Okrem vládnej trojice strán nie je nikto, kto by návrh konsolidačného balíka číslo tri schvaľoval. Proti sú odborové zväzy, podnikateľské združenia, zamestnávatelia, odborári, verejný sektor, občania a opozícia, čo je však prirodzené vzhľadom na jej politickú úlohu a túžbu po moci v budúcej vláde. Miera momentálnych konsolidačných opatrení je vysoká a bude mať rozsiahly negatívny vplyv na životnú úroveň obyvateľstva. Iba podnikatelia dostali v tomto roku trojaké zvýšenie ‒ vyššie dane z príjmu, vyššiu daň z pridanej hodnoty a zavedenie transakčnej dane. Náklady previedli na občanov vo zvýšených cenách.
Vládnej koalícii akoby chýbal správny poradca, ktorý by jej pripravoval scenár s prezentáciou opatrení – a koho by aj rešpektovala. Pretože nikto asi nepochybuje o tom, že sekeru zaťatú hlboko do slovenského ekonomického stromu treba vyslobodiť, ale zaráža spôsob, akým to robí. Minister financií Ladislav Kamenický vystupuje na tlačových besedách zásadne sám. Chýbajú okolo neho ostatní ministri, ktorí pri iných tlačových besedách robia zo seba radi zbytočné krovie, ale aj samotný premiér Robert Fico.
Ten predstavil len náčrt úvodného balíčka, ostatné nechal na ministrovi financií. Ku koncu otázok sa jeho rétorika mení na jemne podráždenú. Je presvedčený, že to, čo prezentuje, je správne. A členovia vlády, môžeme iba hádať, s akým sebazaprením mu napokon jeho návrhy schválili a poslali do parlamentu. Natíska sa teda otázka, ako neúplný návrh môže parlament odsúhlasiť. Navyše sprevádzaný oklieštením rozpravy. Celkove sa tak prezentácia opatrení zužuje len na vládny názor. Na každej tlačovej besede počúvame argumenty typu, že musí vyťahovať peniaze z občanov, pretože sekeru zaťali predošlé vlády. Prečo potom za svoje činy bývalí vládni politici nenesú zodpovednosť nevedno, hoci treba uznať, že na to máme iné inštitúcie ‒ represívne a súdne.
Vládni analytici môžu oprávnene argumentovať, že iné štáty majú ešte vyššie daňové zaťaženie. Na Slovensku je najvyššia sadzba dane z príjmu pre fyzické osoby 25 percent, Dánsko, Luxembursko, Rakúsko, Belgicko, Izrael, Slovinsko 50 percent a viac. Prečo potom toľko Slovákov pracuje v susednom Rakúsku? Ich obyvatelia majú však výhody v podobe silného sociálneho štátu, vyššej mzdy a neporovnateľne rozvinutej infraštruktúry.
Podľa údajov Eurostatu máme 26 percent domácností, ktoré majú problém zo svojho platu vyžiť. V Rakúsku je to 9,9 percenta. Vo výške priemernej mzdy nás predbehla ešte pred pár rokmi najchudobnejšia krajina Európy Rumunsko. Hoci sú opatrenia dosť adresné, doteraz nepoznáme spôsob, ako sa na konsolidácii budú podieľať vládne ministerstvá. Ten sa spomína iba v náznakoch. Má sa ušetriť 1,3 miliardy eur, ale verejnosť nevie ako. Ekonómovia poukazujú aj na to, že prvé konsolidačné balíčky do štátnej kasy nepriniesli v podstate nič.
Keď Robert Fico na konci roka 2023 zostavil vládu, verejné financie boli na úrovni deficitu 4,8 percenta. Minister financií Kamenický sa teraz po naplnení tretieho balíčka nádeja, že na konci roka 2026 bude deficit už „iba“ 4,2 percenta. Po vybraných miliardách z vrecka všetkých občanov v prvých dvoch balíčkoch sa očakávalo výraznejšie zníženie. Zatiaľ čo v roku 2019 deficit dosiahol 1,2 percenta, o rok nato nová vláda Igora Matoviča dosiahla deficit na úrovni 5,3 percenta hrubého domáceho produktu. Lenže vtedajšia vláda argumentovala pandémiou covidu a vojnou na Ukrajine.
Súčasná vláda prevzala verejné financie s deficitom na úrovni 4,8 percenta produktu. Ako to, že po dvoch konsolidačných balíčkoch vo výške 3,8 miliardy eur sa dlh stále drží okolo piatich percent? Príčinu treba hľadať v tom, že rovnako ako vláda na občanoch šetrí, tak financie míňa závratným tempom. Pritom v roku 2024 sa vláda Roberta Fica zaviazala podľa pokynov Európskej únie, že bude postupne znižovať deficit pod tri percentá hrubého domáceho produktu. Tento cieľ je zatiaľ v nedohľadne.
Okrem toho tejto konsolidácii chýba jedna zásadná vec. Sociálny dialóg. Ak má ťarchu znižovania sociálnej a životnej úrovne niesť predovšetkým občan, mala byť v predstihu vyvolaná celospoločenská diskusia, z ktorej mohol minister a celý kabinet čerpať. To je prvá a najzásadnejšia chyba, ktorej sa vláda dopustila. Názor že načo, „aj tak by sme sa nedohodli“, je v demokracii neprijateľný. Najhoršie na tom je presvedčenie, že len vládny názor je ten správny. Či naozaj je, ukáže, aké výsledky napokon konsolidácia prinesie a na konci dňa bude rozhodovať až hlas voličov, taký potrebný pre politikov iba raz za štyri roky.
Text: Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Internet
