Poctivý svedok zrodu republiky a národných novín

thumbnail

Novinár a spisovateľ Peter ŠTERELINGER – muž z galérie tých, čo lámali ľady strachu. Jeden z troch zakladateľov tohto matičného týždenníka je novinár a spisovateľ, rodák z Martina Peter ŠTRELINGER (*1946). Je posledným žijúcim z hviezdnej trojice – chcelo by sa mi povedať triumvirátu – Kaliský, Machala, Štrelinger. To, čo táto trojica vykonala a ako udávala tón a smer v čase, keď bolo treba doslova lámať ľady strachu, je pozoruhodné. Preto ho aj Roman Kaliský nazval pánom novinárom. V minulých dvoch rokoch si tento pán, pán naozaj, veď je potomok rodu, ktorý do šľachtického stavu povýšila Mária Terézia, vydal svedectvo o sebe v troch knihách: Zlatá voda, Salakúzy, druhé necenzurované vydanie, a strhujúcu bilanciu troch desaťročí Jedenásť povrazov. Tridsať zreteľne čitateľných rokov života jedného slovenského autora...

  • Dovoľ mi začať osobne, lebo to nás posunie do roku 1987 a 1988 – teda do času, keď sa väčšina slovenských spisovateľov zadúšala nadšením nad prvým skutočne európskym kongresom v Budmericiach a ty si chcel vyhlásiť protestnú hladovku, nevyčkával si na november 1989......

Je to drobný príbeh, ale je súčasťou mojich donovembrových pätnásťročných skúseností, v ktorých som spoznal všetkých slovenských spisovateľov a spisovateľov na Slovensku a videl som, že slovenská literatúra ako celok nekolaborovala. Napísal som vtedy, v onom roku 1987, že či mám na protest vyhlásiť hladovku pred budmerickým kaštieľom, vtedy Domovom slovenských spisovateľov, ale bolo to po mojich prvých „skúsenostiach“ s ŠTB, keď ma zbili, dokopali v strede Bratislavy, bolo to po tom, čo som napísal do denníka Pravda kritický článok. Vyhľadávali ma redaktori z Hlasu Ameriky a BBC po vyjdení románu Salakúzy, čo mi u nich urobilo meno akoby nepodkupného kritického autora, varovali ma a narýchlo v noci som odcestoval do Ľubochne a skrýval sa v chatke vo Veľkej Fatre...

  • V roku 2016 si vydal Zlatú vodu, tam to je, tam sa to čitateľ dozvie. Ako si spomínaš na január 1988?

Iste máš na mysli pohreb Lídy Pátkovej-Clementisovej, niekdajšej členky Slovenského národného divadla, ktorá zomrela vo veku sedemdesiatsedem rokov. Bola to – ako v mnohých, premnohých veciach potom, snaha Drahoša Machalu, aby som na pohreb do Prahy cestoval ako autor divadelnej hry Hádička o popravenom Clementisovi, zakázanej priamo od Ľ. Pézlara, vtedy ešte mocného ideologického tajomníka mocenskej štátostrany. Ako jediní slovenskí spisovatelia (zabudol si v otázke, spomenúť, že si s nami v Prahe tiež bol), ako jediní Slováci sme boli na pohrebe a vyslovili sústrasť jej bratovi pánovi Janovi Pátkovi a priznám sa, hľadali sme a našli veniec prezidenta republiky  Gustáva Husáka. Aj v tom všetkom už bolo vidno rozdiel medzi Prahou a Slovenskom.

  • Nemôžeme obísť fakt, že si v polovici sedemdesiatych rokov poskytol meno vtedy zakázanému matičiarovi Tomášovi Winklerovi...

V Matici som sa stretol s plejádou ľudí, ktorí sa zapísali do dejín slovenskej kultúry a literatúry a boli prenasledovaní za postoje v roku 1968. Pravda, v roku 1975 som z Matice slovenskej musel odísť aj ja, ale vďaka rodákovi Liptákovi Andrejovi Plávkovi som dostal miesto referenta vo zväze spisovateľov, kniha vyšla len pod mojím menom, až po roku 1989 sme verejne priznali to, čo zasvätení vedeli už vtedy, dnes si to azda nevieme ani predstaviť, že z literatúry sa dalo žiť, veď kniha mala náklad pätnásťtisíc kusov, honorár presahoval sedemdesiattisíc korún, to bol takmer dvojročný plat referenta! Polovicu som, samozrejme, dal Tomášovi. Išlo o dvojdielnu knihu biografických noviel Kto proti osudu. Reedícia knihy už pod oboma menami vyšla vo Vydavateľstve MS v roku 2014. A stále  si ju možno kúpiť...

  • Nedávno ti vyšla opäť v Matici kniha Jedenásť povrazov. Vidíme, ako si v roku 1991 obsiahol národný pohyb až po vznik SR: od eseje o pohrebe Hviezdoslava cez reportáž z rozhárajúcej sa vojny v Juhoslávii až po Vianoce na Krahuliach, čo založilo tradíciu vatier v symbolickom strede Európy...

Boli sme, lebo sa to týka aj Drahoša Machalu, nabití energiou, jednak doba predkladala nové výzvy,  jednak – ako povedal Machala – mali sme to hlavné: malé, ale predsa len naše matičné noviny. Noviny – priestor, to sme potrebovali. Esej o Hviezdoslavovi je azda symbolom, koľko toho treba v nových podmienkach povedať o slovenskej literatúre. Pokiaľ ide o reportážnu cestu do rozhárajúcej sa vojny v Juhoslávii, federálne médiá – ešte bol čs. štát – nepotrebovali ukazovať, ako sa Slovinci a Chorváti usilujú o samostatnosť. Boli sme matičné Slovenské národné noviny ak nie jediné tak prvé periodikum, ktoré zaznamenalo začiatok vojny v Juhoslávii. Na miestach bojov, kde sme boli my – Machala, Svetlana Homolová s fotoaparátom a ja – nebol nijaký iný český či slovenský novinár. STV nám vtedy odmietla odvysielať dokument, autentické svedectvo, ktoré sme priniesli. Treba povedať, a to som vedel od Slovinca – slovakistu prof. Andreja Rozmana, že za projektom slovinskej nezávislosti, za slovinským heslom Zabudnite na federál, teda ten belehradský, „jugošský“, stáli slovinskí spisovatelia. Už niekoľko rokov predtým mali dokonca názov pre svoju novú očakávanú menu – lipa. Reportáž, to musím zdôrazniť, sme napísali spolu s Drahošom Machalom, je mi ľúto, že som ho naposledy oslovil „bratku“ pri poslednej rozlúčke vo Veľkom evanjelickom kostole na Panenskej a dnes spočíva na Národnom cintoríne v Martine.

A pokiaľ ide o stred Európy, bola to vlastne vzbura proti táraninám o bájnom vstupe do Európy, vzniklo Posolstvo pokoja a mieru vyslovené pri Kostole sv. Jána aj ako rázne popretie propagandy o našom nacionalizme či separatizme. Lenže STV nám dala iba niekoľko sekúnd. Veď aj preto vznikol Klub za pravdivý obraz Slovenska... Myslím si, že aj dnes to stojí za reč, za skúmanie, keď už toho vieme veľa o propagande. Veď už vtedy používali proti legitímnemu slovenskému úsiliu to, čo sa dnes volá fake news či čierna propaganda. Nám išlo o formovanie sebavedomia práve tak národného ako občianskeho a, samozrejme, aj politického sebavedomia. Myslím si, že aj dnes jasne vidno, aké je v Európe dôležité sebavedomie. A ako dnes chýba oná vlna zdvihnutej slovenskej energie tých čias, v ktorých sme boli vedno s Drahošom Machalom svedkami a azda aj aktérmi, ktorí veci pohli. Som rád, že som bol pri tom....

  • Nebol si však sám, z mnohých mien však čnie jedno – Roman Kaliský; píšeš o tom vo svojej najnovšej  knihe Jedenásť povrazov. Je o to pozoruhodnejšia, že uvádzaš v nej doteraz nikdy nezverejnený rozhovor s všehovoriacim názvom Ako vznikala Slovenská republika....

Je to bilancia, ktorú sme urobili vlastne s Drahošom Machalom o redakcii, ktorej som bol prvý a zo začiatku jediný redaktor, o premene Matice slovenskej, o vzniku  vplyvného umeleckého odboru Matice slovenskej, o udalostiach, ktoré viedli k ústavnému zániku federácie a k legálnemu a legitímnemu vzniku Slovenskej republiky. A menovite o ľuďoch, ktorí boli pri tom. A o nezastupiteľnom Romanovi Kaliskom – bol so svojimi skúsenosťami nielen nesmiernym prínosom pre noviny, bola to nielen známa osobnosť, ale človek s autoritou v národe a spoločnosti a Slovenské národné noviny boli platformou iniciatív, ktoré smerovali k prípadnému vzniku samostatného štátu. Machala so mnou bol nepochybne motorom mnohého z toho pohybu. Roman Kaliský však vedel, kam smeruje dejinný pohyb, a vedel, ako blízko môže byť zdar od nezdaru, úspech od neúspechu. Roman bol pri všetkom, či už išlo o občiansku iniciatívu Za zvrchovanosť, alebo keď vyhlásil, že sa treba rozísť s vierolomným partnerom. Bolo v tom echo inej dejinnej formulácie o tom, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo – a Kaliský  tak ako kedysi Hlinka vo svojich prejavoch v oných rýchlych rokoch vedel presne pomenovať situáciu a to, čo treba robiť. Bola v tom skúsenosť človeka, ktorý od svojich povstaleckých rokov, teda od roku 1944, sledoval zväčša zblízka politiku a jej zvraty a už podľa prvých náznakov vedel rozoznať, čo nastane, čo treba urobiť, potreby prítomnej chvíle, vedel, že budúcnosť Slovenska potrebuje, aby stála na vlastnom pôvodnom fundamente, že ak chcete mať budúcnosť, musíte mať jasno o svojom pôvode práve tak ako jedinec, ako aj národ – najmä národ, ktorý chce vytvoriť pevné základy na ďalší pokus vytvoriť si štát. Kaliský vedel, čo to znamená, a vedel z toho urobiť pre nás a pre veľa ľudí pochopiteľnú a presvedčivú záležitosť. Na rozdiel od nás poznal podhubie Bratislavy, rôznofarebnosť životopisov mnohých aktérov udalostí z posledného polstoročia, z niekoľkých historických zdvihov po roku 1945, ktorých hlavní aktéri, svedkovia žili, neraz boli Kaliského rovesníkmi. Veľmi dobre vedel aj to, že nielenže nemožno splývať s Prahou, teda s pražskou politikou, vedel, prečo to neprinesie spravodlivé pomery, spravodlivú spoločnosť. A to mu prinieslo tú kľúčovú schopnosť, ktorú mnohí nemali ani vtedy a nemajú ani dnes – schopnosť odmietnuť nevýhodné kompromisy, a najmä mal schopnosť rozoznať situácie a ľudí v zlomových situáciách. V tom hektickom, ale zároveň činorodom čase v roku 1992, v čase vzniku Kongresu slovenskej inteligencie, ktorý zásadne ovplyvnil verejnosť pred voľbami v júni 1992, bol Roman kľúčovou postavou, okrem iného práve kvôli nemu sa vtedy pripojil aj Vladimír Mináč.

  • S Drahoslavom Machalom ste sa tiež stali otcami myšlienky, aby keď SNR prijme Deklaráciu o zvrchovanosti verejnosť netradične prejavila svoju radosť...
S nebohým D. Machalom (vľavo) a J. Smolcom.

Áno, Machala navrhoval, aby sa zvonilo v kostoloch, niekde sa to podarilo, inde nie. Ja som navrhol vatry zvrchovanosti a tie sa udržali dodnes a dnes musím povedať, že projekt Vatry zvrchovanosti som ako autor s podpismi Jána Smolca a Romana Kaliského uložil do LITY ako autorsky chránený, aby si ho neprivlastnil a neskomercionalizoval niekto iný, lebo aj také pokusy v rámci nášho prvotnopospolného kapitalizmu boli...

  • A tým by sme sa mohli dostať k súčasnosti. Čo najmä očakávaš od Matice a od matičných novín a čo od slovenskej politiky?

Matica stratila vo verejnosti svoj kredit vďaka neslávnemu obdobiu „podnikateľských aktivít“ vedenia za predsedu Jozefa Markuša. Povedal som to veľmi mierne, lebo zbierka na Národný poklad (na tej iniciatíve v roku 1993, teda po vzniku štátu, som sa aj ja aktívne podieľal), ktorá mala pomôcť Slovensku, slovenskej kultúre a spoločnosti, sa jednoducho „vyparila“; neslávne skončil investičný Matičný fond aj podnikateľské družstvo Slovenské investície. A tým bola vážne naštrbená dôvera Slovákov k Matici slovenskej. Teda želám si, aby Matica opäť získala stratenú dôveru, o to by sa malo usilovať aj nové vedenie po valnom zhromaždení. Slováci sa vždy obracali na Maticu s vierou pre jej morálnu silu a národné presvedčenie. A čo sa týka Slovenských národných novín, v ktorých som strávil ako redaktor najkrajšie chvíle svojho života, tým želám najmä nadšenie, výborné články, rozhovory a komentáre. A na to treba oduševnených ľudí. Pretože pre Maticu pracovať (a to sa týka aj novín) dokážu iba tí, čo to robia najmä z presvedčenia. Verím, že namiesto našej „starej gardy“ sa objavia noví autori, ktorí budú pokračovať v našej ceste. Tým však, samozrejme, nestrácam presvedčenie, že ešte chvíľu budeme aj my vládať písať do SNN pre tých, čo nás, dúfam, radi čítajú. Od slovenskej politiky očakávam, že bude v prvom rade brániť naše národné slovenské záujmy. Teda nehnať sa silou-mocou kdesi do jadra EÚ, aby sme neboli len akísi „prisluhovači“ veľmocí. A tým strácame naše právo na vlastnú identitu, zvrchovanosť, slobodu. Teda nebyť poslušnými pritakávačmi pre úradníkov EÚ. Chráňme si náš štát, aby nám ho nevyplienili cudzí.  Aby sa na Slovensku dobre cítili najmä tí, čo sa tu narodili.

   Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: Emil SEMANCO