Kam sa uberá Slovensko?

thumbnail

KOMENTÁR Rastislava ZACHERA

Túto otázku si kladiem dlhšie. Nástojčivo sa vynára najmä v čase pandémie Covidu-19. Premýšľam, koľko ľudí prišlo na celoplošné testovanie dobrovoľne a koľko preto, že muselo? Narážam na nebezpečný precedens do budúcnosti. Ide o rešpektovanie základných ľudských práv a slobôd občanov štátu. Veď ak je niečo dobrovoľné, nemôže byť sankcionované. Takto sa vyjadrila aj prezidentka SR, potom svoj postoj zmenila a ako veliteľka ozbrojených síl SR celoplošné testovanie s nasadením armády nezastavila.  Každý vedel, že bez „modrej potvrdenky“ niet cesty „na slobodu“ a aké konkrétne sankcie bez tohto potvrdenia (+ alebo -) by hrozili.

Myšlienka testovania nie je zlá, (najnovšie aj tzv. komunitného) no za iných podmienok. Ak by bolo úplne dobrovoľné, ak by sa testovalo PCR kvalitnými testami, nie antigénovými, ktoré podľa odborníkov a aj premiéra SR nepreukázali všetkých „s náložou“ vírusov, a ak by boli vylúčené riziká nakazenia na minimum pri samotnom testovaní, veď spočiatku pri státí v dlhých radoch bez predpísaných rozostupov to vôbec nebolo vylúčené! Avšak koľkí ďalší občania takto uvažujú? Rozumiem argumentu, že nie každý si môže zaobstarať PCR test. No je to jediné, čo nás trápi? Sme so všetkým spokojní? Stačí, ak máme certifikát, sme negatívni, a tým získame „slobodu“. Neprídeme o príjem, prácu? Boli aj takí, ktorí sa trápili, boli sklamaní, znechutení. Cítili sa ponížení, že sa museli podvoliť niečomu, s čím neboli stotožnení. Pri naliehavých otázkach o smerovaní nášho štátu nemalo by byť viac v popredí aj školstvo a budúca vzdelanostná úroveň spoločnosti? Veď vyše päťdesiattisíc detí sa k dištančnému vzdelávaniu vôbec nedostalo. Nie je hanba priznávať, že sú z chudobného prostredia a na počítač ich rodičia ani nepomyslia. Nieto ešte na svetlé vzory a príklady výnimočných osobností z histórie.

Nemáme takých, akými boli  Ľudovít Štúr alebo Milan Rastislav Štefánik. Máme iba dve cesty, ktorými sa môže Slovensko vydať. Buď zohneme chrbát, podvolíme sa vôli politika, ktorý nepočúva argumenty a odporúčania odborníkov a autorít. Ako autokrat hlava-nehlava ide za svojou predstavou vyniknúť za každú cenu, byť v centre pozornosti ‒ na titulkách médií. Slováci už veľakrát v dejinách zohli chrbát, žili v ponížení, celé obdobia v područí niekoho. Toto chceme? Chceme po tridsiatich rokoch slobody opäť totalitu? Prečo sa mladá generácia nepoučí od tej staršej, ktorá totalitu zažila? Pýtam sa, prečo nevyužijeme potenciál, chuť niečo urobiť? Sme pripravení zobrať zodpovednosť za osud našej vlasti do vlastných rúk, či sa radšej vždy niekomu a niečomu ponižujúco podvolíme?

Ak by naši velikáni cúvli pred každou prekážkou, zakaždým zohli chrbát a zvolili by si tú ľahšiu cestu, kde by bolo Slovensko dnes? Existovalo by vôbec? Našiel by sa niekto, ako bol Štefánik, ktorý obetoval celý život rodnej vlasti  a ktorého životným krédom bolo: Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť.  Žiaľ, myslím si, že by sa dnes nenašiel nikto. Smutné... Práve v tomto čase vidím ako riaditeľ matičného pracoviska na východe republiky nepopierateľnú opodstatnenosť najstaršej kultúrnej ustanovizne ‒ Matice slovenskej. Ministerka kultúry SR ju síce považuje za staromódnu a chce ju znížením štátnej účelovej dotácie postupne zlikvidovať. Matica slovenská mala a aj má svoje chyby, z ktorých sa však poučila a mení sa tak na modernú inštitúciu 21. storočia. Domnievam sa, že práve Matica slovenská by mala práve teraz zohrať významnú úlohu. Mala by tu byť najmä na to, aby nielen upozorňovala na mnohé problémy, trebárs už v spomínanej oblasti školstva a vzdelávania, ale najmä preto, aby postupne dokázala vychovať také elity národa a osobnosti, ktoré som už tiež spomenul.

Čo dodať na záver? Po „povinne dobrovoľnom“ testovaní, kde o Slovensku budú písať zahraničné médiá, keď sa budeme „vytešovať“ z nášho nezvyčajného – aj keď protirečivého ‒ prvenstva, možno príde a možno nie vytriezvenie. Ďalšie predlžovanie núdzového stavu, ďalší lockdown. Nemuselo by však k nemu dôjsť, ak by niekto počúval nielen seba, ale aj ostatných, najmä vedcov, medicínske kapacity,  epidemiológov. Ak by ho naozaj viedli čisté, úprimné úmysly  a nič iné len starosť o ľudí, o národ. Kiežby som sa mýlil. Azda nezaškodí pripomenúť stále aktuálny citát bývalého amerického prezidenta T. Jeffersona: „Pokiaľ sa vláda obáva občanov, máme slobodu. Pokiaľ sa občania obávajú vlády, máme tyraniu.“

Autor je riaditeľ Domu MS v Spišskej Novej Vsi



1 Komentár

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.