Ukazuje sa, že najnebezpečnejšou politickou stratégiou v našom geopolitickom priestore je hrať sa na „pána čistého“. Ľudia vo všeobecnosti dosť nadštandardne akceptujú politikom ich morálne prehrešky dôvodiac, že aj tak sú všetci rovnakí. Ak podvádzajú s mierou a podarí sa im vyhnúť excesom typu Gorila (Dzurinda, Mikloš) alebo to nerobia tak hrubozrnne ako Slota, v pohode politicky prežijú. Je však veľký problém, ak si niekto postaví svoju politickú agendu na úplne novej politickej kultúre, čistote, transparentnosti, a nakoniec koná rovnako ako starí harcovníci, voči ktorým sa programovo vymedzoval.
Radoslav Procházka mal veľmi dobrý nástup. Dokázal značnú časť predovšetkým pravicovej verejnosti presvedčiť, že prichádza nový moderný politik nezviazaný s tou špinou, ktorá za tie desiatky rokov zaprasila (dovolím si povedať) väčšinu politického priestoru. Ako nová tvár v politike jej vdýchol nový duch: deklaroval zmenu politického štýlu, hlásil sa do služby verejnosti (mimochodom toto heslo odkopíroval od Karla Schwarzenberga), nadovšetko si však do svojho politického štítu vtlačil ako top rozlišovací znak čistotu a transparentnosť. Ako sa veľmi skoro ukázalo, všetko to boli len rečičky na uchlácholenie naivných slovenských voličov.
V tejto súvislosti ma však ani tak neprekvapuje jeho zlyhanie ‒ od politikov mám skutočne len veľmi nízke očakávania, skôr ma prekvapilo, ako nezvládol „politický krízový manažment“ po tom, ako bol jeho podvod odhalený. Podstata jeho kauzy totiž nespočíva v tom, že chcel ušetriť nejakých sedemnásťtisíc eur na DPH, ale v tom, že zavádzal (rozumej klamal) pri výške nákladov na svoju prezidentskú kampaň. Inak povedané, verejne deklarovaná suma približne dvestopäťdesiattisíc eur vyvolávala u expertov na politický marketing akurát tak ironický úškrn. Podľa nich jeho kampaň stála okolo sedemstotisíc eur, Matovičove nahrávky zase jasne deklarujú, že to bolo vyše päťstotisíc eur. A v tom je práve problém. Politik, ktorý svoju politickú stratégiu založil na nezávislosti od veľkých sponzorov a rôznych finančných či lobistických skupín, zrazu nepriznal približne polovicu svojich nákladov na kampaň. Z tohto pohľadu navážanie sa do Fica ako rukojemníka podobných skupín pôsobí ako trápna fraška.
Jeho výhoda vystupovať v politických debatách ako morálna autorita sa skončila. Ukazuje sa, že toto nečakal, a to udivuje ešte viac. Človek skutočne žasne nad politickou naivitou niektorých politických lídrov, ktorí tak ľahkovážne hazardujú so svojím menom vediac, že tvár, ktorú prezentujú verejnosti, je falošná. Možnože si Procházka skutočne myslel, že túto kauzu ustojí len pre ohromné sebavedomie a hrošiu kožu. Doteraz to tak možno aj bolo a asi by mu to prešlo i teraz nebyť politického fenoménu menom Matovič. Tým nechcem nijako glorifikovať jeho politický štýl, ale tak ako slovenskú politiku zmenila kauza Gorila, zmení ju asi aj kauza odpočúvania sa politikmi navzájom. Po tom, čo sa stalo, si každý politik dá oveľa väčší pozor ako dosiaľ a minimálne Matoviča nebude navádzať na nekalé úmysly.
Na záver ostáva otázka, ako sa táto kauza dotkne jeho politického projektu ‒ strany Sieť. Ak by niekto očakával, že nastane strmý pád jej preferencií, obávam sa, že bude sklamaný. Pravicový volič totiž nemá veľmi na výber, a to ani programovo, ani personálne. Procházka stratil „morálnu dividendu“, ale rozhodne táto kauza nemusí znamenať jeho politický koniec. Ako som už predtým spomínal, slovenský volič nekladie na svojich politikov veľké nároky. Stačí mu len, že dokáže dočasne vytvárať ilúziu, že je aspoň v niečom lepší (morálne postoje to nevyhnutne nemusia byť) než ostatné politické panoptikum. Pre budúcnosť Radoslava Procházku súčasná kauza tak znamená jediné ‒ zaradí sa do šíku súčasných politikov ako jeden z nich. Ostane mu bonus nového, možno zaujímavého a rétorický zdatného politika, ale argument, že morálne je nad úrovňou slovenského politického priemeru, definitívne stratil.
Roman MICHELKO