Dôvera občanov k politikom je na bode mrazu

thumbnail

ESEJ

Historik Anton HRNKO o všeobecnom úpadku politických mravov. V posledných rokoch nielen u nás, ale i v celej Európe mimoriadne klesla dôvera k politickým stranám. Nečudo, veď na politickú scénu sa stále viac a viac dostávajú rôzne obskúrne figúrky, ktoré by mali skôr zapĺňať scény v kabaretoch, ako sedieť v poslaneckých laviciach. B. Grillo v Taliansku, N. Farage vo Veľkej Británii, T. Okamura v Česku, ale aj I. Matovič na Slovensku v parlamentných poslaneckých laviciach sú viditeľnými príznakmi krízy politických strán a s tým spojenou krízou politického systému západoeurópskych štátov.

Problém spočíva v tom, že tradičné politické strany strácajú svoju ideologickú podstatu a často sa menia na spoločenstvá vzájomne spriahnutých politikov a oligarchov, ktorých jediným cieľom je využitie času, keď sa dostanú k moci, na „stopenie“ čo najväčšieho množstva prostriedkov štátu na vlastné obohatenie bez ohľadu na národné a štátne záujmy. Starodávne „po nás potopa“ ‒ ako by sa stalo heslom súčasnosti a politik sa stáva stále viac a viac nadávkou, nie označením človeka, ktorý sa má starať o blaho „polis“, teda obce a občanov.

■ AKO VAJCE VAJCU

Na Slovensku je tento všeobecný úpadok politických „mravov“ spojený už viac ako dvadsaťročným sústavným zánikom niekedy mocných politických strán a vznikaním nových s veľkohubými sľubmi a ešte s veľkolepejším programami sľubujúcimi „dvojnásobné platy“, „čisté ruky“, „richtárske zmluvy“ atď., atď.... Po krátkom čase sa však zvyčajne ukáže, že sľuby „nových, nezaťažených“ politikov slúžia len na jednu vec ‒ majú zbaviť menej známych politikov existujúcich strán zodpovednosti za zlyhania svojich materských strán a ich viditeľných vodcov. Pre sponzorov z pozadia, ktorí obyčajne stoja za zlyhaniami politických strán pri vláde a ktorí ich svojou nenásytnou pažravosťou doviedli k morálnemu krachu, títo „noví, nezaťažení“ politici zabezpečujú kontinuitu možnosti obohacovania sa na úkor celku. Preto sa ani nemožno čudovať, že osud „nových, nezaťažených“ politických strán sa ako vajce vajcu podobá tým predchádzajúcim, medzičasom skrachovaným politickým subjektom. Nemôže byť totiž iný, lebo za ich vznikom sú stále tí istí a tí sami pažraví oligarchovia. Najprv stáli za Mečiarom, potom za Dzurindom, včera vytvorili „tretiu cestu“ a dnes už pchajú svoje prostriedky do rôznych „sietí“ a podobných podivuhodných projektov. V tejto spleti občan stráca prehľad o politickej scéne a či už z trucu, alebo z nedostatku uvedomenia si svojej vlastnej zodpovednosti za budúcnosť národa a štátu volí oných komediantov, spomenutých na začiatku.

■ NEZASTUPITEĽNÁ ÚLOHA

Je však kríza politických strán signálom toho, že klasické politické strany v našom politickom systéme dohrali svoju úlohu, a teda treba hľadať nové formy politickej organizácie spoločnosti? Myslím si, že odpoveď na túto otázku je jednoznačná. Tak ako demokracia je zlý systém spravovania vecí verejných, ale  ľudstvo doteraz nevynašlo nič dokonalejšie, aj úloha politických strán v demokratickej spoločnosti je nezastupiteľná. Bez existencie politických strán nie je možné si predstaviť fungujúci štát založený na demokratických princípoch, na slobodnej, rovnej a priamej voľbe reprezentantov ľudu, ktorí budú ľud schopní nielen reprezentovať, ale aj spravovať krajinu v jeho mene. Politik vo funkcii totiž nie je solitér, osamotený bežec, ktorý prevzatím funkcie v štátnej správe získa všetky potrebné danosti a môže okamžite bez všetkého plnohodnotne plniť úlohy pri správe veci verejných. Politik je na vrchole pyramídy, ktorú predstavuje množstvo iných ľudí tvoriacich jeho odborné zázemie. A práve v tomto odbornom zázemí vznikajú politické programy a po prevzatí moci sa vytvára tím, ktorý je schopný daný program rozpracovať a následne uskutočňovať.  Bez odborného zázemia nemôže nijaký politik vo funkcii urobiť hocičo prospešné pre svoju „polis“. Keďže nikto nie je schopný vybudovať si svoj vlastný odborný tím, musí sa spojiť s ostatnými rovnako rozmýšľajúcimi ľuďmi s podobnými cieľmi a záujmami, a tak vzniká záujmové združenie ľudí s cieľom naplniť určitý spoločenský program, ktorému sa v našich končinách hovorí politická strana. Práve z tohto dôvodu nemožno riadiť modernú pluralitnú spoločnosť bez politických strán. A opačne, bez existencie stabilných a pevných politických strán nemožno dosiahnuť v spoločnosti ani dlhodobú stabilitu a ani dlhodobú prosperitu.

■ ZABEZPEČENIE PREŽITIA

Ako však zabezpečiť pevnosť a trvácnosť slovenských politických strán, aby svojím sústavným vznikaním a zanikaním nedestabilizovali slovenský politický život, a tým nespomaľovali celospoločenský pokrok a prosperitu? Ak sa pozrieme na históriu ponovembrových slovenských politických strán, zistíme, že len málo z nich malo nejakú pevnú, stabilnú ideologickú základňu. Obyčajne to boli združenia s jednorozmerným programom, ako napríklad vytvorenie národnej „kapitálotvornej vrstvy“ s cieľom čo najskôr previesť drobné a stredné štátne vlastníctvo do súkromných, zväčša s politikmi spriaznených rúk (HZDS); rýchle integrovanie SR do euroatlantických štruktúr, za čím sa skrývalo aj vyvlastnenie slovenských strategických podnikov zahraničným kapitálom (DÚ, SDKÚ, ANO, SOP); priživenie sa pri bohatom stole, kým sa ešte dá (SaS, OĽaNO), a pod. Obyčajne, napriek veľkým sľubom v čase zrodu, v ich politickej praxi chýbal slovenský občan a riešenie jeho problémov. Tieto strany trpeli a trpia nedostatkom akejkoľvek ideológie a po splnení osobných alebo skupinových záujmov zanikli alebo zaniknú. Okrem iného je pre ne príznačná silná postava v čele, vodca, ktorý ‒ kým strana plní svoj cieľ – nahrádza ideológiu a zakrýva ideovú prázdnotu. Keď strana svoju „historickú“ úlohu splní, na diskreditovaného vodcu sa zvalí všetka zodpovednosť a jeho prepad na politickom javisku zároveň znamená aj zánik strany. Menšie, často obskúrne postavičky z jeho okolia medzičasom založia nové politické subjekty, ktoré sa ostro dištancujú od predchádzajúcich skrachovancov a „teátro“ môže pokračovať.

VÝZNAM PROGRAMU

Jedinou alternatívou k týmto „spoločenstvám na jedno použitie“ nie je ich trvalé zakladanie a hľadanie nových „vodcov“, ktorí budú plátať nedostatok myšlienky, ale strany založené na ideológii. Pretože len ony sú schopné nielen postaviť pred spoločnosť konzistentný, dlhodobý program, ale sú schopné prežiť pády svojich vodcov a niesť za ich poklesky trvalú zodpovednosť, čo je nevyhnutný predpoklad skutočného očistného procesu v politickom živote. Ťažko si totiž možno predstaviť, že noví vodcovia budú ochotní v rôznych „sieťach“ a „novách“ niesť politickú zodpovednosť za svoje poklesky v strane, v ktorej dlhé roky boli vo vedúcich postoch a ktorú z nejasných dôvodov opustili.

HrnkoZ relevantných slovenských politických strán patria medzi ideologické strany najmä Kresťansko-demokratické hnutie, hodnotovo ukotvené v kresťanských politických teóriách, Slovenská národná strana, ktorá sa opiera o národnú myšlienku, a Strana maďarskej komunity, ktorej základnou myšlienkou je menšinové národovectvo a pravdepodobne aj kus skrytej iredenty. Tieto strany dokázali prežiť viacnásobné výmeny svojich vedúcich predstaviteľov, nesú za predchádzajúcu politickú činnosť zodpovednosť a platia za ňu popularitou, dokonca i dočasnou stratou postavenia parlamentnej strany. Či medzi ideologické strany patrí aj Smer-Sociálna demokracia, ukáže až ďalší vývin, lebo strana sa síce v rétorickej rovine hlási k veľmi silnej myšlienke sociálnej spravodlivosti, lenže nie je jasné, či táto hodnotová orientácia je skutočnou nosnou myšlienkou, ktorá spája jej členstvo a funkcionárov, a či bude schopná prežiť napríklad odchod svojho vodcu.

■ PERSPEKTÍVA SLOVENSKA

Pre Slovensko do budúcnosti  by bolo mimoriadne dôležité, aby sa Smer-SD potvrdil ako jasne ideovo vyhranená politická strana. Mohol by sa tak stať kostrou budovania politickej stability, založenej na kontinuite politickej moci. Keď kresťanskí demokrati prestanú rozmýšľať, s kým pôjdu a s kým nepôjdu  do koalície, a začnú rozmýšľať o tom, čím by mohli byť prospešní pre Slovensko a čo by mohli pre Slovensko urobiť, majú otvorenú cestu na získanie pozície na slovenskej politickej scéne, o ktorej snívajú od svojho založenia. Zatiaľ im to však nehrozí, lebo od roku 1990 vždy, keď sa mali zásadne rozhodnúť, rozhodli sa nesprávne. Hádam sa budúce vedenie poučí?!

Medzi týmito dvomi veľkými ideologickými blokmi (kresťanskodemokratická pravica a sociálnodemokratická ľavica) v Európe pôsobia politické sily, ktoré pomáhajú obrusovať ideové protiklady a dokážu vytvárať spoločenskú rovnováhu. V európskych pomeroch sú to najmä liberáli a národovci. Liberálna politika nemá v slovenských pomeroch dobrý zvuk, lebo v minulosti bola spojená s politickými silami, ktoré sa usilovali slovenský národ zniesť zo  zemského povrchu. Tak veľkomaďarská myšlienka Uhorska ako jednotného, etnicky maďarského štátu, ako aj myšlienka etnického čechoslovakizmu, neuznávajúca osobitný slovenský národ, boli spojené s liberalizmom. Aj dnešný kozmopolitný globalizmus, ktorý sa snaží formou multikulturalizmu oslabiť etablované európske národy, je takisto spojený s liberalizmom. A slovenské politické sily, ktoré sa verbálne hlásia k liberalizmu, určitým spôsobom nadväzujú na maďarónstvo a čechoslováctvo svojich „liberálnych“ predchodcov. Len si spomeňme, ako sa niektorým príslušníkom vlády jednej panej priečilo vyslovovať meno našej vlasti v jeho oficiálnej podobe a nahradzovali ho spojením „táto krajina“. Preto liberalizmus ako myšlienka, ktorej sa zmocnili najmä kozmopolitné zložky slovenskej spoločnosti, ani v dnešnej podobe nie je alternatívou pre Slovenskú republiku ako silný európsky národný štát. Tou alternatívou je jedine národovectvo, ktoré má v slovenských pomeroch dlhodobú tradíciu, a bolo i zostáva jedinou alternatívou stredovej politiky tak pre Slovenskú republiku, ako aj pre koncepciu zjednotenej Európy ako Európy suverénnych národov.

Anton HRNKO – Foto: SNN

 Autor je podpredseda SNS a aktívny člen Matice slovenskej.



Pridaj komentár