chvalabohu, po novembri 1989 sa všetko zmenilo.
Môjmu srdcu je najbližšia publicistika. Od reportáží, ktoré som písaval už na strednej škole, cez eseje, glosy, fejtóny, komentáre, kultúrnopolitické, kulturologické a politicko-spoločenské analýzy až po rozhovory, ktorým sa už roky venujem dosť systematicky. Mojou žurnalistickou ašpiráciou je preniknúť pod povrch vecí a udalostí a snažiť sa ich pochopiť v kontexte a súvislostiach s celkovým dianím. Nie vždy sa to človeku pri všetkej snahe podarí.
● Začiatkom 90. rokov ste sa venovali politickej i diplomatickej činnosti. Ako vyzerá súkromná bilancia plusov a mínusov nasledujúceho vývoja?
November priniesol možnosť prístupu k osvedčeným hodnotám i úsilie aktívne sa na ich presadzovaní podieľať. Ešte koncom roka 1989 som založil Liberálnodemokratickú stranu na Slovensku (LDSS) ako partnera českej strany, ktorá začínala pod názvom Demokratická iniciatíva a s ktorej funkcionármi som sa operatívne dostal do kontaktu. Nedlho nato som sa stal prvým podpredsedom novej demokratickej strešnej organizácie, ktorá nahradila predchádzajúci Národný front, a tou bolo Združenie politických strán, hnutí a združení v tých pohnutých časoch, na čele ktorého stál A. Ťažký, za normalizácie odsunutý z politiky. Ten mi v rodinnom dome postavil dodnes fungujúci krb. Nedlho nato však odišiel spomedzi živých. Bol som aj členom ústrednej volebnej komisie pre komunálne voľby. Na novinárskom zjazde po novembri, konanom v budove petržalského Technopolu, keď nám už predtým na akcii v modranskom Domove novinárov vrátili členstvo vo Zväze slovenských novinárov, vznikol Syndikát slovenských novinárov a mňa zvolili za člena jeho predstavenstva.
Ako predseda LDSS som sa zúčastnil na početných podujatiach Liberálnej internacionály, ktorej sme sa stali členmi, a tam som stretol množstvo významných európskych politikov, s ktorými – napríklad s bývalým španielskym premiérom A. Suarezom – sme nadviazali aj neformálne, priateľské kontakty. Zažil som však aj isté sklamania z neochoty demokratických predstaviteľov výraznejšie nám pomáhať pri budovaní novej demokratickej spoločnosti, i niekoľko prekvapení z kontaktu s „klasickými demokraciami“. Napríklad na besede na pôde nemeckého veľvyslanectva v Prahe, na mieste, kde sa pár týždňov predtým zhromažďovali východní Nemci na svojej ceste za slobodou do demokratickej časti Nemecka, som sa opýtal, ako je možné, že u nich poslanec parlamentu môže byť aj ministrom, keď to klasické montesquieuovské trojdelenie moci nepripúšťa, dostal som odpoveď, že keby to zrušili, kto by chcel byť u nich poslancom. Dosť ma to šokovalo.
Ale ešte viac som bol sklamaný či až nahnevaný, keď som sa vracal z kongresu Liberálnej internacionály v strednom Francúzsku do Paríža vlakom CGT – oným ultrarýchlym výdobytkom železničnej dopravy, prisadol si v jedálenskom vozni oproti mne o hodne starší účastník kongresu z Nemecka. Vysvitlo, že ide o bývalého vysokého armádneho dôstojníka, ktorý sa teraz venuje politike. Slovo dalo slovo a on mi „optimisticky“ predpovedal, že nám potrvá až niekoľko desaťročí, kým vybudujeme u nás namiesto diktatúry demokraciu. Dosť ma to rozčúlilo, keď som si uvedomil, že môj spolubesedník predsa musel začať svoju kariéru v hitlerovskom vojsku... Rovnako ma nepríjemne prekvapilo, keď som si v Zürichu chcel vymeniť doláre za švajčiarske franky a požiadal som o to po francúzsky úradníčku za okienkom. Odpovedala mi po nemecky: „Francúzsky si hovorte v Ženeve, tu komunikujeme po nemecky.“ Tak reku takto vyzerá v praxi legendárna švajčiarska demokracia?
O niekoľko rokov mi doma istý bývalý politik hovoril, ako po novembri požiadali anglických partnerov, aby nám pomohli na ceste k demokracii svojimi skúsenosťami, a dostal odpoveď, veď vy si už nejako poradíte sami. Nuž aj takáto bola podoba rodiacej sa demokracie po novembri 1989. V rokoch 1992 a 1993 som si vyskúšal aj ako chutí diplomatický chlebíček. Ako dezignovaný veľvyslanec bol som poverený konštituovať naše veľvyslanectvo vo Varšave. K Poľsku som mal dlhoročný blízky vzťah, sledoval som jeho cestu k demokracii, čítal poľské noviny a niečo som aj preložil. Boli to zaujímavé, i keď dramatické časy. Na slávnostnej silvestrovskej večeri 31. decembra 1992 známy poľský disident a zakladateľ denníka Gazeta Wyborcza prišiel za mnou a položil mi otázku: „Čo ste nám to urobili?“ Nechápal som, ako môže takto hodnotiť rozdelenie susednej krajiny legálnym a demokratickým spôsobom. Takže vyskúšal som si politiku aj v diplomatickej praxi.
● Pojmy ako globalizácia a medzinárodná integrácia sa už dávnejšie preniesli z polohy vzdialených vízií, abstraktných konštrukcií či univerzálnej rétoriky priamo do stredu života na všetkých úrovniach. Nachádzame sa vo svete, ktorý sa skutočne čoraz väčšmi spája rozmanitými a mnohorakými vzájomnými komunikačnými, hospodárskymi, ekologickými i duchovnými vzťahmi Aké pozitíva či problémy prinášajú aktuálne vývinové trendy?
Svet bez spolupráce jednotlivcov, národov a štátov by bol odsúdený na zánik. To pochopili už politici po skončení prvej svetovej vojny, vrátane našich vtedajších osobností spoločenského, politického a kultúrneho života, keď sa začali klásť základy Spoločnosti národov. Môžeme byť hrdí, že pri tom sa aktívne zúčastňoval náš politik Š. Osuský. Ešte výraznejšie to však pochopili vodcovia štátov po skončení druhej svetovej vojny a porážke nacistického Nemecka. Svojím rozhodnutím založiť OSN a ďalšie medzinárodné organizácie, ktorých cieľom je zabezpečiť svetový mier a riešiť vhodným spôsobom vzniknuté konflikty tak, aby nedochádzalo k stratám na životoch. Či sa to však darí, je veľkým otáznikom.
Toto úsilie je živé a aktuálne aj dnes. OSN i Európska únia sú symbolom snahy nachádzať spoločné mierové a konštruktívne úsilia a vytvárať tak nový svet bez vojny, násilia, agresie, intolerancie. Nie som si však istý, či sa to v krátkom čase podarí dosiahnuť – konflikty v jednotlivých regiónoch našej planéty, autoritárske snahy získať čo najviac moci, územia, prírodných zdrojov a iných entít to dokazujú.
Preto je povinnosťou každého zodpovedného politika, ale aj radového občana presadzovať v konkrétnom živote myšlienky tolerancie, porozumenia, spolupráce, súdržnosti, aby sme energiu i úsilie vkladali do konštruktívnych – socialistickou terminológiou povedané – budovateľských aktov, a nie do prejavov intolerancie, násilia a agresivity. Myslím si, že výchova, vzdelávanie, šírenie pozitívnych hodnôt prostredníctvom dostupných komunikačných kanálov a kultúrno-vzdelávacích procesov je tou správnou cestou. Obávam sa však, že to nepochopia a neakceptujú tí, ktorých vnútornou hybnou silou nie je konštrukcia, ale deštrukcia, či už žijú medzi nami alebo vo vzdialenejších či menej vzdialených kútoch našej zemegule. Časť populácie našej planéty zrejme naďalej bude považovať surovosť za svoj celoživotný program.
Neviem poskytnúť účinný recept na riešenie tohto problému, veď si s ním nevedia poradiť ani tie najvýznamnejšie osobnosti tejto planéty. Každý extrém je škodlivý a nebezpečenstvo vyvolávajú všetci nositelia jedinej pravdy. Svet je viacrozmerný a multifunkčný, musia v ňom nájsť miesto väčšiny i menšiny, ľudia rozličných pletí i názorov, aby spoločne vytvárali lepšiu budúcnosť nás všetkých. Uvedomujem si, že tieto slová znejú ako fráza, ale skutočne treba za nimi hľadať jediné riešenie problémov nášho mnohorozmerného sveta.
● Neraz sa zdôrazňuje, že svetovú ekonomickú krízu spôsobila postupná či náhla strata mravných noriem, vnútornej korekcie konania, teda poruchy v rovine správania sa jednotlivcov i ustanovizní – jednoducho, keď ľudstvo opúšťa časom a skúsenosťami overené hodnoty. Môžete priblížiť svoj pohľad na načrtnuté okolnosti a objasniť vlastnú predstavu naznačujúcu východiská z doterajšej situácie – či už v bezprostrednom okolí, prípadne v národných i medzinárodných súradniciach?
Táto otázka je veľmi náročná a skôr by sa hodila pre nositeľov Nobelovej ceny za ekonomiku. Svetové hospodárstvo sa riadi istými zákonitosťami, vyplývajúcimi z bohatstva jednotlivých krajín, ale aj skupín obyvateľstva. Tie však majú často problém vysvetliť i naslovovzatí odborníci. Jedno je však isté – ani politika, ani ekonomika, ak majú priniesť pozitívne výsledky, nemôžu sa zaobísť bez morálky, bez mravných noriem. Ak by sa to aj stalo a nastal by ekonomický rast, bez uznávania nemateriálnych hodnôt nebude plnohodnotný a neprinesie komplexné uspokojenie obyvateľom planéty. Tí nepotrebujú len hmotné statky, ale aj slová pravdy, lásky a porozumenia, ktoré môžu nájsť v odkazoch najlepších mysliteľov sveta, vrátane našich, na ktorých môžeme byť dnes i zajtra právom hrdí.