Choleru do Uhorska zavliekli ruskí vojaci a pltníci po Tise
Pavol IČO ‒ Foto: Emil SEMANCO
V roku 1831 vypukla na východe Slovenska jedna z najväčších ozbrojených vzbúr v slovenskej histórii – Východoslovenské roľnícke povstanie. Aj keď sa za oficiálnu príčinu revolučných pohybov zvyčajne označuje takzvaná povera, že panstvo chce likvidáciou epidémie cholery ľud otráviť, v skutočnosti stál za povstaním skôr dlhodobý útlak a sociálna nespravodlivosť.
Cholera je smrteľná choroba, ktorú sprevádzajú žalúdočné kŕče, prudké hnačky a dýchavičnosť. Našich predkov trápila najmä v 19. storočí. V tom čase bol jej priebeh taký prudký, že dokázala človeka zahubiť už do dvoch dní, a známe sú aj prípady, keď infikovaný podľahol cholere po dvanástich hodinách od nástupu prvých príznakov. Do okolitých krajín ju priniesli ruskí vojaci vyslaní na potlačenie poľského povstania z rokov 1830 – 1831.
■ POSTUP NÁKAZY
Už koncom roka 1830 totiž cholera vyčíňala v južných, severných a západných častiach ruského impéria, odkiaľ putovala s cárskymi vojakmi do Poľska. Panovník habsburskej ríše František I. nariadil 2. novembra 1830 uzavrieť a vojensky strážiť cesty a chodníky vedúce cez pohraničné územia s Uhorskom. K tomuto opatreniu pribudlo 28. decembra aj rozhodnutie vydané Uhorskou miestodržiteľskou radou zatarasiť všetky hraničné priesmyky.
Keďže nákaza prichádzala z územia Poľska a Ukrajiny, od januára 1831 sa tieto opatrenia vzťahovali iba na región Haliče na západe dnešnej Ukrajiny a v juhovýchodnom Poľsku. V máji 1831 došlo po krátkom zlepšení epidemiologickej situácie v Haliči k opätovnému vypuknutiu nákazy. Tentoraz boli hranice Uhorska s Haličou úplne uzavreté. Ani to však nepomohlo. V Ugočskej župe, situovanej v severovýchodnej oblasti Uhorska (v súčasnosti zasahuje územie západnej Ukrajiny a severozápadného Rumunska), sa cholera objavila 13. júna 1831. Podľa kňaza Mateja Rojka, autora súdobej kroniky evanjelickej cirkvi v obci Soľ (dnes patrí pod okres Vranov nad Topoľou), ju do Uhorska zavliekli pltníci prevážajúci tovar po rieke Tisa.
Najstarší záznam o výskyte tejto choroby na našom území pochádza z prvého júla 1831, keď bola hlásená v Gemerskej župe. V nasledujúcom roku cholera ustúpila, no zanechala po sebe hrozivú bilanciu. Dobové štatistiky udávajú, že sa v Uhorsku cholerou nakazilo 536 517 osôb, z ktorých až 237 641 chorobe podľahlo.
■ ZÁPAS S EPIDÉMIOU
Kompetencia zavádzať konkrétne proticholerové opatrenia prináležala krajinským komisárom. Tí vydávali obežníky, ktoré informovali o jednotlivých postupoch v boji s epidémiou. V prvom rade vznikli strážne línie a kontumačné stanice na hraniciach uhorských žúp. Ich úlohou bolo kontrolovať prichádzajúci a odchádzajúci tovar, korešpondenciu a ľudí. Rovnako sa odporúčalo preverovať podozrivé osoby, tulákov, Cigánov a Židov. Hranice okresu mohol opustiť iba ten, kto mal potvrdenie od kontumačnej stanice alebo miestnej vrchnosti o tom, že prichádza z miest či krajín neohrozených cholerou. Vznikli tak župy nakazené cholerou, kde platili prísne obmedzenia, a župy nepostihnuté, na ktoré sa opatrenia nevzťahovali. Išlo teda o systém podobný novodobému „kovidovému“ semaforu, aký sme mali na Slovensku počas pandémie koronavírusu.
Fungovala aj karanténa, ktorá sa vzťahovala nielen na ľudí, ale i na dobytok neznámeho pôvodu, ktorý musel byť do štrnástich dní v špeciálnych maštaliach alebo na vyhradených pastvinách, a až po uplynutí tejto lehoty ho pripustili k ostatným zvieratám, ak nemal príznaky choroby. Zakázané boli všetky masové akcie ‒ jarmoky, bohoslužby, trhy, náboženské púte. Vrchnosť tiež pozatvárala školy, krčmy, obchody a bitúnky. Tovar bolo možné zakúpiť len na vyhradených miestach a fungovala aj donášková služba. Pre obchodné transakcie platili špeciálne pravidlá ‒ mince museli byť očistené lúhovaním v octe a papierové bankovky bolo nevyhnutné vydymiť nad tlejúcou pahrebou.
■ PROTICHOLEROVÍ KOMISÁRI
Dediny, kde sa potvrdila nákaza, boli odrezané od okolitého sveta a strážili ich vojaci alebo miestni dobrovoľníci. Na opustenie územia uzatvorenej obce sa vyžadovalo povolenie od proticholerového komisára, ktoré bolo možné udeliť až po absolvovaní podrobnej lekárskej prehliadky. Tovar, listy a ďalšie predmety smeli opustiť obec iba po dôkladnej očiste a vydymení.
Osobe, u ktorej sa vyskytli príznaky choroby, nariadili spolu s ostatnými členmi domácnosti štyridsaťdňovú karanténu. Počas nej bol akýkoľvek styk s ostatnými obyvateľmi obce zakázaný a počas trvania karantény im dokonca odobrali dobytok. Svoje zvieratá mohli dostať naspäť, len ak im lekár po uplynutí obdobia izolácie potvrdil priaznivý zdravotný stav. Nakazených obyvateľov v mestách izolovali v nemocniciach, vo veľkých dedinách slúžili na tento cieľ „cholerové špitály“. Do týchto zariadení sa ľahko mohol dostať aj zdravý človek, trpiaci napríklad bolesťou hlavy, lebo i tá je jedným z príznakov cholery. Po pobyte medzi ostatnými, skutočne nakazenými pacientmi už sotvakto ostal bez zdravotných komplikácií…
Osoby, ktoré cholere podľahli, sa mali pochovávať v noci v spoločných hroboch. Pohreby prebiehali v utajení, bez kňaza a nesmeli sa na nich zúčastniť ani príbuzní. Mŕtve telo sa pred uložením do zeme polialo dezinfekčnou látkou a do hrobu sa spolu s telom nebohého kládol aj popol z jeho šiat a perín. Telo nebohého posypali vápnom a prikryli zeminou. Cintoríny obetí nákazy najčastejšie stáli na polceste medzi dvoma dedinami a zvyčajne slúžili viacerým obciam. Cholerové cintoríny vznikali v okrajových častiach miest. Uvedené opatrenia však neplatili pre majetnejších obyvateľov, ktorí podľahli cholere. Tých aj naďalej pochovávali v kryptách a samostatných rakvách na „obyčajných“ cintorínoch. Okrem toho sa studne dezinfikovali chlórovým vápnom. Napriek všetkým nariadeniam intenzita šírenia choroby výrazne neklesala, preto začali uhorskí lekári širokým masám obyvateľstva podávať „lieky“.
■ VZBURA ROĽNÍKOV
Liečivá odporúčané vtedajšími lekármi ‒ bizmutový prášok, laudanum, vinan či kamilkový olej ‒ síce boli účinné proti iným epidémiám, ale nie na choleru. Chorým ľuďom neraz ani trochu nepomohli a zdravým spôsobovali otravy, ktoré sa zavše končili smrťou. Zvlášť nebezpečný bol bizmutový prášok, ktorý vo väčších koncentráciách ubližoval najmä zdravým deťom. Nedôveru obyvateľstva vzbudzovala i horlivosť, s akou lekári a úradníci tieto „lieky“ ordinovali.
Zdraví obyvatelia monarchie nerozumeli, prečo by mali užívať látky, ktoré preukázateľne škodia zdraviu. Ľuďom sa navyše nepozdávala ani dezinfekcia studní. Medzi ľudom sa zakrátko rozšírili rôzne chýry. Niektorí tvrdili, že ide o premyslený plán šľachty, ako sa zbaviť chudobných. Ďalší, že zámerom je zamedziť šíreniu revolučných, protimonarchistických nálad, ktoré sa v tom čase objavovali v rôznych kútoch habsburskej ríše.
Kňaz a slovenský národný buditeľ Jonáš Záborský v novele Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870) označil ako príčinu povstania „bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu (t. j. povinnosti poddaných voči zemepánovi – pozn. autora článku), chce, aby podelili panské majetky medzi sebou, ale páni to taja, ukrývajú, a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári, že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách (t. j. počas omše a pod. ‒ pozn. autora článku)“.
Stáročia negatívneho vzťahu poddaných voči bohatým šľachticom a ich prisluhovačom sa teda pretavili do formy nepodložených tvrdení. Tie sa spolu so všeobecnou nespokojnosťou dlhodobo utláčaného ľudu, znásobenou neúrodou a hladomorom v predchádzajúcom roku, stali zámienkou na rozpútanie povstania. No neboli ich príčinou, lebo tá tkvela v dlhodobej sociálnej nespravodlivosti.
Výstižne sa na túto tému vyjadril predseda Matice slovenskej JUDr. Marián Gešper, keď v roku 2024 pri príležitosti slávnostného odhalenia pamätníka Východoslovenského roľníckeho povstania v Nižnom Žipove povedal: „Povstanie nemalo hlavnú príčinu v nepochopení protiepidemiologických opatrení pri cholere a netkvie v travičskej povere, ako tvrdia opakujúce sa už prežité informácie, ale príčiny boli v širšom a hlbšom sociálnom kontexte, predovšetkým v neúnosných a neriešených sociálno-mocenských pomeroch Uhorska.“
■ TRAVIČI STUDNÍ
K uvedenému ešte možno dodať, že nepochybne zavážil aj pud sebazáchovy, skrátka obyčajná túžba po záchrane života ohrozeného dobovými liekmi proti cholere. Predobrazom povstania pritom boli nepokoje v súvislosti so zákazom pohybu a s podávaním liečiv v uhorských mestách Pešť (časť dnešnej Budapešti) a Miškovec.
Devätnásteho júla 1831 sa podobný incident odohral v Košiciach, kde rozvášnený dav napadol chirurga Františka Lehockého, ktorý odporúčal deťom, aby preventívne užívali vinan (soľ kyseliny vínnej – vo väčších množstvách spôsobuje dehydratáciu, nevoľnosť a hnačku).
O necelé dva týždne nato sa vzbura rozhorela v plnej sile v Zemplínskej stolici. V obci Žipov (dnes Nižný Žipov) neďaleko Trebišova pochytali a mučili dvanástich miestnych Židov na základe výpovede miestneho dievčatka, ktoré tvrdilo, že videlo, ako starý Žid niečo hádže do studne. V Trebišove sa 2. augusta 1831 zišiel asi dvojtisícový dav s cieľom pochytať „travičov“. Vzbúrenci napadli a uväznili tunajších úradníkov a vojakov, podarilo sa im chytiť aj trebišovského richtára.
Povstanie zasiahlo najmä východoslovenské regióny Zemplín, Šariš, Spiš a Abov, no rozšírilo sa i na Gemer, teda do stredu Slovenska, a pokračovalo do oblastí Turca, Liptova a Novohradu až po Tekovskú župu na rozhraní stredného a západného Slovenska. Väčšinu povstalcov tvorili roľníci, no pridali sa k nim aj baníci, bezzemkovia a ďalšie utlačované skupiny obyvateľstva. Násilný charakter malo najmä na východnom Slovensku, zatiaľ čo vzbúrenci prinútili lekára zjesť podávané lieky a podobné, menej ohľaduplné excesy boli aj inde.
Povstanie však nemalo jednotného vodcu ani zjednotený postup. Na čelo povstaleckých skupín sa postavili ľudia s rôznymi presvedčeniami. Zeman Peter Tašnády, z východoslovenskej obce Malé Raškovce, napríklad túžil po páde monarchie a údajne nadväzoval styky s poľskými slobodomurármi. Richtár Michal Pavuk zo Žipova prenasledoval pánov a podnecoval útoky na predstaviteľov vrchnosti. Povstanie, do ktorého sa zapojilo vyše štyridsaťtisíc roľníkov, vzdelancov a nižších šľachticov, napokon v tom istom roku ukončila masová poprava jeho exponentov.
Do polovice novembra 1831 popravili stodevätnásť hlavných organizátorov povstania, približne štyritisíc vzbúrencov uväznili a palicovali. Druhá strana mala dvadsaťštyri až dvadsaťšesť obetí – úradníkov, šľachticov a Židov obvinených zo šírenia cholery. Hnev vrchnosti voči sedliakom sa však prejavoval aj desať rokov po povstaní, keď pomstychtiví husári obesili mnoho roľníkov z východného Slovenska trebárs iba preto, lebo fajčili, ako pripomína Pavol Jozef Šafárik v cestopise Cesta po Halické a Uherské Rusi. No označiť povstanie za neúspech by bolo nespravodlivé. Navzdory tomu, ako dopadlo, ukázalo, že Slováci majú hrdosť, a aj keď znesú mnoho príkoria, nevzdávajú sa a dokážu bojovať za svoje práva.
