„Ó, mládež naša, tys držiteľkou rána.“ Naozaj ňou je? Po roku 1989 sa veľa zmenilo, no mnohí sme nečakali, že sa zrúti celý výchovný proces doma i na školách. Následky vidíme všade. Spomínam si na detstvo a mladosť. V minulosti na konci školského roku križovali Slovensko autobusy detí, zájazdy do múzeí, slovenských hradov a zámkov. Dnes zavládla chudoba ducha a strácame národnú hrdosť.
Klaniame sa športovcom, ponižujeme učiteľov, prevláda anarchia. Čo mňa najviac bolí a mrzí, je rozklad výchovného procesu slovenského skautingu. Novodobí vodcovia rýchlo zabudli na hneď prvý skautský zákon: Skaut je ochranca prírody a cenných ľudských výtvorov. Dnes je bežné zažiť v tábore napríklad pochod strašidelným lesom, kradnutie táborovej zástavy, prepadnutie a strieľanie. To nie je skutočný skauting!
Na poslednom sneme, na ktorom som bol hosťom, som bol svedkom vyznania: „Starí skauti nám nemajú čo povedať.“ Znie to strašne. Prepáčte, ale inak sa to nedá ani nazvať. Kde sú besedy s lesníkom, ochrancami prírody, rezbármi a inými vzácnymi ľuďmi? Zvrátenosť mnohých táborov, neschopnosť vedúcich je alarmujúca. Tak čo s tým?
Mám veľkú túžbu prevychovať vedúcich skautských oddielov, a tým vrátiť skautingu dôležitú úlohu podieľať sa na zdravej výchove mladých ľudí. Preto, aby mladosť nebola poznačená negatívnymi zážitkami a nezmyselnými akciami. Keď nedávno zomrel starý kamarát skaut, spomenul som si na jeho posledný rozhovor: „Kde ste sa podeli vy krásne, vznešené zlaté časy Slovenského skautingu?“
Preto musíme stihnúť obrátiť sa ku koreňom a spolu so staršími skautskými činovníkmi otočiť smer výchovy a zachrániť v skautingu to, čo sa ešte zachrániť dá. Moja najväčšia túžba je, aby Matica slovenská pomohla uchrániť a zveľadiť toto krásne a dôležité dedičstvo. Súčasne je to aj výzva pre odbory Mladej Matice, aby sa aktívne zapojili do skautingu a všeobecne ochrany prírody.
Alfonz LIŠKA