Vkrádanie sa cudzích autorov a historikov do našich dejín
Keď domáci mlčia, zahraniční vyjú
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN
Jedným z výdobytkov novembra 1989 mala byť pluralita spoločnosti. O jednostrannosti médií sa už verejnosť dostatočne presvedčila, o pluralite v historiografii vieme toho oveľa menej. Hoci následky jej absencie sú citeľné. Najmladšou inštitúciou, ktorá sa zaoberá dejinami totalitných režimov na Slovensku je Ústav pamäti národa. Keďže vznikol až koncom roku 2002, zamestnali sa v ňom prevažne mladí historici. Ako vraví historik Ivan Kamenec nezaťažení prednovembrovými hriechmi.
No vzápätí dodáva, že tým „niekedy hrozí nebezpečenstvo porušenia kontinuity, to znamená, že sa odmietajú všetky výsledky takzvanej marxistickej historiografie o období slovenských dejín z rokov 1938 – 1945 a doslovne parazituje na jej omyloch“.
- Ad: VOJTAŠŠÁK
Slovenské dejiny až do roku 1989 písali cudzí. Samozrejme že z hľadiska vlastných záujmov a potrieb. A neboli to len Maďari do roku 1918, Česi do roku 1989, ale i ďalšie záujmové skupiny, ktoré si Slovensko použili na vlastné ciele. Tak nedávno vyšla knižka Američana Jamesa M. Warda Kňaz, politik, kolaborant alebo kardinála Walt
era Brandmüllera Šoa na Slovensku a Katolícka cirkev. Na Wardovu knižku sa dosiaľ neobjavila kritika zo strany historikov židovského pôvodu, ale do Brandmüllera sa ostro pustil Eduard Nižňanský. Kritizuje výber zdrojov a upozorňuje, že tie, ktoré použil z Vatikánskych archívov, dávno sp
rístupnili verejnosti I. Kamenec, V. Prečan a S. Škorvánek. Otázka znie, prečo by nemohol aj niekto iný? Prečo si skupina autorov nárokuje právo na výlučnosť v pluralitnej demokracii?
Socha biskupa J. Vojtaššáka.
Prístup Kamenca k zobrazovaniu dejín nedávno podrobil kritickej analýze Stanislav Májek. Týkala sa knižky Spory o biskupa Vojtaššáka – Politické a spoločenské aktivity Jána Vojtaššáka v rokoch 1938 – 1945, ktorá vyšla v roku 2008. Spoluautorom bol Ján Hlavinka. Knižku vydalo Dokumentačné stredisko holokaustu a pozoruhodný na publikácii je predovšetkým fakt, že vyšla ako odozva na iniciatívu pápeža Jána Pavla II., ktorý navrhol blahorečenie biskupa Vojtaššáka. Májeka na tejto knižke zaráža zmenený a urážajúci postoj Kamenca.
- INTERPRETÁCIA
Aby sme však nezabudli na kardinála Brandmüllera. Prečo sa vôbec venoval problematike holokaustu na Slovensku? Veď ako sám píše: „ Z pohľadu historickej vedy naozaj nemožno očakávať niečo zásadne nové. Ešte stále však neexistuje spracovanie tejto témy, ktoré by v plnom rozsahu využilo a adekvátne interpretovalo 11 zväzkov Akty a dokumenty Svätej stolice vzťahujúce sa na druhú svetovú vojnu 1 – 11.“ A presne o to ide. O adekvátnu interpretáciu dokumentov. Autorovi nemožno uprieť úsilie dokázať, že Svätá stolica urobila všetko, aby zabránila deportáciám Židov zo Slovenska. Ibaže dojem z knižky je taký, akoby sa deportácie Židov počas vojny diali len na Slovensku. A ani Brandmüller sa nevyhol manipuláciám pri použití dokumentov. Kým napríklad chargé d´ affaires Burzia v liste kardinálovi Maglionemu napísal, že vie o tom, že Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu, Brandmüller už tvrdí, že Vojtaššáka pokladá za ťažkého šovinistu.
- MAĎARIZÁCIA
Bola to skutočne pravda? Vedel Burzia niečo o národnostnom útlaku Slovákov? Vedel o násilnej maďarizácii, o odkresťančovaní Slovenska centrálnou vládou v Prahe, keď z bojovníka proti národnostnému a náboženskému útlaku urobil šovinistu? Stáva sa, najmä ak sa vytvorí priestor cudzím autorom, lebo domácich rozdeľuje konfesionálny prístup, o čom svedčí stroskotanie katolícko-židovskej komisie historikov v roku 2001. A nemožno nespomenúť fakt, že kým v Historickom ústave SAV pracuje niekoľko historikov židovského pôvodu, nie je tam zamestnaný ani jeden cirkevný historik.