KOMENTÁR
Roman MICHELKO
V uplynulých dňoch sme boli svedkami dvoch udalostí, ktoré posunuli riešenie krízy o ďalší krok. Jednou z nich bolo kľúčové rozhodnutie nemeckého ústavného súdu v Karlsruhe, ktoré, zjednodušene povedané, potvrdilo, že účasť Nemecka v eurovale nie je v rozpore s nemeckou ústavou. Druhé kľúčové ekonomické rozhodnutie prišlo zo sídla Európskej centrálnej banky (ECB), kde sa napriek nesúhlasu prezidenta Nemeckej centrálnej banky Jensa Weidmanna rozhodlo, že ECB bude vykupovať dlhopisy štátov, ktoré majú problémy financovať sa na kapitálových trhoch.
Paradoxne však tento spor nešiel po línii Nemecko – kontra juh Európy, ale bolo to len sólové gesto nemeckého bankára, ktorý sa pokúsil vzoprieť novej línii riešenia dlhovej krízy. Politický zlom nastal v uplynulých dňoch a týždňoch, keď nemecká kancelárka Angela Merkelová a jej tím dospeli k presvedčeniu, že náklady na exit Grécka z eurozóny by neboli konečné a že s najväčšou pravdepodobnosťou by to viedlo k neriadenej reťazovej reakcii. Preto šéf nemeckej centrálnej banky hlasoval proti vôli svojej kancelárky, ktorá, naopak, podporila prezidenta ECB Taliana Maria Draghiho. Pre budúcnosť riešenia dlhovej krízy to znamená, že Európa sa vybrala americkou cestou.
Samozrejme, toto tvrdenie je trocha zjednodušené, ale v zásade platí. Záchrana zadlžených krajín dosiaľ prebiehala v troch krokoch. Na začiatku v roku 2010 tu bola jedna ad hoc pôžička pre Grécko, na ktorej sa, ako vieme, Slovensko (ako jediná krajina eurozóny) nezúčastnilo. Veľmi skoro sa však ukázalo, že to nestačí a že dlhová nákaza je podstatne hlbšia. Nasledoval teda prvý tzv. dočasný euroval, ktorého kapacita sa už v čase jeho kreovania ukázala ako značne nedostatočná. Nasledoval tzv. trvalý euroval, ktorý mal byť trvalým riešením eurokrízy. Medzitým však dynamika vývoja na kapitalových trhoch rýchlo gradovala a začiatkom roka vyskočilo úročenie štátnych dlhopisov Španielska a Talianska na smrtiacu úroveň. Vtedy, nie celkom v súlade s platnými pravidlami, zasiahla ECB a španielske a talianske dlhopisy nakúpila za prijateľné úroky. Vďaka tomu mohli tieto južanské krajiny bez série generálnych štrajkov konsolidovať svoje verejné financie, pričom bežné financovanie štátu nebolo ohrozené.
Ukázalo sa, že intervencia ECB mala veľmi rýchly a upokojujúci, aj keď len dočasný účinok. Preto sa začalo rozmýšľať aj v tejto línii: Ak by ECB dostala bankovú licenciu, mohla by trvalo a pravidelne vykupovať štátne dlhopisy, ako to už celé desaťročia robí americký FED. Samozrejme, porovnávať FED a ECB nie je celkom možné. USA sú totiž jediná krajina na svete, ktorá môže voľne emitovať doláre a v krajine to nevyvolá infláciu. Dolár je totiž najväčšou rezervnou menou a množstvo krajín má svoje devízové úložky práve v tejto mene. Okrem toho aj najstrategickejšia svetová komodita ropa sa obchoduje v americkom dolári. Aj preto má FED voľnejšiu ruku pri kvantitatívnom uvoľňovaní svojej meny, pretože jej emisiu absorbuje prakticky celý svet, čo značne znižuje inflačné tlaky na americký dolár.
ECB to také jednoduché ako FED mať nebude. Podmienky, za ktorých ECB bude vykupovať štátne dlhopisy postihnutých krajín, budú veľmi tvrdé. Krajina musí požiadať o pomoc z eurovalu a plniť ekonomické reformy. Inak má ECB právo prestať s nákupom dlhopisov. Zapojený má byť aj MMF. Navyše, aby sa zabránilo inflácii, ECB bude nové peniaze sterilizovať. To znamená, že z obehu stiahne toľko eur, koľko doň vpustí cez nákupy dlhopisov. ECB sa vzdáva aj postavenia prednostného veriteľa, čo je rozumné, pretože to odrádzalo ostatných veriteľov od nákupu dlhopisov.
V týchto dňoch sa teda prijali pravidlá, ktoré dokážu oveľa flexibilnejšie riešiť paniku na kapitalových trhoch a vystavia tým zadlžené štáty menšiemu stresu. Na druhej strane, tlak na ne, aby robili nepopulárne opatrenia, zoslabne. Európa vstúpila do novej fázy riešenia svojej krízy a vybrala sa americkou cestou. Či to prinesie lepšie riešenia a či budú aj dlhodobo udržateľné, na to si budeme musieť ešte počkať.