Text: Ivan KRAJČOVIČ – Ilustračná foto: Internet (český seriál Žandárske humoresky)
Vláda ešte vo februári tohto roka bez väčšieho záujmu médií vypracovala zákon na „zvýšenie odolnosti Slovenskej republiky v oblasti obrany a bezpečnosti“. Mali sa vytvoriť národné obranné sily, ktoré by nahradili existujúce zálohy ozbrojených síl na spôsob americkej Národnej gardy. Nič nového. V bývalej československej republike sme od roka 1930 mali tiež Národnú gardu, inak polovojenskú organizáciu, ktorá mala pripravovať členov na vojenskú službu. Na Slovensku sme v minulosti mali aj Gardu slovenskej slobody a Hlinkovu gardu.
Zákon upravuje aj vznik a zánik brannej povinnosti, ktorá bude povinná, s výnimkami, mužom s trvalým pobytom na Slovensku vo veku od devätnástich rokov, odvod, prieskum zdravotnej spôsobilosti a výkon mimoriadnej služby. Parlament zákon schválil v posledných dňoch mája 2025.
Na Slovensko sa žandári vracajú po dlhých rokoch od svojho vzniku. Na našom území existovali podľa predpisov Rakúsko-Uhorska od roka 1849 na základe cisárskeho výnosu, na Slovensku zanikli v roku 1945. Pôsobili predovšetkým na vidieku, kde neboli stanice štátnej polície, čo bolo logické. Už vtedy nemali dobrú povesť, pretože mali za úlohu aj potláčanie nežiaducich prejavov obyvateľstva ‒ hladové demonštrácie, štrajky a pochody za prácu. Vtedy dokonca aj mali za úlohu to, čo dnes vykonáva rybárska a poľovnícka stráž.
Hoci po svojom vzniku boli žandári takmer vo všetkých štátoch Európy, v súčasnosti bude Slovensko opäť výnimkou. Dodnes fungujú iba v Taliansku, vo Francúzsku, v Portugalsku, v Španielsku a na Ukrajine. Niečo ako transakčná daň, ktorá je okrem Slovenska len v Maďarsku a vo Venezuele. Cieľom zriadenia žandárstva je podľa zákona, aby vojaci pomáhali policajným hliadkam. Takže je to už neprehľadné ‒ máme vojenskú a železničnú políciu, potom mestskú a obecnú, ktorá požaduje právomoci na úrovni štátnej polície, cudzineckú, štátnu políciu a k nim pribudnú žandári. Nerátajúc takmer nekontrolovateľné tajné služby.
Slovo žandár teda nie je na Slovensku už iba z historického hľadiska prijímané pozitívne. Na rozdiel od talianskych karabinierov alebo francúzskej gendarmerie nationale, ak si odmyslíme komédie s Luisom de Funèsom, prežívajú dodnes vážnosť a rešpekt. Na sporné označenie žandár upozornil aj predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, ktorý ich označil za „symbol nevraživosti a zneužitia štátnej moci“. Potomkovia masakry z roka 1907, keď zásah žandárov slovenskej národnosti ‒ áno, slovenskej, nie maďarskej ‒ pri vysvätení kostola v Černovej pri Ružomberku stál životy pätnástich veriacich katolíkov, ďalších dvanásť ľudí bolo ťažko zranených a desiatky utrpeli ľahšie zranenia, vedia o tom svoje.
História zaznamenala aj to, že vtedy protestovali najmä zahraničné osobnosti, napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson, ktorý sa aj počas násilnej maďarizácie zastal Slovákov v Uhorsku, britský publicista a historik Robert William Seton-Watson či ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Aj pomník Černovskej tragédie financovala Slovenská liga v Amerike. Odhalený bol v roku 1932 za prítomnosti Andreja Hlinku, Milana Hodžu a zástupcov Slovenskej ligy amerických Slovákov pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia masakry. Prvým predsedom Slovenskej ligy v Amerike bol rodák z Trstenej kňaz Štefan Furdek, spoluzakladateľ Prvej katolíckej jednoty v USA a Matice slovenskej v Amerike. V septembri tohto roka si pripomenieme stosedemdesiate výročie jeho narodenia.
Ďalším, hoci iba technickým problémom je to, že návrh zákona podal a obhajoval minister obrany Róbert Kaliňák. Jeho rezort by mal aj žandárov financovať. Zvláštne, že si minister vnútra Matúš Šutaj Eštok nechal uniknúť takúto reklamnú aktivitu, pretože polícia patrí pod jeho rezort. Iba ak by tušil, že toto bude riadne fiasko.
Tretím problémom je ohlásený plat. Za dvadsať dní služby, maximálne po dvanástich hodinách, plus desiatich dňoch pohotovosti, dostanú tritisíc eur. A to už mnohým kole oči. Ako inak, mali by mať vlastné uniformy a aj autá. Svoje úlohy by podľa zákona mali plniť v poľnej vojenskej rovnošate s identifikačným číslom a reflexným rukávovým označením s nápisom Žandári. To už vyvoláva neblahé spomienky na hliadky pomocníkov Verejnej bezpečnosti za socializmu. Nuž, a českí četníci hliadkovali v uliciach aj v noci peši. Iste, vtedy veľa áut nebolo. Zato však vo svojom obvode poznali podľa mena a problémov každého ‒ ako dnešné poštárky.
Možno by stálo za úvahu nahradiť nepopulárne označenie žandár jednoduchším strážnik. Budovanie a posilnenie represií nie je u obyvateľov veľmi populárne.
