Nedávno sa mi zveril jeden rozhorčený pán docent: „Pre mňa je zmysluplnejšie zahrať si šach so svojím psom, ako diskutovať s ľuďmi typu poslankyne PS Mesterovej. Uvrešťanej, rezko do reči skákajúcej hašterivej osoby. Popri nej sú aj predavačky kyslej kapusty z trhoviska kultivované panie profesorky.“ V našich zemepisných šírkach priam geometrickým radom pribúda „nadľudí“, uzurpujúcich si právo vstupovať občanom do svedomia, určovať, kto hovorí pravdu, kto klame a kto posúva civilizáciu k lepším zajtrajškom na tej správnej strane dejín…
Keď som trénoval hádzanárky pražskej Slávie, podchvíľou som si v tlači prečítal, ako sa herec Ondřej Vetchý v noci zamiešal do roztržky, v ktorej štyria bili jedného, a zrejme mu zachránil život. Inokedy sa zasa v noci zastal ženy, ktorú škrtil neznámy násilník. Žene zavolal taxík a už skrotenému lumpovi sanitku. Ondra patrí k súčasným „politickým aktivistom“ z radov hercov. Ich „hyperaktivita“ ma niekedy vyrušuje a niekedy aj rozčuľuje. Ale na Vetchého mám slabosť.
Ak totiž niekto žije plne v súlade s tým, čo hlása, taký človek má všetky morálne práva občas ma „vyrušiť“ a niekedy mi svojsky pripomenúť, že som občan, ktorému by niektoré veci nemali byť ľahostajné. Samozrejme, sú témy, na ktoré mám iný názor ako herec, ale tu ide o to, že on – na rozdiel od hromady iných – má sväté právo apelovať na moje svedomie.
Keď ho porovnám s jeho kolegom Mádlom, drzým „frackom“ bez úcty k starým ľuďom (“zavři bábu do sklepa“ a iné jeho „duchaplné“ predvolebné výzvy), alebo z tribúny škriekajúcim Stankem, ktorého chytili s alkoholom za volantom. S úžasom sa pýtam, odkiaľ títo hochštapleri berú morálne právo na niekoho s opovrhnutím ukazovať prstom? Medzi nami chodí kopa tých „lepšoľudí“. Mnohí z nich klamú, kradnú a podvádzajú svoje manželky, ale na verejnosti deklarujú, že oni sú tí lepší, tí s jedine správnymi názormi na kovidovú agendu alebo v ich podaní brutálne selektívne posudzujú násilie a agresie vo svete.
Na tlačovkách opozičných strán sa pretŕčajú „osobnosti“ všetkého druhu. Ako Gröhling, svojrázny slovenský rekordér – prvý minister školstva SR s biľagom plagiátora. Vizitka ako hrom! Než tento exot bez štipky sebareflexie zasadol do ministerského kresla, bol známy ako „celebritný“ kaderník. Jeho niekdajšia kolegyňa z parlamentu Anna Belousovová sa nechala počuť, že „ani tú frizúru nevedel poriadne urobiť“. Kaderníka už robiť nemusí, zistil, že z politiky sa dá celkom dobre žiť, stačí mlieť hubou, do omrzenia tupo „papagájovať“ zopár naučených fráz a floskúl ‒ a je vymaľované.
Vedľa neho sa vypína ďalší rekordér Hlina, majster sveta v prevracaní kabátov, skutočný chameleón v ľudskej koži. V KDH ho naučili zbožne spínať ruky, a keď je nervózny, hádže gestá zo všetkých strán, takže niekedy pôsobí, ako keby sa chcel pridať k tancu sv. Víta v podaní družky mladého Šimečku. Ako najlepší na svete v uplatňovaní inklúzie sme sa stali inštalovaním psychopata do funkcie premiéra. Dopadlo to pre nás fatálne, ale pre neho dobre, lebo aj po svojom totálnom fiasku naďalej zbiera politické body. Neprekáža, že má tiež maslo na hlave aj ako plagiátor a daňový podvodník. Lebo bájky o tom, že jeho mama najazdí na starej fábii vyše šesťsto kilometrov denne, môže hovoriť len tomu, kto žerie seno. A takto by sa dalo pokračovať.
Od Viskupiča cez Kolíkovú, Krúpu, Valáška, Šeligu, Naďa (bonsajového Stathama) a mnohých ďalších, ktorých spája plytkosť ducha s neschopnosťou (či nechuťou?) živiť sa zmysluplnou prácou. Tieto tragikomické figúrky novodobej slovenskej histórie sú občanom „platné“ asi tak ako mŕtvemu hodinky. Niežeby súčasná slovenská vláda v týchto zlých časoch vládla bez chýb a bola ideálna, ale ako alternatíva proti nej sa tu ponúka len hlúposť a zloba. Svätuškári by stiahli Krista z kríža, ale v boji o moc sa spoja aj s diablom. Všetko nasvedčuje tomu, že pán docent ešte dlho bude radšej uprednostňovať partičku šachu so svojím psím kamarátom pred neplodnými diskusiami s týmito mocichtivými, hašterivými a bezduchými kariéristami.
Text: Tomáš KUŤKA – Foto: Internet
