Národná identita a štátna suverenita Slovenska v dokumentoch nežnej revolúcie
Keď sa otvárali dvere slovenskej samostatnosti
Peter MULÍK – Foto: Štefan ŠUGÁR
Existujú niektoré dôležité dokumenty nežnej revolúcie z hľadiska rešpektovania národnej identity Slovákov a nastoľovania princípu štátnej suverenity Slovenska. Aj keď sa obdobím nežnej revolúcie nazýva zvyčajne perióda od 17. novembra do 29. decembra 1989, v sledovaných vybraných dokumentoch sme toto obdobie revolučných zmien rozšírili až po prvé slobodné parlamentné voľby 8. – 9. júna 1990.
V prvom vyhlásení občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu z 20. novembra 1989 nájdeme formuláciu vzťahujúcu sa na jav slovenskej národnej identity. Je iba spomenutý ako neriešený problém: „Už pridlho sme svedkami deformácií v spoločenskom a v politickom živote,(...) narastajúcich napätí medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, medzi národmi a národnosťami Československa...“ V celom vyhlásení sa nevyskytuje ani termín Slováci a ani termín Slovensko. Vyskytuje sa však dvakrát termín krajina, prvý raz: „Dnes na prahu posledného desaťročia tohto tisícročia sa aj pre našu krajinu otvára reálny priestor na demokraciu...“ A druhý raz: „Je nepredstaviteľné, aby naša krajina so svojimi demokratickými tradíciami a miliónmi tvorivých ľudí ostala ostrovom stagnácie a úpadku.“ V oboch prípadoch však signatári zjavne nemysleli pod krajinou Slovensko, ale Československo.
■ VYHLÁSENIE DIVADELNÍKOV
Vo vyhlásení členov Slovenského národného divadla z 22. novembra 1989, v ktorom vyzývali predstaviteľov vedúcich straníckych a štátnych orgánov, aby sa počas štrajku hercov zúčastňovali v divadlách na verejnej diskusii, okrem iného píšu: „... k tomuto konaniu nás vedie predovšetkým naše hlboké presvedčenie, že môžeme žiť, pracovať a tvoriť jedine v spoločnom štáte Čechov a Slovákov a ostatných národností. Iba vnútorné pevné spoločenstvo našich národov, republika, ktorá stojí na základoch slobody, demokracie a humanity a môže zaujať dôstojné miesto v spoločnom európskom dome.“
Požiadavky občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokých škôl z 25. novembra 1989 však už celkom zreteľne definujú myšlienku slovenskej štátnej suverenity. V prvom bode sa hovorí: „Žiadame slobodnými voľbami zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament Slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.“ Autori vyhlásenia však nestáli na pozícii úplnej slovenskej samostatnosti, čím by samozrejme v tom období riskovali obvinenie zo separatizmu, preto v desiatom bode sa dočítame: „Žiadame dôslednú demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.“
■ SPOR O NÁZOV ŠTÁTU
V období od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 pôsobil vo funkcii predsedu SNR Rudolf Schuster. Významným krokom smerujúcim k slovenskej štátnej suverenite bolo zrušenie uznesenia Slovenskej národnej rady z 31. októbra 1989 číslo 115, ktorým vyslovila súhlas s návrhom skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia ČSSR na vydanie ústavného zákona o spôsobe prijatia novej (tzv. trojjedinej) ústavy Československej socialistickej republiky, Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky. Toto rozhodnutie SNR sa udialo 6. decembra 1989.
Už začiatkom decembra 1990 bolo založené občianske hnutie, ktoré dávalo dôraz na otázku národnej a štátnej identity. Štúrova spoločnosť vznikla 8. decembra 1989 a vo svojom programovom vyhlásení zdôraznila, že si „v duchu európskych kultúrnych tradícií kladie za úlohu v slovenskom národe rozvíjať najpokrokovejšie hodnoty národného povedomia“. Predstaviteľ Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu Ján Budaj 13. decembra 1989 verejne odmietol výzvy niektorých slovenských exilových organizácií, ktoré žiadali vyhlásenie štátnej samostatnosti Slovenskej republiky.
Slovenskí historici si uvedomovali, že historiografia významným spôsobom formuje historické vedomie národa. S cieľom upozorniť štátne orgány na deficity slovenskej suverenity slovenskí historici napísali 18. januára 1990 list predsedovi vlády Slovenskej socialistickej republiky Milanovi Čičovi, v ktorom vyslovili obavy „o realizáciu a podobu federatívneho usporiadania nášho štátu v súčasnom politickom dianí, o stav, v ktorom sa nachádza slovenská národná štátnosť. Zatláča sa základný ústavný princíp nášho štátu, a to, že Československo je spoločným štátom dvoch národov – Čechov a Slovákov“.
Po dlhých sporoch 29. marca 1990 federálny parlament rozhodol, že (dlhý) názov krajiny bude v českom jazyku bez „pomlčky“, teda Československá federativní republika a s „pomlčkou“ v slovenskom jazyku, teda Česko-slovenská federatívna republika. Toto riešenie bolo neuspokojivé a po dlhých rokovaniach a menej ako mesiaci 20. apríla 1990 federálny parlament zmenil znova oficiálny názov krajiny na Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČaSFR). Spor o názov štátu poukázal na vážne problémy medzi Čechmi a Slovákmi, ktoré sa týkali identity a ktoré napokon viedli k mierovému rozdeleniu štátu 1. januára 1993.
■ POSTOJE KDH A SNS
Za deň vzniku Kresťanskodemokratického hnutia sa považuje 17. február 1990, keď sa v Nitre uskutočnil jeho ustanovujúci snem. Po všeobecnej diskusii vystúpil novozvolený predseda Ján Čarnogurský, pričom obšírnejšie sa venoval otázke štátoprávneho usporiadania ČSFR, reagujúc najmä na vystúpenia zahraničných Slovákov žiadajúcich štátnu samostatnosť Slovenska. Postoj formuloval nasledovne: „Sme za to, aby Slovensko pri budúcej integrácii vystupovalo ako samostatný subjekt.“ Ďalej však tému uzavrel týmito slovami: „V súčasnosti sme za federáciu ... v budúcnosti môžeme prijať a realizovať aj iné rozhodnutie.“ V Šuranoch sa 3. marca 1990 uskutočnilo stretnutie zástupcov Matice slovenskej z miest a obcí južného Slovenska s národnostne zmiešaným obyvateľstvom. V Memorande Slovákov južného Slovenska varovali slovenské národné orgány pred obmedzovaním suverenity slovenských národných orgánov na slovenskom juhu politickými aktivitami maďarskej menšiny, ktorá presadzuje autonómiu pre maďarskú menšinu na Slovensku. Šurianske memorandum žiadalo ústavné zakotvenie Slovenskej republiky ako národného štátu, ktorý by bol súčasťou demokratickej federácie Slovákov a Čechov.
Politickou stranou, ktorá 7. marca 1990 otvorene vystúpila s programom dosiahnuť vytvorenie suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky, bola Slovenská národná strana. Organizačné jadro tejto strany sa vytvorilo v Bratislave už v decembri 1989. Slovenská národná strana spolu so Štúrovou spoločnosťou zorganizovali 29. marca 1990 mnohotisícovú demonštráciu v Bratislave, na ktorej protestovala proti zákonu Federálneho zhromaždenia ČSSR o názve štátu. Ako reakciu na to Verejnosť proti násiliu a Kresťanskodemokratické hnutie odsúdilo v spoločnom vyhlásení prejavy extrémneho nacionalizmu, vyvolané prijatím dvojjazyčného názvu česko-slovenského štátu. Vo výzve pod názvom Nemôžeme mlčať sa hovorí: „Veľká väčšina občanov si budúcnosť predstavuje ako budúcnosť demokratickej, prosperujúcej, slobodnej federácie dvoch národne i štátne suverénnych republík. (...) Ako hnutia, ktoré iniciovali revolučné premeny, však nemôžeme mlčať k demagogickým spôsobom, akými sa nastoľujú také závažné otázky, akou je ďalší osud slovenskej štátnosti. Nemôžeme mlčať k tomu, ak sa pri tom uráža osoba prezidenta Václava Havla,...“
■ PÁPEŽOVO POVZBUDENIE
V dňoch 21. – 22. apríla 1990 sa uskutočnila prvá návšteva pápeža Jána Pavla II. v ČSFR. Po programe v Prahe a na Velehrade jeho návšteva pokračovala v Bratislave. Tu sa udialo niečo, čo do istej miery predznamenalo budúci vývoj. Pápež Ján Pavol II. od svojich prvých apoštolských ciest pri prvom príchode do navštívenej krajiny rituálne pokľakol a pobozkal zem. Keďže tento symbolický úkon spravil v Prahe, usporiadatelia už v Bratislave nečakali nič podobné. Pápež však pri výstupe z vrtuľníka na Vajnorskom letisku, kde sa konala slávnostná bohoslužba s mnohotisícovou účasťou veriacich, bozkom uctil slovenskú zem ako zem suverénnej krajiny.
Týždeň pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami 1. júna 1990 vydalo Kresťanskodemokratické hnutie vyhlásenie, ktoré sa začínalo slovami: „Slovenský národ je dedičom územia, reči i kultúry svojich predkov.“ V dokumente zreteľne deklarovalo národno-štátnu líniu, s ktorou súhlasilo jadro jej členstva. KDH považuje slovenský národ za štátotvorný národ Slovenskej republiky. Základné prejavy národnej hrdosti považuje za nevyhnutnú súčasť života spoločnosti. Zasadzuje sa za národnú a štátnu suverenitu Slovenska. Povojnové usporiadanie hraníc a celistvosť Slovenska pokladá za nedotknuteľné. Požaduje uzákonenie slovenského jazyka za štátny a úradný jazyk Slovenskej republiky. Presadzuje vytvorenie takých podmienok, aby nedochádzalo k odnárodňovaniu Slovákov tak na Slovensku, ako aj v zahraničí. Vyhlásenie sa končí slovami o vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva ako samostatného rovnocenného člena.
■ ZA VLASTNÚ ŠTÁTNOSŤ
V novozvolenom slovenskom parlamente Slovenská národná strana 29. júna 1990 prostredníctvom poslanca A. Hrnka požadovala vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky ako predpoklad ďalšieho štátoprávneho vývinu slovenského národa. Poslanec M. Andel položil otázku, či je to skutočne tak, a hneď si aj odpovedal: „V časti Európy prebiehajú integračné procesy a v časti Európy prebieha boj národov o svoju vlastnú štátnu suverenitu. A práve toto špecifikum osamostatňovania sa národov vo východnej Európe nachádza čoraz viac porozumenia aj v západnej Európe. Podporu získavajú kroky nielen pobaltských republík, ale všetkých zväzových republík v Sovietskom zväze. Ale vo chvíli, ak táto zákonitosť začne pôsobiť aj na Slovensku, podliehame zrazu dákej panike a nevieme si to vysvetliť. Nevieme si vysvetliť prirodzené právo a snahu každého národa na svoju vlastnú štátnosť. Bojíme sa prijať zákony ako parlamenty Ukrajiny, Bieloruska tak, aby Slovenská národná rada bola skutočným predstaviteľom zvrchovanosti a svojbytnosti slovenského národa a nie iba vykonávateľom federálnych zákonov.“
V nežnej revolúcii 1989 – 1990 sa odstránením ideologického tlaku Komunistickej strany znovu otvorila slovenská otázka. Pri uplatňovaní národnej identity Slovákov a štátnej suverenity Slovenska sa angažovala najmä Slovenská národná rada a vláda Slovenskej (socialistickej) republiky. Významný impulz ich aktivitám dával slovenský politický exil, ktorý sa k tejto línii hlásil, ako aj novovzniknuté politické subjekty (KDH a SNS) a občianske združenia (Štúrova spoločnosť a ďalšie). České politické elity si na základe solídnej analýzy aktuálneho stavu uvedomili, že v podmienkach parlamentnej demokracie sa slovenská otázka bude stále otvárať, pričom slovenské predstavy o dualistickom usporiadaní sa v jednotnom štáte nedajú realizovať. Revolučné zoskupenia (Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu) otázku štátoprávneho postavenia nepovažovali za primárnu a iba ad hoc sa vyjadrili k niektorým jej aspektom. Medzi českými a slovenskými revolučnými elitami, ale najmä medzi slovenským a českým obyvateľstvom existoval výrazný rozdiel v pohľade na víziu demokracie. České society videli ako vzor demokracie Masarykovu Československú republiku (1918 – 1938), väčšina slovenských elít však tento pohľad nezdieľala. Paradoxne sa však väčšina Slovákov nestotožňovala ani s víziou samostatného štátu. Zrejme tu zohrávala negatívnu úlohu permanentne potláčaná a tabuizovaná téma slovenského štátu, ale aj pre slovenský vývoj 19. a 20. storočia typický minimalizmus pri formovaní politických programov slovenskej národnej identity a štátnej suverenity.