Andrej MIŠANEK – kedysi aj teraz – vždy v pozícii človeka na okraji spoločnosti
Keď karikaturista je akoby kalika – turista
Zhováral sa Emil SEMANCO – Foto: archív AM
Andrej MIŠANEK je známy slovenský publicista. Svoje postrehy a názory premieta do kresieb karikatúr. Pravidelne vyhráva ceny v súťažiach karikaturistov doma aj v zahraničí. Je stálym spolupracovníkom aj redakcie našich Slovenských národných novín.
- Ľudia vás poznajú najmä ako karikaturistu, ale vy ste rovnako zdatný veršovník epigramatik a nestratíte sa ani pri klavíri. Z čoho a v akom pomere kresby, slova a hudby je namiešaná vaša kreativita a talenty?
Kresba, slovo, hudba – ja k tomu priložím ešte šach. To je tá moja stará partia, v ktorej sa dobre cítim. Polstoročie v nej dominuje kresba. Ani v najťažších obdobiach života som neprestal kresliť. Stačilo mi k tomu pero, tuš a kúsok papiera. A samota. S cigaretou v ľavej ruke som tou druhou, voľnou rukou ťahal po papieri čierne línie a cítil som sa ako malý boh. Darilo sa mi, publikovali ma všade, kde som obrázky poslal. V januári 1969 mi uverejnili prvú kresbu v Roháči. A (čuduj sa svet) tú istú kresbu uverejnili minulého roku v jednom katalógu k výstave v Belgicku. Získal som desiatky cien na prestížnych súťažiach doma, ba zopár cien aj v zahraničí… Prišiel však rok 1989 a s ním aj likvidácia slovenskej kultúry a zoznamy (neviem kým a čím a prečo) nesprávnych tvorcov umelcov na „čiernych listinách“, ich vygumovanie zo slovenskej kultúry. Zanikol Roháč a s ním akoby mali zaniknúť definitívne aj mnohí jeho autori… Okrem mňa spomeniem napríklad Ondreja Zimku, Milana Vavra… Kto má tú moc likvidovať ľudí, ktorí sú nevyhovujúci?! Označujú ma ako rasistu, fašistu, aj keď sa iba bránim. Nechcem nikoho likvidovať. Tak kto je tu fašista a rasista...?!
- Vidíte, a o humoristoch je vo všeobecnosti rozšírená predstava, že sú to urehotaní, bezproblémoví ľahtikári či aspoň večne optimistickí rozsievači dobrej nálady a žartov. Pravdaže, sú aj takí, ale vo väčšine prípadov je humorista či karikaturista skôr protipól tohto nazerania – človek až prekvapujúco vážny – a to nehovorím o satirikoch, sarkastikoch alebo ináč životom počmáraných (v)típkoch. Tak aký je Andrej Mišanek? Zrejme nekráčate cestou vysypanou jemnou bielunkou drvinou, dozdobenou lupeňmi kvetov...
Andrej Mišanek je človek, ktorý má šesťdesiatdeväť rokov – je to magické číslo, lebo je aj obrátené na hlavu – 69, ktorého život nešetril a bil ho ako hada hlava-nehlava či už zásluhou klasických alebo novodobých reformovaných komunistov. Dalo by sa o tom dlho-predlho rozprávať. Ale ako mi svojho času ako mladíkovi povedal jeden starší kolega, chlap musí zniesť aj pravdu, aj krivdu. Ak však dnes tej pravdy takmer niet, zostáva mi znášať len tú krivdu. Idem teda s tým krížom ťažkým, preťažkým po ceste tŕnistej na kalváriu, pomáha mi ho niesť aj Matica a keď príde čas a budem naň zavesený ako lotor, tak by som strašne chcel byť tým spravodlivým lotrom.
- Práve vystavujete v „rodnej“ popradskej Tatranskej galérii. S nekonformným právnikom Martinom Vladikom ste v známej Elektrárni predstavili spoločný knižný projekt, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Matice slovenskej pod názvom Obludárium. Už neraz vás mali „na britvičkách“ politickí holiči – mediálni strihači smeru a noriem – aj za spoluprácu s naším týždenníkom . Nemáte obavu kresliť pre Maticu a spolupracovať s médiami, čo sa akosi nevtesnajú do predstáv „slušných demokratov“, akí trebárs diktujú bontón v „pažravej nad Dunajom“ – ako som o Bratislave počul hovoriť práve vo vašom podtatranskom vtipkárskom revíri?
Trinásteho apríla pripravili v Tatranskej galérii kultúrne popoludnie spojené s predstavením Martina Vladika a jeho knižky Obludárium. Na akciu pozvali aj mňa, lebo som tú knižku ilustroval, a premietli aj film Matúša Ondrušeka Andrej Mišanek – človek na okraji spoločnosti. Prišiel tam aj môj blízky príbuzný z Púchova, ktorý bol zvedavý na moje obrázky, porozvešiavané po stenách. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby nebol slepý. Ale prišiel, lebo chcel, aby mu jeho manželka – moja dcéra, slovne opísala tie karikatúry, lebo si ich vie predstaviť, keďže o zrak prišiel na prahu puberty. Prečo to spomínam? Preto, lebo na druhej strane ako protipól stoja tí vševidiaci a všeznalí „holiči“, ktorí britvami svojej jedinej pravdy režú oči ľuďom s inými názormi – všetko, čo nechcú vidieť – pre nich niečo také ako Vladikova knižka alebo Mišanekove karikatúry neexistujú. Oni nechcú vidieť – a to chcenie sa im splní. Zostanú slepí. Škoda. Slováci však tých slušnopažravých demokratov veľmi dobre vidia. Či už v menšom Vladikovom Obludáriu alebo najmä v ozrutánskom tátokrajinskom Obludáriu, pričom to slovo je pre nich pochvalou. Veď aká to slasť – slobodne napľuť na vlastnú matku, kopnúť si do Matice alebo Svätopluka, Hlinku, Tisa, Mečiara…! Odpusťte im, lebo nevedia, čo činia… Lenže oni vedia, čo činia, a robia to zámerne, ak v tom zotrvajú, tak ich čaká otvorená teplá náruč amerického pekla.
A čo sa týka tej šesťdesiatdeväťročnej kaliky – turistu, len toľko: Čoho sa má báť, keď na jeho strane stojí Matica aj ostatné naozaj slovenské médiá Extra plus, Kultúra, v ktorých publikuje, a tie mu nedajú zahynúť, tak ako dnes bránia a chránia Slovensko a nenechajú ho znivočiť protislovenským žoldnierom.