Ako sa niekedy hovorilo, človek je u nás vždy na poslednom mieste. Daj, daj, daj ‒ pýta vláda, aby zalepila diery v rozpočte. Daj, daj, daj ‒ pýtajú mestá a obce. Pýta sociálka, pýta zdravotníctvo. Pýta školstvo. Pýta polícia a armáda. Pýtajú železnice. Konsolidačný balíček, hroziace emisné povolenky pre domácnosti, nové dane.
Pod dojmom toho, že Slovensko viditeľne kvári nedostatok peňazí na každom poste, od vlády po posledného bezdomovca či pohorelca v osade, myslíme si, že sa máme najhoršie na svete. Že naša vláda sa chystá nás zdrať až na kožu. Nie, nemáme sa najhoršie. Pozrime sa o pár kilometrov za naše hranice.
Bez ostychu sa diplomati v OSN hádajú, či v Gaze je genocída, alebo len vojna a hladomor. Vojna medzi Židmi a časťou Palestíncov síce nevyhlásená, ale skutočná. Desaťtisíce mŕtvych. Medzi nimi nevinné deti, ktoré nedostali príležitosť žiť. Ranení a chorí bez lekárskej pomoci. Státisíce ľudí na úteku zo svojich domovov. Keď sa vrátia, budú si môcť pozrieť iba kopy sutín. To isté na Ukrajine. Bojové akcie na miestach dedín a miest, kde kedysi stáli rodinné domy, fabriky, lesy, úrodné záhrady a polia.
Kde sa kedysi rôzne národnosti a konfesie medzi sebou ženili, navštevovali sa, mali spoločnú pestrú kultúru, školstvo a vedu. Kde sa rozprávali príbuznými slovanskými jazykmi a rozumeli sa bez prekladača Google a tlmočníkov. Teraz? Zničené elektrárne, zničené zásobníky plynu a pohonných hmôt, zničená infraštruktúra, cesty, železnice, prístavy. Ide zima.
Keď sa pozrieme na naše Slovensko z pohľadu týchto postihnutých ľudí v Palestíne, Ukrajine, Afrike, máme tu raj na zemi. Máme sociálny systém, ktorý dá aspoň najesť aj najchudobnejším, postará sa o penzie pre starých a invalidov, v ktorom ako-tak funguje zdravotníctvo, školstvo, má fungujúcu energetickú sústavu. Nič nie je dokonalé, ani náš raj.
Vaše problémy na naše hlavy ‒ môžu si ľudia v postihnutých oblastiach povedať. Lenže netreba zabúdať, že aj u nich niekedy bol raj na zemi. Možno trochu chudobnejší raj než ten náš, ale bol tam pokoj. Dostatok jedla, cez zimu teplo, deti v školách, dospelí v práci. Nad hlavami im nelietali drony s výbušnými náložami, ale holubice mieru.
Nezabudnime však, že paralely príčin terajších zúriacich vojnových konfliktov s nedávnou minulosťou Slovenska sú viditeľné. Národnostné konflikty? Mali sme. Maďari za Dunaj, v tankoch na Budapešť, posmešné riekanky o Čechoch a Cigánoch, to sme tu všetko zažili. Náboženské konflikty? Mali sme. Katolíci kontra evanjelici, pravoslávni kontra gréckokatolíci, aj to tu bolo.
Rozumnou reguláciou imigrácie sa zatiaľ nevniesli do spoločnosti ďalšie možné zdroje napätia a medziľudskej nenávisti. Aspoň v 21. storočí vďaka Bohu a pokojným inteligentným politikom nezdravé emócie povzbudzované agresívnymi persónami neprerástli u nás do otvorených konfliktov. Kiežby to vydržalo navždy. Maďarský a slovenský premiér sa stretávajú na moste cez Dunaj a hovoria o spolupráci. Nová česká vláda avizuje obnovenie normálnych priateľských česko-slovenských vzťahov. Predseda ich vlády má slovenské korene, a im to neprekáža. Naopak, vo voľbách získa tretinu všetkých hlasov. Ekumenické omše sa konajú pravidelne po celom Slovensku.
Samozrejme, ako v biblickom raji u nich aj v našom rajíčku sa plazilo a plazí zopár hadov. Namiesto ponúkania jabĺk Evám vnášajú medzi ľudí sváry a rozbroje. Hľadajú nové možnosti, ako rozoštvať pokojnú spoločnosť. Vyťahujú zanedbateľné nepodstatné témy a robia z nich stredobod sveta. Občas prebleskne informácia, že sú financovaní z pekla alebo iného zahraničia.
Vliezajú medzi mlčiacu väčšinu. Na rozdiel od prírodných hadov brešú. Hryzú. Strieľajú. A potom sa čudujú, keď časť mlčiacej väčšiny začne rozprávať a konať, aj keď jej možnosti sú obmedzené. Nedostáva priestor v médiách ‒ ani vo verejnoprávnych. Víťazstvo rozumu pri hlasovaní o zmene ústavy sa dá oslavovať. Smutné je, že vôbec bola potrebná zmena ústavy, aby sa do nej zakomponovalo niečo, čo je samozrejmé. Niečo, čo je jasné ako jedna plus jedna sú dva.
Problém v informovaní médiami o zavraždení amerického konzervatívneho aktivistu Kirka nebol v tom, aký mediálny priestor dávali po jeho smrti progresívnym novinárom. Problém na Slovensku bol v tom, že až do atentátu sme o ňom a jeho programe a činnosti nepočuli. Demokracia je demokracia, morálka je morálka, poriadok je poriadok. Kým je možné v médiách slobodne vyzývať k dehumanizácii oponentov, sme na zlej ceste do pekla. Ceste vydláždenej cintulovcami. Ceste smerujúcej k chaosu, atentátom, vojne.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
