Žiaľ, už aj Jozef Miloslav Hurban patrí pomaly k zabúdaným osobnostiam. Zabúdaným hrubým neprávom. Je to následok prznenia tých najrýdzejších spoločenských hodnôt lacnotou, povrchnosťou a akousi arogantnou ostentatívnou „nadnárodnosťou“. Jozef Ľudovít Miloslav Hurban (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) sa narodil 19. marca 1817 v Beckove a na druhý svet sa pobral 21. februára 1888 v Hlbokom. Bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz (po smrti Karola Kuzmányho načas superintendent Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania) a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849. Pôvodne bol J. M.
Hurban stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Nezabúdajme, že v histórii zaujal miesto aj ako spoluzakladateľ Slovenskej národnej rady, Matice slovenskej, Spolku Tatrín, tiež ako spoluzakladateľ Slovenského národného divadla nitranského, nedeľných škôl a spolkov miernosti, založil aj prvé úverové družstvo v Európe (Spolok gazdovský), časopis Slovenské pohľady. Je autorom životopisu Ľudovíta Štúra.
Načrime však do oveľa menej známej činnosti J. M. Hurbana, a to do jeho publicistickej práce. Ani on sa za dlhé roky písania nevedel zbaviť dlžôb. Zarážajúce je, že práve v roku 1863, keď sa založila Matica slovenská a „národná aktivita“ už bola na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažovali na malý počet predplatiteľov. Pešťbudínske vedomosti mali vtedy 404, Černokňažník 290, Sokol 211 predplatiteľov. V roku 1865 oznámil Viliam Pauliny-Tóth, že jeho Sokol má už len 171 predplatiteľov, a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň Matice slovenskej na rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.
Redaktori slovenských novín a časopisov pred prvou svetovou vojnou museli vtedy bojovať nielen s chudobou, nedostatkom spolupracovníkov, odtrhnutosťou od významnejších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s cenzúrou a konfiškovaním novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj Ján Francisci-Rimavský nad hrobom Mikuláša Š. Ferienčíka takto posťažoval na životný údel vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej?
Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš, a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“. Aké nanajvýš súčasné slová sú to! V slovenskej žurnalistike aj dnes mimoriadne varovné a aktuálne.
Text: Štefan ZLATOŠ – Foto: Internet
