Andrej Hlinka je právom vyzdvihovaný ako otec slovenského národa.
Vysoko držal zástavu za slovenskú svojbytnosť
Peter JÁNOŠÍK – Foto: SNN
Pred 75 rokmi dotĺklo šľachetné srdce muža, ktorého jediným cieľom bola sloboda pre slovenský národ a jeho povznesenie. Stalo sa tak po mohutnej 120-tisícovej demonštrácii za autonómne postavenie Slovenska v republike, konanej v Bratislave 5. júna 1938, kde Hlinka rečnil posledný raz pred milovaným národom. Potom sa mu zhoršil zdravotný stav a na svojej fare v Ružomberku 16. augusta 1938 zavŕšil svoju životnú púť.
Pre obety za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Hlinkova ideová orientácia vychádzala z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti a rovnoprávnosti národov.
■ ZÍSKAL SI ĽUD
Andrej Hlinka mal osem súrodencov, jeho otec bol pltnícky faktor. Bol nadaným žiakom, študoval na ružomberskom gymnáziu a pokračoval v Spišskej Kapitule v kňazskom seminári. Vysvätený bol v roku 1889. Pôsobil v Zakamennom-Kline, Tvrdošíne a v Troch Sliačoch. Od roku 1905 bol správcom fary v Ružomberku, kde bol súčasne členom mestského zastupiteľstva. V liptovskej obci Tri Sliače vytvoril potravný spolok, ktorý mal za cieľ oslobodiť slovenských gazdov od židovských úverov, potravinovej závislosti a alkoholizmu. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia, zakladal svojpomocné družstvá. Proti Hlinkovi a jeho poľnohospodárskemu spolku vytvorili Židia antispolok, ktorý nazvali Khagal, a posielali do mlynov príkazy, aby nepredávali múku slovenským potravinárskym spolkom. Hlinka sa stal aj iniciátorom vzniku Ľudovej banky, ktorá poskytovala potrebný kapitál pre slovenských podnikateľov. Funkciu predsedu jej správy prevzal v roku 1910. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka. Svojou pastoračnou a osvetovou činnosťou si získal prostý ľud, ktorý mu nadovšetko veril.
S A. Hlinkom a jeho všeobecnou obľúbenosťou u prostých ľudí je spojená aj černovská tragédia z roku 1907. Černovčania nedovolili posvätiť svoj novopostavený kostol maďarónskym kňazom a žiadali si Hlinku. Maďarskí žandári odpovedali na odpor streľbou – po nej ostalo pätnásť mŕtvych Slovákov, ďalších odsúdili do väzenia. Táto udalosť pred celým svetom odhalila politiku vtedajších uhorských mocipánov a útlak slovenského národa. Stavbu kostola v Černovej, rovnako ako tamojšej školy inicioval práve Hlinka.
■ CIEĽ – AUTONÓMIA
Politickú činnosť začal v Uhorskej ľudovej strane grófa Zichyho, ale keď jej predstavitelia opustili princíp národnostnej tolerancie, stranu opustil. V roku 1905 sa stáva spoluzakladateľom a popredným predstaviteľom Slovenskej ľudovej strany. Táto strana však rýchlo zanikla a Hlinka vstupuje do Slovenskej národnej strany. Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a s liberálmi z nej vystúpil a 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu. Prvá svetová vojna však zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Plnohodnotne začína pracovať až v novom režime. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline bola na jeho pokyn Slovenská ľudová strana obnovená. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie samobytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918. Od roku 1919 strana vydáva svoj denník Slovák, bojujúci za program strany.
■ ZBOHOM PRAHE!
Andrej Hlinka sa stal známy výrokom: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ Čosi podobné povedal však aj v rozhovore s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom v Paríži 19. 9. 1919: „Za tento krátky čas nám násilnícki Česi spôsobili viac trápenia ako Maďari za tisíc rokov.“ Z toho vyplynul ďalší jeho výrok: „Keď nám Praha nedá, čo nám patrí, dáme Prahe zbohom.“
Hlinka prežil dva pokusy o atentát – 2. mája 1919 na fare v Ružomberku a 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine. Svoj životný boj charakterizoval takto: „Sme si vedomí, že my a naši spolupracovníci ideme po slávnych a tŕnistých cestách Štúra, Radlinského, Moysesa, Mudroňa a Vajanského a že my sme tí, ktorí vysoko držíme zástavu neuznanej slovenskej svojbytnosti a slovenskej politiky.“
Držali sme ju potajme aj za komunizmu a budeme držať aj v Európskej únii.
Súvisiace články:
http://www.snn.sk/index.php/slovensko/1695-stotisic-slovakov-demonstrovalo-za-autonomiu
http://www.snn.sk/index.php/slovensko/1694-hlinkov-program--uznanie-osobitosti-slovenskeho-naroda
http://www.snn.sk/index.php/slovensko/1693-nevisime-vo-vzduchu
http://www.snn.sk/index.php/slovensko/1692-hlinka-sa-postavil-za-katolickych-slovakov