České voľby a naša slovenská voľba

thumbnail

Spoločnosť a politika slovenských západných susedov sa menia. Voľby u bezprostredných susedov Slovenska, ale aj vzdialenejších v Nemecku ukázali, ako sa zásadne zmenila spoločnosť a možnosti politiky v globalizovanom kapitalizme a ako to priam ničí sociálnu demokraciu  aj v štátoch, kde má storočnú tradíciu. A zároveň posilňuje a dramaticky dopredu posúva národné konzervatívne sily a protestné strany. Česká politika pre nás do istej miery predstavuje ak nie spojené tak prepojené nádoby. Pre Slovensko je česká politika v tomto roku výročí a v tomto štádiu problémov ešte stále nereformovanej Európskej únie a posilňovania NATO aj kriticky nastavené zrkadlo.

SLOVENSKÁ STOPA

České prezidentské voľby koncom januára, v ktorých sa tesným výsledkom udržal v kresle doterajší prezident, niekdajší sociálny demokrat Miloš Zeman proti vyzývateľovi, bývalému predsedovi českej akadémie Jiřímu Drahošovi, obsahovali výraznú slovenskú stopu. Na veľkej ploche to pre RTVS v hlavných správach mal možnosť povedať priamo vyzývateľ Drahoš: jeho deklarovaným vzorom je slovenský prezident Kiska, lebo ukázal, že sa dá poraziť stranícky rutinér. Prezidenta Zemana označil pritom za predstaviteľa starého odchádzajúceho sveta politiky prepojenej o. i. s mafiou. To, že slovenský prezident je pre niekoho v Česku vzorom, nie je dôvod na uspokojenie. Je to presne naopak – výstraha. Je v tom zasa demonštrácia názorov  liberálnych elít len v inom vydaní. Stále náročnejšie spravovanie vecí verejných, zložitejšie vzťahy s celou bruselskou štruktúrou a rozkolísanou politikou veľkých európskych štátov, nesamozrejmé susedské vzťahy prakticky vo všetkých smeroch vyžadujúcich opatrnosť politiky a schopnosť diplomacie – to je pre isté kruhy aj na Slovensku len stranícke rutinérstvo. Je to nebezpečný trend, treba sa ho vyvarovať. Vidíme politiku opozície, ktorá je presvedčená, že tisícami maličkostí uštve aj vládneho slona. Grassalkovičov palác zasa  oceňuje ľudí, čo síce nemohli zabrániť vzniku slovenského demokratického štátu, ale urobili všetko pre to, aby ho ovládli. Vidíme exponentov bezbrehého liberalizmu a ničím neobmedzovaného kapitalizmu,  v ktorom sa má každý postarať o seba sám. Tí odrazu prefackávajú vládu, že ešte neusporiadala ten Augiášov chliev, ktorý tu sami zanechali...

KISKOVI MEDAILISTI

Na nedávnom stretnutí matičného historického odboru kmeňový autor Slovenských národných novín a Literárneho týždenníka politológ strednej generácie Roman Michelko kriticky poukázal na zlyhanie tzv. elít. Povedal, že rozkol VPN – hlavnej sily po roku 1989, nastal práve preto, že vedenie nebolo schopné a nechcelo ísť do exekutívy. Nemalo na to, a preto si našlo človeka, ktorý všetko vedel, ale ho chcelo  kontrolovať aj priamo direktívne riadiť.

Po štvrťstoročí dnes týchto ľudí vyznamenáva prezident Kiska najvyššími slovenskými vyznamenaniami bez toho, aby priniesli nové myšlienky. V januári 2018 nie sú nositeľmi nijakej hybnej idey, prospešnej štátu a jeho obyvateľom. Nič nové teraz nepriniesli. Iba nám pripomenuli, že od roku 1945 bolo VPN  (na rozdiel od „buržoázneho nacionalistu“ Husáka či Dubčeka a dubčekovcov) prvou garnitúrou, ktorá chcela s Havlovou Prahou splývať a nebola jej rovnocenným partnerom. Na rozdiel od Januára 1968, ktorý sa dá písať veľkým písmenom, lebo priniesol zásadnú zmenu, Kiskov január sa píše s malým písmenom, lebo priniesol politikárčenie. Demonštroval, čo by sme tu štvrť storočia mali, keby sa už vtedy po roku 1989 presadili dnes vyznamenávaní odporcovia slovenskej štátnosti. Bol by to monopol uznávania len vlastných, a to vo všetkom. To je politika týchto kruhov, ktorá neraz pripomína minulé, ako keby sa dalo žiť z konfrontácie, ako keby platil duch hesla, kto nejde s nami, ide proti nám – teda hesla, ktoré tu naposledy určovalo politiku v päťdesiatych rokoch, v rokoch stalinizmu. 

■ SUSEDSKÉ ZRKADLO

V českom volebnom zrkadle vidíme aj nebezpečnosť opätovného úsilia liberálnych elít povýšenecky sa stavať k tzv. straníckym rutinérom. V Česku vidíme to, ako to prispieva k rozdeleniu spoločnosti, k rozkolu národa. Pre Slovensko je poučné, že dnes nie je vláčené českou nevyrovnanou spoločnosťou a nevyrovnanými pomermi, ale môže si slobodne vybrať, v čom bude a v čom nebude podporovať Zemana. Dnes je nepredstaviteľné, žeby sme boli voliči v jednom štáte, v jednej federácii, kde politik môže v roku 2018 visieť na šnúrkach gatí či už protestnej strany Pirátov, prispôsobivých nostalgikov komunistickej strany či európsky neprijateľných okamurovcov.

Je však jeden preveľký otáznik. Analytici českých volieb sa budú zaoberať tým, ako prezident Zeman potreboval na zvolenie hlasy masy voličov hnutia ANO Andreja Babiša, ale teraz po zvolení sa karta obrátila a predseda vlády Babiš potrebuje  prezidenta Zemana, aby sa udržal v pozícii, že bude zostavovať vládu. Tá politická hra, to politické divadlo, čo obaja predvádzajú už dlhé týždne, je taká česky pozoruhodná hra nervov, že znovu vidíme výhodu, že slovenská politická scéna si môže slobodne vybrať, koho a čo v Česku podporí a nemusí splývať s českou politikou, ako to bolo vždy v krízach počas celého XX. storočia.

VLÁDNE VÁŽKY

Nezodpovedaná však zostáva otázka, čo reprezentuje masová podpora pre ANO Andreja Babiša, taká masová, že ju potreboval v prezidentských voľbách Miloš Zeman, a taká jednoznačná, že ANO nástojí na Babišovi ako predsedovi vlády. Čo ak na rozdiel od iných strán to nie sú hlasy protestu, ale, naopak, nádejania sa, že miliardárov cieľ nie je moc, ale úsilie usporiadať veci.

Česko je politicky nevyrovnané, neusporiadané, rozložené  – tým je varovaním pre celú slovenskú politickú scénu. Masová podpora voličov pre hnutie ANO môže byť aj vyvolaná dôverou či nádejou voliča, že štát sa dá racionálne riadiť ako firma. Teda že toto Babišovo heslo je výrazom nádeje, že sa to dá, a zároveň výrazom straty dôvery ku  klasických ľavicovým stranám, ako sú česká sociálna demokracia alebo napokon aj – na rozdiel od Slovenska ˗ trvalo parlamentná komunistická strana. Babiš je z iného cesta ako maďarský Orbán či rakúsky Kurz alebo poľský Kaczynski, ale z akého cesta je jeho volič? Odpoveď na túto otázku môže meniť pomery v strednej Európe.

České voľby nastavili zrkadlo aj slovenským médiám. Najkritickejšie na to poukázal vo svojom blogu profesionál Štefan Nižňanský. Pre moderátora môže byť efektné stáť pred panorámou pražského hradu, Hradčian a tvrdiť, že voľby ukážu, či sa pohnú smerom na Východ alebo Západ, ale až také negatívne hodnotenie názorov prezidenta na Európsku úniu a hlasnej kritiky protiruských sankcií nezodpovedá realite. Hradčany si len zachovali a rozšírili priestor na vlastný názor a postup v oblastiach, kde Európska únia nerovnovážne zastáva záujmy všetkých členských štátov a EÚ ako celku. Slovenské verejnoprávne médiá by nemali byť súčasťou ostrej vlny negatívneho hodnotenia prezidenta Zemana. Mali by sme vidieť, že presadzuje nevyhnutnú reformu Európskej únie tak, aby sa na nadnárodnej úrovni neriešili záležitosti, o ktorých majú rozhodovať členské štáty.

Viac aj v článku Český prezident si kopol...  alebo aj  Prečo vyhral Zeman? 

Dušan D. KERNÝ – Karikatúry: Ľubomír KOTRHA