Ani Matica sa nevyhla osudu mnohých slovenských inštitúcií a spoločenstiev
Keď stratíme svoju identitu, stratíme všetko
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY
Prodekanka Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave prof. Dr. phil. Emília HRABOVCOVÁ (1964) je sviežim vánkom v slovenskej historiografii. Rodená Bratislavčanka v roku 1984 emigrovala, aby mohla študovať dejiny. Najskôr na univerzite vo Freiburgu, potom vo švajčiarskom Bazileji a v Mníchove. Diplomové skúšky zložila na univerzite vo Viedni, kde sa aj vydala. Na viedenskej univerzite obhájila dizertáciu, habilitovala sa a vymenovali ju za mimoriadnu profesorku. Hosťovala na univerzitách v Belgicku i Taliansku, aby sa napokon v roku 2004 vrátila na Slovensko. V roku 2005 ju prezident SR Ivan Gašparovič vymenoval za riadnu profesorku. O rok neskôr sa stala dekankou Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity. Je elitnou pápežskou historičkou, súčasťou vedeckého i publikačného sveta. Sebavedomá Slovenka.
● Zmaturovali ste v roku 1982. Po dvoch rokoch štúdia histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave ste emigrovali. Prečo?
Pretože v ťažkom období za komunizmu, žiaľ, nebolo možné skutočne slobodné štúdium najnovších a cirkevných dejín, teda tých dvoch špecializácií, ktoré sa stali mojím cieľom. V tom čase boli mnohé témy z najnovších slovenských a cirkevných dejín úplne tabuizované alebo ideologicky dokaličené, bez prístupu k zahraničným archívnym prameňom, možnosti konfrontovať sa s vedeckou literatúrou a medzinárodným vedeckým diskurzom. Bránila tomu ideologická zaujatosť a ohraničenosť. Išla som za svojou myšlienkou stať sa historičkou. Slovensko však pre mňa vždy zostalo domovom, do ktorého som sa chcela vrátiť.
● Prečo ste sa rozhodli študovať históriu?
Neviem vysvetliť, prečo som mala odmalička lásku k histórii, beriem ju ako Boží dar. Viem však racionálne zdôvodniť, prečo je história dôležitá pre nás všetkých. Práve preto, že žijeme v dobe, ktorá je vedená k strate historickej pamäti a historického rozmýšľania. Takáto ahistorizácia európskych národov vedie k tomu, že strácajú povedomie svojej identity, svojich koreňov. Stávajú sa amorfnou masou ľudí žijúcich pre dnešok, ľahko manipulovateľných a odbaviteľných príslovečným chlebom a hrami. Práve preto je štúdium histórie nesmierne dôležité. Teda nie preto, aby si historici vybíjali svoje výskumnícke vášne a spoznávali detaily minulých dejov, ale aby ponúkli fundament identity, aby zaradili vlastné spoločenstvo, vlastný národ, vlastný štát do kontinuity historického časopriestoru. Naozaj platia slová britského spisovateľa a politického vizionára Georga Orwella: „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť, a kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť.“ Zdá sa to iba umná rečová hračka, ale fakt je taký, že nie náhodou odnepamäti všetky politické systémy, ktoré chceli ovládnuť ľudí, ovplyvňovali ich prostredníctvom dejín, historickej pamäti. Chceli ju vygumovať alebo naplniť vlastnými zmanipulovanými politicko-ideologickými obsahmi. To je, žiaľ, aj slovenská skutočnosť.
● V slovenskej populácii vo všeobecnosti sa prejavuje nízke národné povedomie. Dokonca absentuje aj u mnohých historikov. Je ťažké byť historikom na Slovensku?
Dnes je ťažké byť historikom kdekoľvek a na Slovensku o to väčšmi. Práve preto, lebo má narušený vzťah k vlastnej historickej pamäti. Je to aj výsledkom našich dejín, dlhodobej absencie vlastnej národnej štátnosti, ktorá je ochranou a rámcom zaštiťujúcim historické bádanie, spoznávanie vlastných dejín, budovanie vlastnej národno-štátnej identity. Nám nielenže takýto štít a fundament chýbali, ale naopak druhí, ktorí sa Slovenska a slovenského národa chceli zmocniť, asimilovať ho do svojho vlastného spoločenstva, natláčali do našej historickej pamäti cudzie ideologické a politické obsahy. Výsledkom je, že Slováci sú zmätení, že o svojich dejinách vedia málo alebo vôbec nič. A keď niečo vedia, tak je to často pokrivené a pochádzajúce z cudzej dielne, pričom si to ani len neuvedomujú.
Slovenská historička, ktorá vníma naše dejiny objektívne.
● Kto je zodpovedný za tento stav?
Bolo úlohou samostatného slovenského štátu, aby sa usiloval systematickým spôsobom tomuto nedostatku čeliť. To neznamená nejakú novú indoktrináciu či manipuláciu tentoraz na prospech Slovákov, ale naopak konečne objektívne otvorenie sa pravde o našich dejinách.
● Teda dodnes všetky historické inštitúcie na Slovensku zlyhali?
Vec je zložitá. Pretože politické elity v štáte rezignovali na svoju úlohu podporovateľa národno-štátnej identity. Vidíme to v školách, v ktorých sa dejepis alebo vôbec nevyučuje, alebo iba akosi okrajovo, nezriedka ponúkajúc prakticky tie isté obsahy, ktoré sa vyučovali za predchádzajúcich dôb. Teda obsahy často nielen neslovenské, ale jednoducho historicky neúplné alebo pokrivené. Podobnú situáciu vidíme v médiách a v politickom priestore, ktorý ako keby si neuvedomoval alebo nechcel uvedomiť dôležitosť historickej identity občana. Pretože štát môže v konečnom dôsledku fungovať iba vtedy, keď čerpá zo svojich duchovných síl, zo svojej nosnej myšlienky. To bola veľká vízia panovníka Rastislava, prečo pozval sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Nie preto, žeby naši predkovia predtým nemali misionárov a nepoznali kresťanstvo. Ale uvedomil si, že iba skutočne inkulturované kresťanstvo, vzdelanosť, vlastné zákony, vlastné zvnútornené intelektuálne a duchovné bohatstvo môže byť fundamentom na vytvorenie a dlhodobé zabezpečenie kompaktného a životaschopného štátu. Toto si naše politické elity po roku 1993 žiaľbohu nevedeli, či nechceli uvedomiť. K tomu sa pridružili vplyvy zvonka, ktoré v historickej vede preferujú metódy, ktoré nemožno nazvať inak ako historickou deštrukciou (ich pôvodcovia ich sami často nazývajú „dekonštrukciou“). Prevládajú tendencie zredukovať dejiny na mýty, mysticizmy, odmietanie historickej prítomnosti akýchkoľvek trvácnych hodnôt. Pod pláštikom vedeckosti sa tak vlastne pácha najelementárnejší hriech v historickej metodológii, keď sa dejiny nespoznávajú a nevysvetľujú z nich samotných, ale vnášajú sa do nich dnešné predstavy. Akoby dnešný historik, ktorý už sám žiadne hodnoty a identitu nemá, nevedel pochopiť, že jeho predkovia hodnoty a identitu mohli mať a aj mali. Žiaľbohu, časť našich historikov sa dala do služieb týchto programových tendencií s jednoznačným ideologickým podložím či už dobrovoľne alebo preto, lebo je to pre nich chlebová otázka. Jedným z výsledkov je, že na rozdiel od historikov povedzme v niektorých susedných štátoch, ktorí sa naďalej snažia napriek tlakom doby prezentovať svoje dejiny možno až v príliš pozitívnom svetle, ignorujúc tienisté stránky vlastnej minulosti, a teda aj imperatív historickej pravdy, naši historici často práve naopak akoby vyhľadávali to, čím by mohli vlastné dejiny poškvrniť. Démonizujú akékoľvek národné emancipačné snaženia, hádžu bahno na všetko, čo by potenciálne mohlo svedčiť o našom kultúrnom, duchovnom či akomkoľvek inom bohatstve. Od sv. Cyrila a Metoda, ktorých vyhlasujú za mýtus alebo ktorých dielo najrozličnejšími spôsobmi dezinterpretujú, až po skutočnosť nášho dnešného slovenského štátu. Akoby intelektuáli na Slovensku i v dnešnej Európe nenávideli samých seba a vlastný pôvod.
● Ste zo Slovenska jedinou členkou Pápežského výboru pre historické vedy. Ako ste to dosiahli?
Členstvo v Pápežskom výbore pre historické vedy nie je členstvom, o ktoré sa človek môže uchádzať alebo ktoré by sa obsadzovalo na základe nejakého konkurzu. Jeho členov vymenuje pápež podľa vlastného uváženia a práca v ňom je službou Svätému Otcovi a Svätej stolici.
● Zrejme je to vrchol, čo môže historik dosiahnuť.
Osobne si myslím, že vrchol toho, čo môže historik dosiahnuť, je nevzdať sa odvahy hľadať a hovoriť pravdu.
● Ideálnu príležitosť pátrať vo vatikánskych archívoch majú historici cez historické ústavy v Ríme. Slovensko sa dosiaľ o založenie takého ústavu nepostaralo, ak si odmyslíme čiastkové riešenia, akým je aj nový zákon o zriadení Slovenského historického ústavu v Ríme so sídlom v Bratislave. Ako vnímate túto skutočnosť?
Vatikánske archívy sú otvorené pre každého kvalifikovaného bádateľa. Najznámejší je tzv. Vatikánsky tajný archív (ktorý však napriek svojmu tradičnému názvu nie je o nič tajnejší ako iné podobné archívy), popri ňom existuje Historický archív Druhej sekcie Štátneho sekretariátu, teda zjednodušene povedané zahranično-politický archív Svätej stolice, a ďalšie. Zvládnuť obrovský historický výskum, pre ktorý tieto archívy ponúkajú nesmierne široké pole, nie je v silách jednotlivého človeka, o to menej, že našim vedcom vinou ich viac než skromných príjmov na to chýbajú aj potrebné materiálne prostriedky. Aby sme vo vatikánskych a ostatných rímskych archívoch a vedeckých inštitúciách mohli systematicky pracovať, potrebujeme historický ústav v Ríme
● Prečo je dôležité, aby mal sídlo v Ríme?
Po prvé preto, lebo iba skutočné a reálne sídlo v Ríme umožní takejto inštitúcii, aby sa začlenila do miestnej siete akademických a vedeckých inštitúcií a do historického diskurzu. Keď sídli mimo Ríma, dokonca v inom štáte, nemôže byť priamou, každodennou súčasťou rímskeho vedeckého života. Nemôže poskytovať knižničné služby, organizovať výstavy, prezentácie, zabezpečovať bežné vzájomné vedecké a ľudské kontakty, starať sa o svojich štipendiátov. Navyše sídlo v Ríme a vedecké publikácie sú predpokladom na členstvo v Únii historických, umenovedných a archeologických ústavov v Ríme. A napokon, popri historickom výskume v užšom zmysle slova predstavujú tieto ústavy aj nástroj kultúrnej diplomacie svojich štátov. Organizujú medzinárodné konferencie a výskumné projekty na kľúčové témy svojich dejín a výsledky svojho historického bádania predstavujú širšej verejnosti, vnášajúc jej tak do povedomia existenciu vlastných dejín a kultúry a vlastné hľadiská ich interpretácie.
● Iste sa dá predpokladať, že bádanie vo vatikánskych archívoch môže významne obohatiť a objasniť mnohé dejinné udalosti aj z našej minulosti. Natrafili ste na nejakú výnimočnú a neznámu dokumentáciu?
Samozrejme, už roky z nich čerpám vo vedeckej práci a malú časť týchto dokumentov som publikovala aj vo forme pramennej edície. Práve pred niekoľkými mesiacmi mi vyšla knižka Slovensko a Svätá stolica 1918 – 1927 vo svetle vatikánskych archívov, v ktorej slovenskému aj medzinárodnému publiku sprístupňujem v pôvodnom a úplnom znení so slovenským regestom, poznámkami a úvodom vatikánske dokumenty kľúčového významu ku slovenským dejinám medzivojnového obdobia. Sú to dokumenty rozličného charakteru – od správ viedenských a pražských nunciov, ktoré písali o situácii na Slovensku, o protikatolíckom a tvrdo centralistickom charaktere prvej česko-slovenskej republiky, o procese emancipácie miestnej slovenskej cirkvi od uhorskej cirkevnej organizácie, o autonomistickom zápase, politickom systéme či každodennej realite, cez korešpondenciu slovenských biskupov so Svätou stolicou na najrôznejšie cirkevno-politické a vnútrocirkevné témy až po pramene týkajúce sa pôsobenia Slovenskej ľudovej strany, vrátane korešpondencie Andreja Hlinku so Svätou stolicou. Dôležitou súčasťou sú aj protokoly zasadnutí Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, čo bol najvyšší poradný orgán zložený z kardinálov, ktorý pripravoval pápežove rozhodnutia v zahranično-politických a cirkevno-politických otázkach, v ktorých boli potrebné rokovania so štátmi. Všetky tieto slovacikálne dokumenty dosiaľ neboli nikde publikované.
● Rakúšania už ocenili túto vašu prácu a čo Slováci?
Súčasťou slovenskej reality je aj to, že knižka, na ktorú prichádzajú ohlasy z celej Európy i zo zámoria, sa predáva na Študijnom oddelení našej fakulty, kde ju asi väčšina Slovákov ani zahraničných odborníkov len tak ľahko nenájde...
● Ste uznávanou odborníčkou na cirkevné dejiny 20. storočia doma aj v zahraničí. Ako hodnotíte úroveň vzdelávania na školách tohto obdobia?
Žiaľbohu školstvo po páde komunizmu nešlo cestou oslobodenia od starých limitov a dobudovania toho, čo chýbalo, ale cestou smutného úpadku a dnes v mnohom žije z poslednej rezervy. Prejavujú sa aj tendencie podceňujúce humanitné vzdelanie ako integrálnu súčasť všeobecného vzdelania. Teda poznávanie pravdy nielen o prírode, ale aj o človeku, vlastnej minulosti, vlastnej identite, schopnosť začleniť dnešok do kontinuity dejín, a tak otvoriť perspektívu do budúcnosti. Pretože keď nemáme minulosť, nemáme ani budúcnosť, nie sme schopní myslieť v dlhodobej perspektíve. Kladiem si otázku, prečo je to tak, či je to iba nedbanlivosť a ľahostajnosť alebo či kdesi ktosi nemá naopak programovo záujem o to, aby sme sa stali manipulovateľnými helótmi bez historického vedomia a identity.
● Mnohé národy sa hlásia k misii sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave. Čo dala našim predkom? Môžeme tvrdiť, že sme priamymi dedičmi tohto kultúrno-politického a náboženského projektu?
Bezpochyby. Niekedy neviem, či mám zaslziť alebo sa usmiať, keď aj vo vedeckých publikáciách sa jedným dychom spomínajú starí Maďari, starí Česi, starí Poliaci a „slovanské obyvateľstvo na území dnešného Slovenska“. Ako keby už tomuto „slovanskému obyvateľstvu na území dnešného Slovenska“, ktoré nie je nikým iným ako našimi praotcami a našimi pramatkami, nevedeli prísť na meno. Spomínam si, ako sme na začiatku univerzitných štúdií v Nemecku na paleografickom seminári čítali stredoveké nemecké texty. Zaujímavé bolo, že moji nemeckí kolegovia im spočiatku rozumeli ešte menej ako ja, pretože ja som prišla zo Švajčiarska a bazilejský dialekt, ktorý vychádza zo stredovekej nemčiny, mal k jazyku týchto prameňov bližšie. Napriek tomu, že bolo evidentné, že medzi týmto historickým jazykom a jeho dnešným potomkom je veľký rozdiel, nikto nikdy nespochybnil, že autormi týchto textov boli predkovia Nemcov a jazyk bol predchodkyňou dnešnej nemčiny. Naskutku nechápem, prečo nám niekto chce vnútiť presvedčenie, že my sme nemali žiadnych predkov, ktorí tu žili, tvorili, vítali sv. Cyrila a Metoda, pre ktorých solúnski bratia prekladali biblické a bohoslužobné texty, zakladali školy a vytvárali právny systém.
● Takže si tiež myslíte, že jazykom starých Slovákov bola staroslovenčina?
Áno, bezpochyby, tým väčšmi, že tento výraz sa používal aj historicky. To „-jensky“ je dielom pražskej slavistickej školy z konca 19. storočia a malo jasný politický zámer.
● Na čo môžu byť Slováci hrdí?
Slováci by mali byť hrdí najmä na svoju nesmierne bohatú kultúru, tradície a duchovnosť. V tom by mala byť aj naša budúcnosť. Tu však korení aj moja najväčšia obava. Tento národ žije zo svojej duchovnosti, kultúry, zo svojich tradícií. Keď ich odloží alebo sa ich vzdá, nezostane mu nič.
● Myslíte si, že takú inštitúciu, akou je Matica slovenská, potrebujeme?
Bezpochyby ju potrebujeme, musí to však byť Matica, ktorá je hodná svojho mena a svojich tradícií. Ktorá je verná svojej identite, vysokému morálnemu kreditu a záväzku svojich zakladateľov – biskupa Moysesa a superintendenta Kuzmányho. Maticu, ktorá je skutočne slovenská, skutočne kresťanská. Žiaľbohu vidím, že ani Matica sa nevyhla osudu mnohých slovenských inštitúcií a spoločenstiev, ktoré sú deťmi svojej doby a čelia odporu nielen zvonka, ale musia riešiť aj hlboké vnútorné problémy.