Vytrvalý Štúrov priateľ v dobrom i zlom
Pavol IČO ‒ Foto. www.myturiecsme.sk – Zdroj: Petra VRZALOVÁ
Priateľstvo našich národných buditeľov Jána Kalinčiaka a Ľudovíta Štúra sa nezaobišlo bez komplikácií. Štúrov nasledovník KALINČIAK však stál pri svojom učiteľovi až do posledných chvíľ.
Prvé literárne diela začal Ján Kalinčiak písať počas štúdia v Bratislave a v tomto období začal publikovať aj svoje literárne práce v časopise Buben. Lákali ho najmä historické povesti, k čomu ho inšpirovala jeho matka, ktorá, ako Kalinčiak uvádza vo Vlastnom životopise, „… podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje.
Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim“. V Bratislave, kde stretol svojho učiteľa a dobrého priateľa Ľudovíta Štúra, sa jeho vlastenectvo prehĺbilo. Aktívne sa zapájal do činnosti tamojšieho Ústavu reči a literatúry československej a pod vplyvom svojho učiteľa sa zaoberal históriou i gramatikou slovanských „nárečí“, čiže rôznymi slovanskými jazykmi.
■ HĽADANIE DOMOVA
Keď doštudoval, zhruba rok pôsobil ako súkromný vychovávateľ a v rokoch 1846 – 1858 riadil gymnázium v Modre. Odtiaľ sa presťahoval do Tešína (dnes je mesto rozdelené na Český Tešín v českom Moravsko-sliezskom kraji a Cieszyn v Poľsku), pričom tam zastával funkciu riaditeľa miestneho nemeckého gymnázia. Vzdialený od domoviny často podliehal nostalgii, oporou sa mu však stalo priateľstvo s Michalom Miloslav Hodžom, ktorý našiel v Tešíne útočisko po tom, čo musel na nátlak maďarských šovinistov opustiť Uhorsko.
Po odchode z Tešína (rok 1869) Kalinčiak ukončil svoju životnú púť v meste Martin, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1871 ako redaktor mesačníka Orol. Medzi jeho najznámejšie literárne práce patrí historická povesť Milkov hrob, humoreska Reštavrácia a báseň Bojovník. Popri umeleckej tvorbe sa tiež venoval literárnej teórii a kritike a svoje práce publikoval vo viacerých časopisoch (Lipa, Sokol, Slovenské pohľady, Tatranka, v tešínskom týždenníku Gwiazdka Cieszyńska a inde).
■ CHVÁLY AJ NEPOHODY
Priateľstvo Jána Kalinčiaka s Ľudovítom Štúrom prešlo viacerými fázami a v určitých okamihoch sa v ňom objavili i nedorozumenia. Vo Vlastnom životopise pri obhliadnutí za pobytom v Bratislave na Štúrovu adresu nešetrí slovami chvály… „S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských, t. j. gramatiku porovnávajúcu (…) Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec.
Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. (…) Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.“ Píše o svojom učiteľovi Kalinčiak, ktorý dokonca so Štúrom v Bratislave zdieľal spoločný byt.
No obrat v ich priateľstve nastal v roku 1845 po Kalinčiakovom príchode z Halle, keď sa mal stať spolupracovníkom Štúrových Slovenských národných novín. Vtedy, ako uvádza vo vlastnej biografii, „… neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej“. Vysvetlenie tohto „ochladenia“ v ich vzťahu podáva list Ľudovíta Štúra spisovateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi z októbra 1845, kde Štúr kritizuje Kalinčiakovo nedostatočné vlastenectvo a poukazuje na to, že odmietol vstúpiť do spolku Tatrín, združujúceho národne uvedomelých Slovákov, aby „…svoje šťesťja ňezhubiu a takto vraj čím skuor do úradu prísť a sa oženiť mohou“.Práve táto skutočnosť teda bola pre Štúra rozhodujúca. Štúrov hnev však čoskoro pominul a už v nasledujúcom roku sa za Kalinčiaka prihovoril na modranskom gymnáziu, vďaka čomu získal miesto rektora.
■ OŽIVENIE HNEVOV
No netrvalo dlho a medzi oboma mužmi vypukol nový spor, keď Kalinčiak nevstúpil do dobrovoľníckeho zboru v revolučných rokoch 1848 – 1849. Okrem toho sa rozchádzali i v estetických názoroch, pretože kým Štúr považoval slovesnú ľudovú tvorbu za umenie, Kalinčiak bol presvedčený o tom, že „… pieseň a povesť národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, citu, letoru, ruch duše istého národa, a (…) vždy musí byť základom umenia národného; ale predsa preto – nikdy nie je umením“.
Kalinčiakovi sa takisto nepozdávalo Štúrovo vyzdvihovanie Slovanov na úkor ostatných národov. Na margo tohto konfliktu si poznamenal: „Národ slovanský stojí vraj na vyššom stupni len preto, že jeho národná pieseň trvá až podnes… Ale Štúr zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“
Napriek nezhodám však pri Štúrovi stál až do posledných chvíľ. V životopise pripomína, ako uňho Štúr počas pobytu v Modre (roky 1851 – 1856) hľadal útechu, keď ho prepadol smútok, aj to, ako sa zhovárali, kým „tma z duše jeho nezišla“. „Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval ‒ pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho ‚O národních písních a pověstech plemen slovanských‘ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.“ Napísal o ich priateľstve v Modre Kalinčiak.
