Patril k neprehliadnuteľným výtvarným umelcom medzivojnovej éry. Ťažisko jeho tvorby spočívalo v portrétnej a figurálnej maľbe. Často a veľmi rád zobrazoval najmä jednoduchých obyvateľov svojho rodného kraja v bohato zdobených ľudových odevoch a krojoch. Maľoval aj žánrové scény s didaktickým obsahom a oficiálne portréty.
„Včera napoludnie došlo v Bratislave k ťažkému automobilovému nešťastiu. Šofér Štefan Borbély, jachajúc na svojom aute, zrazil 33-ročného akademického maliara Štefana Straku a v bezvedomom stave odviezol ho do nemocnice… Tragická smrť akademického maliara Štefana Straku… Automobilové nešťastie na Endlicherovej ulici v Bratislave… Zlomený život jedného z najlepších slovenských portrétistov…“ Takto či v obdobnom duchu informovala súveká periodická tlač o tragickom úmrtí známeho výtvarníka, ku ktorému prišlo 25. januára 1932.
Svetlo tohto sveta prvý raz uzrel 17. júla 1898 v Trenčianskej Teplej v rodine miestneho učiteľa a organistu Žigmunda Straku. Hneď po absolvovaní stredoškolského štúdia na chýrnom Piaristickom gymnáziu v Trenčíne musel narukovať. Počas prvej svetovej vojny sa ako vojak dostal do Talianska, kde obdivoval diela renesančných majstrov. Neskôr prešiel viacerými umeleckými a inými školami, ale ani jednu z nich riadne neukončil (Národná maďarská kráľovská škola úžitkového výtvarníctva v Budapešti, 1919 – 1920; Umelecko-priemyselná škola v Prahe, 1920 – 1921; Filozofická fakulta Karlovej univerzity v Prahe, 1921 – 1922). V jeseni 1923 ho prijali na Akadémiu výtvarných umení v Prahe (ateliér profesora Vratislava Nechlebu), ale štúdium na vlastnú žiadosť po piatich semestroch v roku 1926 predčasne ukončil… Dôležitou kapitolou z hľadiska autorovho umeleckého vývinu bol niekoľkomesačný študijný pobyt v Paríži (1928).
Mimoriadnu pozornosť a energiu venoval Štefan Straka etnografickým témam z prostredia rodného trenčianskeho kraja. Oprávnene možno v tejto súvislosti konštatovať, že ide o historicky vzácne svedectvo o tradíciách, zvykosloví a konkrétnych prejavoch ľudovej kultúry, umenia a folklóru v danom regióne. Prvý raz tvorca vystavoval spoločne s Martinom Benkom a Cyrilom Jančálekom vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach (1924), nasledovali kolektívne expozície v Matici slovenskej v Martine, ďalej v Žiline, Bratislave a v rámci členských výstav Spolku slovenských umelcov. Svoje dve najviac oceňované diela (Obecná rada, Predspevák) prezentoval maliar na jeseň 1931 aj na Výstave slovenského umenia v pražskom Mánese. Zaujal nimi, dostal viacero ponúk a nakoniec sa excelentný portrétista rozhodol žiť v Bratislave.
V auguste 1939 napísal Miloš Alexander Bazovský list Paule Treskoňovej, vdove po maliarovi a Strakovom mladšom spolužiakovi a kamarátovi z gymnaziálnych štúdií v Trenčíne Ladislavovi Treskoňovi. Informoval ju v ňom o zamýšľanej „pietnej výstave“ z tvorby jej manžela (1900 – 1923), ďalej Štefana Straku (1898 – 1932), Zoltána Palugyaya (1898 – 1935), Mikuláša Galandu (1895 – 1938) a Ivana Žabotu (1877 – 1939).
Ambiciózny projekt sa ale, žiaľ, nikdy nezrealizoval. Prešlo 82 rokov a to, akú mohla mať kedysi plánovaná expozícia formu, naznačila reprezentatívna výstava Štefana Straku v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne (2021). Inšpiráciou bola fotografia z XIII. výstavy Spolku slovenských umelcov v Žiline (máj 1927), ktorá zachytáva dobový spôsob prezentácie výtvarných opusov – baliaci papier na stenách, behúne na podlahe, kvetinová výzdoba, stručný zoznam diel vytlačený na samostatnom hárku…
Hoci maliar a kresliar Štefan Straka žil len necelých 34 rokov, zanechal po sebe obdivuhodne rozsiahle výtvarné dielo, ktoré je dnes súčasťou zbierkových fondov mnohých galérií a múzeí, respektíve majetku fyzických osôb (Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, Slovenská národná galéria, Galéria mesta Bratislavy, Považská galéria umenia v Žiline, Liptovská galéria P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Turčianska galéria v Martine, Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave a Etnografické múzeum v Martine, Trenčianske múzeum v Trenčíne a iné).
Text a foto: Peter CABADAJ
